
Akoby si sa toho roku bál obliecť sa do
nového šatu,
akoby si sa bál,
že tvoja krása v bolesť sa premení,
že neskončia smutné dni.
S
údivom pozeráš na zmrzačené telá
pálky,
znetvorené nemilosrdnou surovosťou votrelca,
na sny roztrhané fistulovým zvukom smrtiaceho stroja,
utopené v smradľavom bahne ľudského odpadu.
Tam niekde uprostred cintorína roztrhaných
tiel
derú sa na svet krehké steblá,
donedávna tmavou nocou,
teraz kvapkami rannej rosy prikryté.
Iba na malú chvíľu ukázať túžia svoju krásu,
zazelenať sa ako každý rok a tíško vytratiť sa,
objímať sa chvíľu s Jarom,
zo života radovať sa.
Jaroslav Martiš