Štefan Kračuník písal zlatú éru mládežníckeho futbalu v Púchove

820

Najúspešnejší mládežnícky tréner spojil celý futbalový život s Púchovom mládežníckeho futbalu v Púchove

Ak sa znalcov histórie púchovského mládežníckeho futbalu spýtate na človeka, ktorý s mládežníkmi dosiahol najvýznamnejšie úspechy, určite by každý z nich bez váhania spomenul meno Štefan Kračuník. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia urobil z dorastencov Púchova pojem, ktorý s rešpektom uznávalo celé futbalové mládežnícke Slovensko. Na špičkovej úrovni držal púchovský dorastenecký futbal celých dvanásť rokov.

Krížom cez Slovensko do Púchova

Štefan Kračuník sa narodil na jeseň roku 1933 v ďalekej Snine na východe Slovenska. V rodnom meste k futbalu nielen pričuchol, ale v okresných súťažiach absolvoval žiacke futbalové roky. Pri rozhodovaní sa, kam na strednú školu, vyšlo mladému Štefanovi ako riešenie učilište vtedajšej odevnej spoločnosti Rolný v Púchove. „Firma Rolný si vyberala adeptov pre štúdium po celom Slovensku. Na učňovské školy sa vtedy nerobil nábor, ako dnes, ale výber. Pamätám si, že pre východné Slovensko bol výber v Spišskej Novej Vsi, pre stredné Slovensko v Banskej Bystrici a pre západné Slovensko v Trenčíne. V Spišskej Novej Vsi nás bolo na výbere okolo 200, púchovská firma si nás vybrala štyroch,“ spomína si Kračuník s tým, že pri výbere už zohľadňovali aj futbalové schopnosti, no prím hrali študijné výsledky.

Rozhodnutie odísť študovať do takmer 400 kilometrov vzdialeného mesta je pre súčasnú generáciu zdanlivo nepochopiteľné. Zvlášť, keď mladý Štefan nebol náruživým amatérskym krajčírom. V Púchove však študovalo hneď jedenásť chlapcov zo Sniny a medzi nimi i dvaja Štefanovi bratranci. Tí mu dali o škole priaznivé preferencie, a tak bolo rozhodnuté, že 16-ročný Štefan Kračuník sa dostal do Púchova. Vtedy nemohol ani len tušiť, že v Púchove sa „zdrží“ ďalších sedem desaťročí. Písal sa rok 1949…

Štefan mal šťastie v tom, že do učilišťa firmy Rolný prišiel v čase, kedy vrcholila snaha vedenia firmy o športové vyžitie svojich učňov. Z pochopiteľných dôvodov nemali žiacke, ale iba dorastenecké družstvo. Tvorili ho tzv. mladí muži, ako vtedy nazývali učňov firmy Rolný. Dorastenci štartovali v súťažiach Žilinskej oblasti. Väčšie úspechy nedosiahli, no mnoho mladých mužov“ sa vďaka talentu a tréningovej drine prepracovali aj medzi opory A-mužstva mužov. Jedným z nich bol aj Štefan Kračuník. Ten síce prišiel do učilišťa už v čase, kedy po znárodnení firma Rolný zanikla, tradícia výchovy futbalovej mládeže sa však udržala.

Zvykol si okamžite

„Prechod z východu do Púchova mi nerobil žiadne problémy. Takmer okamžite som sa tu udomácnil, veľmi mi pomohli obaja moji bratranci. Presadiť sa vo futbale však nebolo jednoduché. Približne každý druhý učeň hrával futbal, konkurencia bola silná. Trénoval som však poctivo, bol som trpezlivý, makal som na sebe a už ako 16-ročného ma v prvom roku pôsobenia v Púchove zaradili do širšieho kádra dorasteneckého družstva. Sem tam som ako striedajúci dostal príležitosť aj v zápasoch,“ spomína Štefan na začiatky v Púchove.

Herný prejav rýchleho obojnohého mladého útočníka sa trénerom pozdával, a tak nečudo, že už v druhom roku pôsobenia v meste pod Lachovcom si Štefan našiel pevné miesto v základe dorasteneckého družstva. Púchovskí dorastenci vtedy hrali súťaž s Martinom, Považskou Bystricou, Žilinou a ďalšími rovesníkmi zo Žilinskej oblasti. Púchovčania skončili v župnej súťaži na štvrtom mieste a už o rok neskôr si tréner Ján Punčochář vybral Štefana Kračuníka za kapitána družstva.

Už v nasledujúcom roku 1952, kedy skončil dorastenecký vek, dali vtedajší funkcionári Štefanovi príležitosť v A-družstve mužov. Z dorastu sa rovnakej pocty ako 19-ročnému Štefanovi dostalo len ďalším dvom mladým futbalistom. V púchovskom drese odohral tri sezóny, aby v roku 1954 nastúpil na základnú vojenskú službu do neďalekej Žiliny. Uviazol v hľadáčiku tamojšej futbalovej Dukly Žilina.

Futbalová vojenčina v Žiline

„V Žiline sme hrali 1. A triedu, čo bolo o súťaž nižšie, ako hrával Púchov. Hneď v prvom roku mojej vojenčiny sme súťaž vyhrali a postúpili do kraja, kde hrával aj Púchov. A náhoda chcela, aby sa hneď v prvom zápase nového futbalového ročníka stretol Púchov na domácom trávniku s Duklou Žilina,“ uviedol Kračuník. V hľadisku Púchovského štadióna bolo na zápas zvedavých 1500 divákov, stretnutie skončilo hokejovým výsledkom 4:4, keď domáci viedli už 4:1. Potom však začal úradovať práve Štefan Kračuník. Po jeho úniku a nezištnej prihrávke znížili vojaci na 2:4, ďalší gól strelil Štefan sám – 3:4 a päť minút pred koncom stretnutia si zopakoval sólový únik a gólovú prihrávku – 4:4.

Po vojne smerovali jeho kroky späť do Púchova, ktorého dres obliekal až do roku 1963. Aktívnu futbalovú kariéru ukončil ako tridsaťročný, kedy sa aj oženil s manželkou Zuzanou. Prakticky zároveň so zavesením kopačiek na klinec odštartovala trénerská kariéra Štafana Kračuníka. „Môj vtedajší sused a predseda oddielu Miro Jelčic ma prehovoril, aby som zobral žiakov. Bolo to v čase, kedy sa mládeži začala venovať v Púchove mimoriadna pozornosť,“ povedal Kračuník. Púchovskí žiaci sa dovtedy motali na spodných priečkach tabuľky, po príchode Štefana Kračuníka sa hneď v prvom ročníku vyšvihli na druhé miesto hneď za Považskú Bystricu.

Boje o titul majstra Slovenska

Pred sezónou 1965/1966 prikývol Štefan na ďalšiu ponuku, aby sa stal trénerom dorastu. Dovtedajší dorastenecký tréner Hrnčiar prevzal mužov, a tak Kračuník nemohol dorast odmietnuť. Jeho súhlas trénovať dorastencov zároveň odštartoval doteraz najslávnejšiu éru púchovského mládežníckeho futbalu. Hneď v prvom roku pôsobenia pri doraste vyhrali púchovskí dorastenci východnú skupinu dorasteneckej ligy a vybojovali si právo súboja s víťazom západnej skupiny – Slovanom Bratislava.

Štefan Kračuník (vpravo) v Púchovskom drese v 60. rokoch minulého storočia.

Na majstrovský titul sa Púchovčanom dosiahnuť nepodarilo, po prehrách 0:2 a 1:2 sa z titulu tešil favorizovaný Slovan. O historický úspech sa pričinili Štefanovi zverenci Kováč, Gabčo, Ondruš, Brezáni, Štefan Tománek, Fojtík, Vrabec, Papan, Žiačik, Škrko, Čučka, P. Vavrík, Weiss, Kevický, Dudák, L. Urban a Kušík. Tento ročník bol významný nielen historickým umiestnením v domácej súťaži, ale aj vstupom mládežníkov na medzinárodnú scénu. Keďže normalizácia prišla až o pár rokov neskôr, mohli púchovskí dorastenci vycestovať na medzinárodný turnaj do rakúskeho Domawitzu, kde v skvelej konkurencii vybojovali výborné tretie miesto.

Systematická mravenčia práca trénera Kračuníka priniesla aj ďalšie úspechy. Už v ročníku 1968/1969 si jeho zverenci zopakovali celkové prvenstvo vo východnej skupine dorasteneckej ligy a dvojzápas o majstra Slovenska s Interom Bratislava. V prvom zápase Púchovčania zvíťazili 1:0, v Bratislave však dostali poltucet a na titul zase nedosiahli. Treba však jedným dychom dodať, že v Bratislave hrali Púchovčania po týždennom pobyte na turnaji vo Švajčiarsku.

„V tom čase existoval jeden výborný systém týkajúci sa dorasteneckých mužstiev. Zápasy sa hrali ako predzápasy ligových duelov. Diváci zaplatili za vstupenku o korunu viac a tá koruna od každého jedného diváka sa rozdelila na polovicu pre oba dorastenecké tímy. Čiže ak sme hrali v Žiline pred 15.000 divákmi, po zápase sme si odvážali domov 7500 korún, čo boli v tom čase solídne peniaze. Nehovoriac o tom, že keď mladí chlapci hrali pred 15-tisícovou, alebo 30-tisícovou kulisou v Žiline či v Bratislave, bol to skvelý zážitok,“ doplnil tréner.

Najlepšia éra púchovskej mládeže

Šesťdesiate roky sú v Púchove považované za najlepšiu éru mládežníckeho futbalu. Nielen pre dve účasti dorastencov v sérii o majstra Slovenska, ale najmä pre celú generáciu hráčov, ktorí prešli trénerskými rukami Štefana Kračuníka. Mnohí z nich sa prebojovali do ligových mužstiev vo vtedajšom Československu (Tománkovci, Holý, Mackura, Vrabec, Koiš, Jozef Chovanec). Nemenej významný bol aj prísun hráčov do prvého mužstva mužov, ktoré si úspešne počínalo v Slovenskej národnej lige (Dunko, Gabčo, M. Šatka, Brezáni, Fulec, Mazák, Kavecký, Príkazský, Babčan, Urbanovský, Weissabel, Ďuďák, Baláž, Pavlis, Škripec, O. Cíbik, Jaroslav Chovanec a ďalší).

Dorastencov Púchova viedol Štefan Kračuník celých dvanásť rokov až do sezóny 1976/1977. Dôvodom ukončenia dlhoročného pôsobenia pri doraste bolo, že sa chcel venovať deťom, rozhodnutie umocnili aj zdravotné problémy. Bez futbalu však dlho nevydržal, už po roku sa vrátil a začal trénovať mladší dorast. Vydržal pri ňom päť rokov a najväčším úspechom bolo víťazstvo na majstrovstvách kraja a účasť v záverečnom turnaji o majstra Slovenska. V ňom Púchovčania porazili Inter Bratislava, podľahli Prešovu a Nitre a obsadili tretie miesto.

Návrat s mužmi do I. SNL

Štefan Kračuník si vyskúšal aj post prvého trénera pri púchovských mužoch. Stal sa ním v neľahkej situácii pred ročníkom 1982/1983. Sezónu predtým Púchovčania vypadli z II. Slovenskej národnej ligy a mužstvo bolo najmä psychicky zdecimované. Kračuníkovi sa však kolektív podarilo stmeliť, Púchov súťaž vyhral s päťbodovým náskokom pred Handlovou a po roku sa vrátil do I. Slovenskej národnej ligy.

V nasledujúcom roku absolvoval premiéru v I. Slovenskej národnej lige doma proti Prievidzi, hneď v druhom kole cestovali Púchovčania do Humenného, ktoré malo postupové ambície. „Na ten zápas si spomínam ako dnes. Prišiel naň plný autobus fanúšikov z mojej rodnej Sniny. Päť minút pred koncom sme prehrávali 0:1, na zápase bolo asi 5000 ľudí. Vojtek z penalty vyrovnal. S remízou sme boli navýsosť spokojní. Domáci diváci tlačili Humenčanov dopredu, aby strhli víťazstvo na svoju stranu. Náš brankár Chovanec bol pod tlakom, no po jeho zásahu vyhodil loptu na Paľa Burdeja a po jeho centri hrajúci asistent trénera Tománek rozhodol o našom víťazstve,“ spomína Kračuník.

Stretnutie v Humennom bolo jedným z mála, na ktorom bola aj manželka Štefana Kračuníka Zuzana. Boli spolu s manželom navštíviť rodinu v Snine, a tak šla aj na zápas v Humennom. „Bola som na futbale so Štefanovým bratom, ten ma po víťaznom góle vyzdvihol do vzduchu a povykrúcal,“ spomína si pani Zuzana.

Pri futbale vydržal Štefan Kračuník až do roku 1993, kedy sa začal naplno venovať profesionálnemu zamestnaniu v odevnej fabrike Makyta, kde bol riaditeľom odevnej konfekcie. Neskôr ešte dva roky pracoval v súkromnej odevnej spoločnosti , aby ešte pred prelomom tisícročí odišiel na zaslúžený odpočinok.

Latku nastavil vysoko…

Dnes si už spolu s manželkou užívajú dôchodok vo vzorne udržiavanom rodinnom dome v púchovskej časti Keblie. Radosť majú z troch synov (Pavol, Štefan, Peter), troch vnúčat a štyroch pravnúčat. Synovia hrávali futbal v žiackom a dorasteneckom veku, na trénerskú dráhu sa však ani jeden z nich po otcovi nedal.

I keď nohy už Štefana Kračuníka neposlúchajú tak, ako keď brázdil futbalové trávniky, stále je to mimoriadny vitálny človek s jasnou hlavou, ktorému pri futbalových spomienkach zaiskria oči, pri oživovaní starých spomienok sa občas i zaleskli. Stále pozorne sleduje futbalové dianie u nás i v zahraničí, rovnako tak pod drobnohľadom má púchovský futbal, ktorému zasvätil takmer polstoročie. A zanechal v ňom pozitívnu stopu, ktorú si treba stále pripomínať.

Milan Podmaník

Foto: Milan Podmaník, archív Štefana Kračuníka, archív Petra Mikušca, ktorého otec Pavol Mikušec hrával v 50.-tych rokoch spolu so Štefanom Kračuníkom.