Urbárske spoločenstvá na Slovensku

522

Po roku 1989 sa opätovne v našom slovníku objavilo slovo urbár, urbársky les, urbárske spoločenstvo, ap. Z dlhoročnej praxe pracovníčky štátneho archívu viem, že mnohí, ktorí vyhľadávali rozličné dokumenty k urbárskym lesom, mali len veľmi hmlistú predstavu o podstate pojmu a pôvode bývalých urbárnikov. Týmto príspevkom by som chcela oboznámiť čitateľov – urbárnikov i neurbárnikov – s históriou viažucou sa k urbárskemu právu.

Najväčším vlastníkom pôdy v konštituovanom Uhorsku 11. a 12. storočia bol panovník. Za ochranu hraníc krajiny či iné služby panovník udeľoval svojim verným šľachtické tituly a k nim veľký kus pôdy. Veľmoži potom na týchto pozemkoch usadzovali roľníkov, ktorí pôdu obrábali, a tak prinášali svojim zemepánom úžitok. Z podnetu zemepánov sa v riedko osídlených oblastiach zakladali nové dediny. V intraviláne mala každá sedliacka usadlosť 1 jutro (0,57 ha) – tu stál obytný dom, hospodárske staviská a záhrada. Mimo dediny, v extraviláne, mali sedliacke usadlosti pridelené pozemky na obrábanie. Ich veľkosť bola rozdielna, závisela od pôdnych pomerov, od terénu, od vodných tokov a iných reálií. Pôvodne výmera sedliackej usadlosti bola približne 18 hektárov, ale ako pribúdalo obyvateľstvo, táto rozloha sa zmenšovala.

Urbár – dohoda o trvalom užívaní pôdy so zemepánom

Roľníci usadení na pôde mohli pridelenú pôdu dedične užívať, ale nikdy sa nemohli stať jej vlastníkmi. So zemepánom uzavierali dohodu o trvalom užívaní pôdy, ktorá sa už v 13. storočí podchycovala písomne a nazývala sa urbár. Tento mal platnosť 25 až 30 rokov, nový sa písal po výrazných zmenách, ktoré za tento čas nastali. Urbár bol vlastne zoznam roľníkov (sedliakov, želiarov a podželiarov) s presnou výmerou obrábanej pôdy a výpočtom roľníckych (poddanských) povinností voči panstvu. Roľníci platili za právo žiť na pridelenej pôde trojakým spôsobom:
1. peniazmi – obyčajne vo dvoch splátkach na sv. Juraja a sv. Michala,
2. robotou – na panskom majeri, v mlyne, ako lovci zveri a rýb, ako povozníci, drevorubači v lesoch, remeselníci, atď.,
3. naturáliami – presne stanoveným množstvo obilnín, dobytkom, hydinou, maslom, konopným semenom v čase pôstu, vajíčkami, syrom, koláčmi atď. – teda všetkým, čo potrebovala panská kuchyňa.

Lesy a pasienky do zrušenia poddanstva v roku 1848

Pokiaľ išlo o lesy a pasienky, ktoré zaberali väčšiu časť Slovenska, až do zrušenia poddanstva v roku 1848 boli vlastníctvom zemepána. To znamená, že zemepán nepridelil každej roľníckej usadlosti patričný kus lesa, ale udelil poddaným právo sčasti využívať lesné bohatstvo. Sedliaci dostávali so súhlasom zemepána z lesov palivové a v menšej miere i stavebné drevo a tiež mohli pásť na vyčlenených lesných pasienkoch istý počet dobytka (žalude a bukvice v lesoch smeli spásať len ošípané z panského majera!). Ťažba dreva v panských lesoch sa vykonávala len pre potreby panstva ako materiál na nové hospodárske objekty, ohrady alebo na predaj. Poddaní svoje úžitkové právo na les splácali rúbaním dreva, jeho odvozom alebo výrobou krokiev, hrád a šindľov.

Tak, ako sa zlepšovala poľnohospodárska technika, zvyšoval sa aj počet obyvateľstva. Ornej pôdy začalo byť málo, preto sa so súhlasom zemepána začali vyrubovať lesy a klčovať rúbaniská – vznikali klčoviská a kopanice, z ktorých sa postupne stala orná pôda. Nikdy sa však nepripísala do urbára k pôde prv pridelenej, a preto po zrušení poddanstva v marci r. 1848 sa spory o ňu medzi zemepánmi a roľníkmi ťahali bezmála 30 rokov. Zákonným článkom IX. sa zrušili roboty, desiatok a peňažné poplatky, dosiaľ vyberané na základe urbára.

Urbariálny patent v r. 1853

Otázka vlastníctva lesov zostala nedoriešená, t.j. lesy ostali v rukách zemepánov. Potreba dreva zo strany bývalých poddaných a neochota vlastníkov lesov viedla k zostreniu situácie v monarchii, ktorú vyriešil až Urbariálny patent v r. 1853. Otvorený rozkaz panovníka nariadil, aby všade tam, kde už aj predtým mali poddaní právo užívať les, sa mala pre nich vymedziť plocha lesa, zodpovedajúca veľkosti sedliackej usadlosti. Jedna celá urbárska usadlosť alebo 8 želiarov dovedna mali dostať les v rozsahu asi 1 – 4,5 ha. Takto vznikli na Slovensku v prvých dvoch desaťročiach po zrušení poddanstva spoločné urbárske lesy a pasienky.

Pretože lesy boli pridelené vcelku pre celú obec, bývalí poddaní, teda tí, ktorí boli pred 1. januárom 1848 zapísaní v urbároch, vytvorili spoločenstvá bývalých urbárnikov (tiež urbarialistov). Z toho vyplýva, že v urbárskych spoločenstvách sa nedala a ani nedá v lese presne vytýčiť hranica prídelu toho – ktorého roľníka, preto sa hovorí len o podieloch a k nim náležiacich hlasoch. (Predstavte si, že niekomu by sa pri rozmeriavaní ušla len kamenná stráň bez stromov, hlboká strž s potokom na jej dne, prípadne neužitočná holina, inému zas krásny hustý les na dostupnom mieste. Jediná spravodlivosť je nedeliteľné spoločné vlastníctvo z prideleného lesa a pasienkov.)

Činnosť urbariálneho súdu trvala od r. 1860 do r. 1895

Aby sa uviedlo užívanie oráčin, pasienkov a lesov do súladu s urbariálnym patentom a zanieslo sa do novovzniknutých pozemkových kníh, boli zriadené urbariálne súdy – pre okresy Púchov, Ilava a Považská Bystrica to bola trenčianska sedria. Podľa dokumentov zachovaných vo fondoch urbárskych obcí a lesných spoločenstiev trvala činnosť urbariálneho súdu asi 35 rokov – od r. 1860 do r. 1895. Najskôr sa museli vyhotoviť mapy, vymerať a očíslovať parcely, zistiť počet podielnikov (urbárske usadlosti sa v priebehu storočí delili na čoraz menšie čiastky) v jednom katastrálnom území, t.j. jednej obci. Zároveň bolo treba prepočítať veľkosť ich lesného podielu podľa urbára spred r. 1848, spočítať podiely a prideliť jednotlivcom počet hlasov. Pre bližšie pochopenie mechanizmu uvádzam urbarialistov z Dubnice n. Váhom, kde sa zachoval kompletný postup výpočtu:

„Zistilo sa, že v obci bolo 69 a 2/8 urbárskych usadlostí, čo sa prepočítalo na osminy – t.j. 554 osminových usadlostí. Keďže pôvodné usadlosti už boli veľmi rozdrobené, nemohlo sa ďalej počítať s „osminami“, preto sa prepočítali podiely tak, že na 1/8 pôvodnej usadlosti sa v menoslove ráta 48 podielov. Nanajvýš prípustná výška podielov sa vypočítala 48 x 554 = 26 592 podielov, ktorých počet nesmel byť nikdy prekročený. Konečné hlasovacie právo v menoslove sa rozdelilo takým spôsobom, že majiteľ s 6/26592 podielov mal právo na 1 hlas. Ak mal 12/29592 podielov, získal 2 hlasy atď. Tí, ktorých podiel nedosahoval základnú výšku 6/26592 podielov, nemali hlasovacie právo, ale mohli sa spojiť s podobnými malými majiteľmi, a tak získali 1 spoločný hlas.“

Menoslovy podielnikov urbárskeho spoločenstva boli 15 dní po valnom zhromaždení v obci verejne vystavené a potom boli schválené štátnym orgánom (za Rakúsko-Uhorska ministerstvom orby, po vzniku ČSR Krajinským úradom v Bratislave, neskôr lesným oddelením okresného úradu). Menoslovy boli platné asi 30 rokov – najstaršie zachované sú z rokov 1900 – 1906, potom Krajinský úrad v roku 1935 nariadil vyhotoviť nové menoslovy, ktoré mali podchytiť zmeny v urbárskom spoločenstve – úmrtia, súdne rozhodnutia, dedenie, predaj podielov ap.

Hospodárenie s lesným majetkom urbárnikov v 20. storočí

Na valných zhromaždeniach urbarialistov sa tiež prijímali nové pravidlá o hospodárení s lesným majetkom v nedelenom a spoločnom užívaní. Presne sa vymedzila činnosť zvoleného predsedu, výboru, lesného hospodára (gazdu), pokladníka a zapisovateľa, ako aj povinnosti a práva členov. Tu sa schvaľovala aj prípadná kúpa lesov od súkromníkov (títo ich získali od pôvodných zemepánov z tej časti lesov, ktoré nepripadli podľa Urbariálneho patentu žiadnej obci a ktoré potom bývalí zemepáni voľne odpredávali záujemcom). Spoločne sa pripravovalo palivové drevo pre podielnikov, zhotovovali sa a opravovali medzníky – chotárne znaky, budovali sa cesty a mosty potrebné v lesoch. Na odborné zalesňovacie práce sa najímali odborníci, ktorých platili zo zisku z ťažby dreva. Iným zdrojom príjmov urbárskeho spoločenstva bol prenájom poľovného práva.

Urbárnici síce les vlastnili, ale jeho ochranu, ťažbu dreva a novú výsadbu museli podriadiť lesnému hospodárskemu plánu, na čo dohliadalo do r. 1918 ministerstvo orby a potom okresný úrad. Dohľad štátu nad hospodárením v lesoch išiel až do takých podrobností, ako bolo napríklad vymedzenie plôch na pasenie dobytka, ktoré určil lesný odborník z úradu, obmedzilo sa tiež hrabanie steliva, pričom sa nesmeli používať železné nástroje. Tráva sa vykášala výlučne na rúbaniskách s použitím kosáka a pod starostlivým dozorom člena urbárskeho výboru. To bolo prísne, však? Koľko z dávnych pravidiel na ochranu lesa platí dnes?

Lesné spoločenstvá, zemianske komposesoráty, pasienkové spoločenstvá

Okrem urbárskych spoločenstiev jestvovali i lesné spoločenstvá – tie združovali súkromných vlastníkov lesov, o ktorých bola reč vyššie, a zemianske komposesoráty, ktoré zahŕňali obyvateľov bývalej slobodnej – nepoddanskej obce – napr. Zemianskeho Kvašova.

Poslednou skupinou boli tzv. kuriálni poddaní, inak známi aj ako taxalisti či čeľadníci. Títo pracovali pred rokom 1848 na vydelených, ale v urbári nezapísaných pozemkoch panských majerov na základe zmluvy, avšak nájom neodovzdávali v peniazoch, ale boli povinní odovzdať istý podiel z úrody – čo je prípad dnes už zaniknutej obce Malý Kolačín.

V polovici 30. rokov 20. storočia sa objavili nové združenia pod názvom pasienkové spoločenstvá. Vznikali predovšetkým tam, kde bývalí urbárnici vlastnili okrem lesov aj rozsiahle pasienky. Väčšinou boli členmi obidvoch spoločenstiev, nebolo to však pravidlo. Po marci 1939 z rozhodnutia Slovenskej republiky sa všetky urbárske spoločenstvá premenovali na pasienkové, pričom na svojich písomnostiach aj naďalej používali starú urbársku pečiatku. Niekde sa po roku 1945 vrátili k pôvodnému názvu, inde zostali tie nové. Takto pretrvali až do roku 1958, keď podľa zákona SNR č. 2/1958 prešli lesy urbárskych spoločenstiev do správy, nie však vlastníctva štátu. Preto obnova urbárskych spoločenstiev po roku 1989 mohla prebehnúť bez väčších ťažkostí.

Jarmila Balážová
Fotokópie Urbáru Púchov z r.1770: archives.hungaricana.hu