Ako začínala Československá republika (2.časť)

196
Československé ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska na čele s Vavrom Šrobárom prešlo vo februári 1919 zo Žiliny do mesta Pressburg (maď. Pozsony), ktoré nová štátna moc premenovala na Bratislavu.

Dňa 28. októbra 1918 vznikol spoločný štát Čechov a Slovákov. V dnešnej časti prinášame informácie o problémoch mladej republiky s vybudovaním vlastnej armády a štátnych úradov.

Vojaci a československá armáda

Budovanie armády, jedného z hlavných atribútov štátnej moci, bolo tiež veľmi zložité. Nová republika potrebovala vojakov absolútne lojálnych, preto na slúžnovských úradoch si pri dôstojníkoch overovala ich predchádzajúce aktivity, mravnú zachovalosť a príslušnosť k národnosti. Do armády sa hlásili aj členovia domobrany, prevažne mladí ľudia. V časoch hospodárskej krízy tesne po vojne byť vojakom znamenalo určité zabezpečenie nielen vojaka, ale aj jeho rodiny.

V roku 1921 sa obnovili vojenské odvody, pri ktorých asistovala armáda aj četníctvo (polícia). Hlavný slúžny v Púchove podal hlásenie o pokojnom priebehu odvodu, zo 769 mužov povinných odvodom bolo odvedených 198, 27 boli vyradení zo zdravotných dôvodov a ostatní dostali odklad. Protičeskoslovenská propaganda pracovala na plné obrátky a mladých brancov bez znalosti politickej situácie dokázala pomerne ľahko ovplyvniť a vyburcovať k demonštráciám proti povinnej vojenskej službe a voči novej republike vôbec. Problémy s armádou a udržaním pokoja stálo štát nemalé úsilie.

Pokoj a poriadok malo zabezpečiť aj vyhlásenie stanného práva od 28. marca 1919. Rozhodnutie sa malo v obciach vybubnovať alebo oznámiť v nedeľu pred omšou. Stanovila sa záverečná hodina pre domy v mestách o 20. hodine, hostince, kaviarne a všetky zábavné a verejné miestnosti mohli byť otvorené do 21. hodiny. Po tomto čase sa ľudia mohli na uliciach zdržiavať len s legitimáciou – teda občianskym preukazom.

V Maďarsku založený Zväz obranných líg združoval predovšetkým vojakov bývalej rakúsko-uhorskej armády a mal všemožnú podporu maďarského ministerstva vnútra. Aj slovenskí príslušníci zaniknutej cisárskej armády rámci malého pohraničného styku, ovplyvňovali obyvateľstvo a podnecovali ho k vzburám a nepokojom, ku ktorým ešte stále bolo dosť naozaj reálnych príčin, predovšetkým hospodárskeho charakteru.

Vláda v Prahe mala dosť problémov upokojiť situáciu v Čechách a zamedziť hnutiu občanov nemeckej národnosti, preto ponechala viac-menej voľnú ruku úradníkom spravujúcim Slovensko. Pri vzburách a demonštráciách privolaná armáda mohla použiť zbrane, ale až po rozhodnutí politického či policajného úradníka. V okrese Púchov, Ilava a Považská Bystrica takáto udalosť nebola zaznamenaná.

Vplyv Maďarského kráľovstva na Slovensko

Ďalším problémom bolo riadenie štátu na nižších úrovniach. Bolo totiž minimálne do konca novembra 1918 dvojkoľajné – o moc na Slovensku súperili maďarské vládne orgány a minister s plnou mocou pre správu Slovenska. Po zániku Rakúsko – Uhorska sa Budapešť nevzdávala nádeje na ovládnutie slovenského územia. I naďalej posielala obežníky s príkazmi na župné úrady a župani ich rozosielali na podriadené slúžnovské úrady a tie zas na obvodné notárske úrady. Samozrejme, aj naďalej sa úradovalo v maďarskom jazyku – zachovaný je jediný dvojjazyčný obežník vo fonde obvodného notariátu Košeca zo 6. novembra 1918.

Faktom však je, že vláda v novom maďarskom štáte výrazne zmenila rétoriku a postoj voči Slovensku – sľubovala demokratický prístup k „felvidéku“ a dokonca súhlasila, aby sa v ňom utvárali aj maďarské národné rady, ktoré preberali moc. Dochádzalo tak k situácii, že v jednom meste podľa národnosti vznikli dve národné rady a obe chceli riadiť mesto, z čoho jedna podľa predstáv Budapešti. Vyvolané nepokoje napokon riešila nová čsl. armáda. Paradoxom je, že budapeštianska vláda vo svojich prípisoch akceptovala vznik Rakúskej republiky, Poľskej republiky, Českej republiky (!), ale Slovensko bolo pre ňu stále súčasťou Veľkého Uhorska.

Úrady a úradníci

Republika sa nemohla plne spoľahnúť ani na všetkých svojich zamestnancov – úradníkov. Do štátnej služby sa za monarchie dostali predovšetkým občania maďarskej národnosti alebo aj vzdelaní Slováci, ktorí v kariére štátneho úradníka videli doživotné zabezpečenie. V týchto hektických časoch, v časoch chaosu a neistoty, určite nebolo pre žiadneho štátneho zamestnanca ľahké rozhodnúť sa k službe novej republike, ktorá na všetkých stranách zápasila s priam neriešiteľnými problémami.

Československá republika potrebovala kontinuitu v správe regiónov, nemohla sa vzdať hotových riadiacich kádrov, preto sa ich snažila zaistiť prostredníctvom sľubu vernosti ČSR. Sľuby sa skladali hromadne aklamáciou a podpisom – týkalo sa to všetkých štátnych zamestnancov, vrátane učiteľov. Niektorí župani, slúžni, notári a aj nižší úradníci neboli ochotní tento dekrét podpísať, a tak prišli o službu. Personálne oslabené úrady preto nezvládali všetky predpísané povinnosti, meškali ich hlásenia na vyšší úrad, čo zas vyvolávalo nevôľu MsPMS, keďže obraz skutočného stavu nebol úplný či pravdivý.

Úradníckych kádrov bolo veľmi málo a štát ich podľa potreby presúval. Takmer každý hlavný slúžny žiadal o ďalšieho odborného úradníka – slúžneho a tiež účtovníka na zaplnenie od prevratu uprázdnených systemizovaných miest. Ostatný kancelársky personál nebol dostatočne kvalifikovaný, čo spôsobovalo narastanie nevybavených podaní. Až v roku 1922 sa začala situácia mierne zlepšovať – pribudol notár, oficiant, kancelárski pomocníci, vojenský referent, okresný lekár a zverolekár.

Odborné právnické služby pre slúžnovské úrady na základe zmluvy príležitostne zabezpečovali miestni advokáti za štátom určenú jednotnú odmenu 1.500 Kč mesačne, teda bez ohľadu na rozsah poskytnutých služieb. Takmer rovnaká personálna situácia bola zaznamenaná aj na obvodných notárskych úradoch, t.j. nižších stupňoch štátnej správy.

Pošty a poštoví úradníci

Dôležitú úlohu mali pošty. Poštoví úradníci museli spĺňať okrem vzdelanostnej úrovne aj iné kritériá. Trenčiansky župan požadoval správu o mravnej a politickej zachovalosti a o národnostnom zmýšľaní vedúcich poštových úradov. Štát si však súbežne pripravoval aj nové kádre. Kurzu na poštových úradníkov sa mohli zúčastniť absolventi s ukončenou štvorročnou meštianskou školou. Nevyhnutnou podmienkou bolo ovládanie slovenčiny. Mladší ako 17-roční záujemcovia mohli byť prijatí na poštový úrad ako praktikanti a príslušné poštárske vzdelanie absolvovali až ako plnoletí.

Dobrým dôvodom na výchovu vlastných úradníkov bol veľký štrajk poštových úradníkov a železničiarov lojálnych k monarchii dňa 10. februára 1919, kedy sa zo Žiliny sťahovalo Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska. Úrady už boli v Bratislave, ale úradníci ešte nie. Hrozila totálna anarchia (železničiari nevypravili vlak zo Žiliny do Bratislavy), keďže poštové a telefonické spojenie, ako aj železnice boli jedinými zdrojmi informácií a spojenia.

Legionári

Osobitnú kategóriu štátnych zamestnancov tvorili legionári. Im boli vyhradené miesta kancelárskych zriadencov a umiestňovali ich na úrady aj za cenu prepustenia doterajších zamestnancov. Treba však dodať, že zo služby boli prepustení najprv len starí a chorí zriadenci. Ak sa nenašla pre navrátivších sa legionárov vhodná práca, dostávali podporu v nezamestnanosti v takej výške, ako by zarobili vo svojom odbore. To bola veľká výhoda oproti ostatným nezamestnaným – tým bola štátna podpora zastavená v roku 1920.

Invalidní legionári boli uprednostnení pri získavaní licencií na malopredaj tabaku a pod. Preto sa aj vžilo neskoršie označenie akejkoľvek výhody alebo sinekúry (nenáročnej funkcie v úrade) slovami „dostať trafiku“. Legionárov mali zamestnávať aj obchodníci či fabrikanti.

Jarmila Balážová

(Pokračovanie nabudúce.)