Dievčatá prežili nacistické vraždenie: „Toto nesmie ostať zabudnuté!“

220
Milka Marušíková a Evka Haasová.

Dňa 27. januára si každoročne pripomíname výročie oslobodenia koncentračného tábora Osvienčim ako Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu vyhláseného OSN. Počas 2. svetovej vojny bolo v rámci nacistickej genocídy namierenej na židovské etnikum vyvraždených približne 6 miliónov Židov, z toho 1,5 milióna obetí pripadlo na deti. Z územia Slovenska (v dnešných hraniciach) bolo slovenskou a maďarskou vládou deportovaných do nemeckých táborov v Poľsku približne 100.000 Židov, z ktorých do konca vojny zahynulo 70.000 mužov, žien a detí. Z púchovskej židovskej komunity, ktorá mala pred vojnou viac ako 200 členov, zostalo po vojne len torzo. O deportáciách a ďalších osudoch púchovských Židov existuje málo svedectiev. Učiteľka a spisovateľka Milka Šipulová – Marušíková vydala v roku 2014 knihu Pochmúrne ráno, kde si spomína na svoju židovskú spolužiačku a kamarátku Evu Haasovú. Z jej spomienok venovaných pamiatke obetí holokaustu vyberáme dva úryvky:

Deň, ako zvyknú byť všetky aprílové dni. Ráno o štvrtej hodine sa ťažko odhaduje, aký bude ten dnešný. Pre mňa bol vždy nepríjemný. Ťažko sa mi vyliezalo spod teplej periny do chladného rána. Najmä pri predstave, že ma čaká deväťkilometrová, hrboľatá cesta k vlaku. Ale čo už? Presadila som si s pomocou pána učiteľa u rodičov štúdium na meštianskej škole, s cieľom pokračovať na učiteľskej akadémii. Chcela som byť učiteľkou. Nemohla som preto „frflať“ na neduhy, spojené s dochádzkou do školy a veľa iných iba ak sama sebe. Obyčajne ma nevolá prešla, len čo som zavrela za sebou bránku a vydala sa chodníkom k hlavnej ceste. Kúsok chodníka, po krajný dom v osade, ma vyprevádzala verná mačička. Tu ma zvykla podvečer aj čakať.

Zdalo sa mi, že tento deň je iný, ako predchádzajúce. Hoci nevyzeralo na dážď, oblaky sa akosi hrozivo gúľali po oblohe. Akoby chceli svet varovať pred nejakou katastrofou.

Prechádzajúc dedinou, prekvapil ma nezvyčajný pohyb a ruch na nádvorí pred krčmou. O tomto čase bývalo v dedine ešte ticho. Asi sa niečo stalo, pomyslela som si. Väčšinou muži o čomsi rozrušene rozprávali, gestikulovali rukami, krútili hlavami. Hoci ma pokúšala zvedavosť spýtať sa čo sa deje, čas som mala presne vymedzený, nemohla som riskovať zmeškanie vlaku a absenciu v škole. Pokračovala som v ceste tuho rozmýšľajúc, čo sa mohlo stať. Rušno bolo najmä v okolí domov našich židovských spoluobčanov, bratov Rothových.

Na železničnej stanici som zriedka mala čas na debaty. Väčšinou som stihla dobehnúť zároveň s motorovým vlakom s dvomi vozňami. Jeden bol tzv. „školák“, v ktorom cestovali žiaci z celej Púchovskej doliny, z obce Lysá pod Makytou až do Púchova.

Ako obvykle, chytro sa prezuť a šup do lavice, čakať na príchod vyučujúceho. Tentoraz to bola triedna pani učiteľka. Po pozdrave sadla za katedru splniť svoju prvú povinnosť, zistiť absenciu žiakov. Pri každom chýbajúcom zvykla sa nás spýtať na príčinu. Keď počula meno chýbajúcej Evy Haasovej, akoby jej odkvacla ruka na stôl, zbledla jej tvár. Hlavu odvrátila k oknu, chvíľu pozerala s lesknúcou sa slzou v oku kdesi do neznáma. Nespýtala sa na príčinu Evinej absencie. Nedalo sa nepostrehnúť na jej správaní, že vie, prečo Eva chýba. Ledva vstala, akoby bola prilepená o stoličku, pridŕžajúc sa katedry. Začala hodina slovenčiny. Prebehla ako obvykle, ale ovzdušie sa mi zdalo akési ťaživé. Cez prestávku sme sa vyrojili na chodby. Tu sa mi obtreli o uši nejasné, šuškané správy. Aj v iných triedach chýbali židovskí spolužiaci. Neverila som. Vybehla som do štvrtej triedy, ktorú navštevovala Evina sestra Katarína. Volali sme ju „Kitty“. Ani ona nebola v škole. Jej spolužiačky sama prekvapene spýtali: „Vari o tom nevieš? Dnes v noci odviezli všetkých Židov. Nikto z nich nie je v škole.“ Na moje následné otázky, prečo a kam ich odviezli, mi nevedel dať odpoveď nikto. Dnešné vyučovanie akoby ani nebolo. Každému vŕtali hlavou rovnaké otázky.

Nástup Židov do transportu na železničnej stanici v Púchove v r. 1942, Stadtarchiv Nürnberg.

Po skončení vyučovania, prechádzajúc sa po peróne na púchovskej železničnej stanici, zaregistrovala som na vedľajšej koľaji odstavený dlhý železničný vlak, s tzv. „dobytčími“ vagónmi. Popri vagónoch sa z obidvoch strán prechádzali nemeckí vojaci. Cestujúci boli rozrušení, pološeptom o niečom rozprávali a pozerali sa na odstavenú vlakovú súpravu. Zbystrila som pozornosť a započúvala som sa do ich rozhovoru. Vraj: „Vo vagónoch sú Židia. Nevedno kam ich odvážajú. Možno do krajiny, odkiaľ pochádzajú, alebo do nejakej opustenej krajiny, kde si vybudujú nové domovy, alebo? Kto vie? “ Podišla som čo najbližšie ako sa len dalo k vagónu. Naozaj! Vo vagónoch bolo počuť ľudské hlasy. Stony, plač, monotónne modlitby, tlmený spev akoby náboženských piesní alebo žalmov. Nemohla som sa dlho zdržať. Približujúci sa nemecký vojak, s namierenou zbraňou a slovami „weg, weg!“ nám ukazoval smer na perón. Veľmi ma to „vzalo“. S hrôzou som si predstavovala Evku, Kitty i ďalších spolužiakov, že by mohli byť zavretí v týchto dobytčákoch. Opäť sa mi natískali tie isté otázky. „Kam ich odvezú a prečo?“ Celou cestou domov som hľadala odpovede, ale môj dvanásťročný rozum ich nevyhútal.

Prechádzajúc cez dedinu, ruch na ulici a najmä pri židovských domoch bol živší ako po nedeliach, kedy ľudia vychádzali z kostolov. Jeden z bratov Rothovcov mal murovaný dom, v ňom pohostinstvo, dvoch pekných synov, asi o 2-3 roky starších ako ja. Druhý, mladší brat býval v peknej drevenici, pre dedinu atypickej (dodnes ešte stojí). Vlastnil obchod so zmiešaným tovarom. Ich dve dcérky boli azda najväčším bohatstvom rodiny. Všetky štyri deti som poznala, ale iba „z videnia.“ Obdivovala som ich, lebo boli iné, ako my, dievčatá a chlapci z dediny. Iné oblečením, úpravou vlasov, správaním. Neviem kam chodili do školy. S nami neprichádzali do kontaktu. Pred ich domami bola dlhá lavica, na nej porozkladané šatstvo, obuv, rôzne iné textílie, kuchynské nádoby, častí nábytku a všeličo iné. Dvaja muži v gardistických uniformách stáli za lavicami a ponúkali na predaj vyložené veci i nábytok v domoch. Kto mal za čo a potreboval, kupoval. Stretávala som ľudí, ponáhľajúcich sa za nákupom a predbiehala ľudí, obťažkaných topánkami, prehodenými cez plecia, alebo s batôžkami na zhrbených chrbtoch.

V mojom dvanásťročnom mozgu nastal chaos. Čo sa to zrazu deje? Zrýchlila som krok v nádeji, že moja maminka, ako vždy doteraz, mi všetko vysvetlí. Ale nevysvetlila. Keď som jej porozprávala, čo všetko som dnes videla a počula, ostala stáť ako zarazená. Len krútila hlavou, akoby nerozumela, ba dokonca mi neverila. Odo mňa to počula prvýkrát. Veď odkiaľ by to aj mohla vedieť. Rádio v dedine bolo iba jedno, aj to sa iba tajne počúvalo, okrem Katolíckych novín žiadna iná tlač nebola a tam sa veru o takýchto udalostiach nepísalo. Čakali sme na otca, až sa večer vráti z práce, že nám povie, čo sa vlastne deje. Po skromnej večeri sa otec dal do rozprávania.

Do miest a obcí prišlo vládne nariadenie: „Všetci občania židovského pôvodu musia byť vysťahovaní na miesta, kde budú potrební. So sebou si mohli vziať veci osobnej potreby, cennosti, prípadne pracovné náradie, ak sú v nejakej pracovnej činnosti odborníci. Veci, ktoré si odnášajú nesmú presahovať váhu 20 kg. Budú pracovať na poliach, v továrňach, kde je nedostatok pracovných síl. Ich majetok ostane majetkom obcí a miest, ktoré ich môžu rozpredať a zisk použiť na účely, ktoré potrebujú. Len malé uspokojenie nám prinieslo otcovo rozprávanie. Muselo to byť hrozné pre všetkých, opustiť svoje pohodlné domovy iba s 20 kilogramovým balíkom, nevedno kam.

Odpoveď zodpovedajúcu pravde nevedel nikto. Tak si ľudia vymýšľali rôzne „fámy“, ktorým kto chcel uveril, kto nechcel, pochyboval. Bola vojna, život plynul s množstvom problémov, starostí i bolestí, ale najmä túžob prežiť a dožiť sa jej konca. Vlaková súprava s dobytčími vagónmi, naplnená ľuďmi, stála na vedľajšej koľaji niekoľko dní. Medzi plačom, stonaním, prenikali von prosby „vodu, wasser, piť“… Strašné čo len pomyslieť na to, čo ľudia vo vagónoch prežívajú. Úľava pre nás nastala, keď sme jedno ráno súpravu na stanici už nevideli.

Milka Šipulová prežila nacistické vraždenie v Mladoňove (Lazy pod Makytou), kde nemeckí nacisti 29. októbra 1944 zabili 19 ľudí a osadu vypálili. So svojou spolužiačkou Evkou Haasovou, ktorá zázrakom prežila všetky hrôzy väznenia v koncentračnom tábore, sa stretla až po vojne v meštianskej škole v Púchove. Tragické vojnové zážitky obe dievčatá zblížili a stali sa viac ako dobrými priateľkami. V knihe Pochmúrne ráno Milka Šipulová ďalej píše:

Hoci s ťažkým srdcom, nedalo nám, aby sme si vzájomne rozpovedali o prežitých vojnových tragédiách. Evke ostali v pamäti všetky podrobnosti. Pokúsim sa zopakovať, čo som si ja zapamätala z Evkinho rozprávania o ceste do tábora Osvienčim a o trápení v tábore. Vybrali sme si na to jedno pekné odpoludnie v našom lesoparku v altánku zvanom Ilonka.

Haasových dom na Námestí slobody.

Evkine spomienky

Nadránom, asi okolo 3. hodiny, zobudilo nás nástojčivé búchanie na dvere a okná. Otec dokrivkal k obloku. Pred domom na ceste stálo nákladné uzavreté auto. Pri ňom postávali dvaja muži, tretí búchal na dvere a okná. Otec otvoril dvere. Do domu vtrhli dvaja muži v gardistických uniformách. V dome sa ozval krik a príkazy: „Okamžite sa oblečte, zbaľte si najnutnejšie veci osobnej potreby, doklady, cennosti, peniaze a potraviny aspoň na jeden deň. Nie viac ako 20 kilogramov. Za desať minút nech ste všetci pripravení opustiť dom!“

Čo sa dá za desať minút v zhone, kriku zabaliť? So sestrou Kitty sme nemohli ani povolených 20 kg vziať. Ťažko bolo sústrediť sa na to, čo je najnutnejšie. Neuplynulo ani desať minút a už nás súrili do nákladného auta. Zavreli dvere a viezli nevedno kam. V aute bola tma. Nevideli sme kto je v ňom, ale už bolo takmer plné. Ešte zo dvakrát zastavilo, natlačili ďalších ľudí. Zastavilo na železničnej stanici v Púchove. Otvorili sa dvere na aute. Ti istí muži, ktorí nás do neho naháňali, nás opäť súrili ku vlakovej súprave, stojacej na vedľajšej koľaji. Súprava bola dlhá a tvorili ju tzv. dobytčie vagóny. Do jedného vagóna nás vohnali ako dobytok. Zle sa nám nastupovalo. „Pomáhali“ nám pažbou z pušky. To už boli nemeckí vojaci. Keď nás natlačili do vagóna, zatvorili ťažké dvere. V hornej časti vagóna boli dve malé, zamrežované okienka. Cez ne prenikali do vagóna úzke pásiky ranného svetla a trochu vzduchu. Konečne sme sa mohli porozhliadnuť a vidieť, kto je vo vagóne. Spoznávali sme našich známych z Púchova i okolia. Dospelí, starci, deti. Matky tíšili rozospaté, ustrašené, plačúce deti. Dvaja starší páni sa snažili upokojovať nás všetkých. Kľud, nepanikáriť, vydržať! Bolo to ťažké. Potrebovali sme použiť WC. Za tým účelom stála v kúte vagóna plechová nádoba. Navzájom sme si robili „španielsku stenu“, aby sme nevyvolávali vzájomný odpor. To málo vzduchu, ktorý prenikal úzkymi mrežami do vagóna, nestačilo vyvetrať zápach, ktorý sa šíril vo vydýchanom vagóne. Deti i niektoré ženy začali omdlievať. Nebolo ich kde položiť, ani posadiť. Natlačení vo vagóne, opierali sme sa navzájom o seba, aby sme vydržali. Nevnímali sme ani čas. Snáď po dvoch dňoch státia sa vlak pohol. Ovial nás chladný vzduch, prúdiaci cez mreže. Trochu sme „ožili“. Vlak smeroval na juh, akoby do Bratislavy. Ale zastavil niekde inde, nepamätám si stanicu. Dvere sa otvorili. Nemecký vojak vyzval jedného z mužov, aby vyniesol a vyčistil nádobu s výkalmi. Do vagóna vnikal prúd čerstvého vzduchu. Pre nás to bol po dlhom čase nezaplatiteľný zážitok. Každý sa snažil nadýchať sa ho do zásoby, koľko vládal. Minuli sa nám i zásoby jedla, ale hlavne vody. Prosili sme o vodu a chlieb. Doniesli nám dvakrát po dve vedrá vody. Nestačili na uhasenie smädu. Potrebovali sme aspoň nejaké zásoby pre deti. Nedostali sme. Bola to posledná voda, ktorú sme cestou dostali. Keď sa vrátil muž s vyprázdnenou nádobou, hovoril, že videl vynášať z niektorých vagónov mŕtvych ľudí. To ľudí vo vagóne deprimovalo. Od hladu, smädu, únavy i zápachu a nedostatku vzduchu slabli, stávali sa apatickými. Sinejší nás povzbudzovali k modlitbám. Medzi stony a náreky zamiešali sa monotónne zvuky modlitieb, spev žalmov. Nepamätám si ako dlho a kam nás viezli.

Keď vlak znova zastavil a otvorili sa dvere, vôkol pobehujúci nemeckí vojaci nás súrili vystúpiť. Zhromaždili nás na nejakom veľkom pľaci. Tu nás začali „sortírovať“. Muži tvorili jednu skupinu, ženy bez deti druhú, ženy s malými deťmi tretiu. Staršie deti, kde zaradili mňa i sestru, boli vo štvrtej skupine. Všetky deti boli so svojimi rodičmi. Nevieš si predstaviť tie zúfalé výkriky a plač žien i deti, keď nás brali od matiek. Osobitnú skupinu tvorili starí, chorí a telesne postihnutí. Tu bol zaradený aj náš otec. Vtedy sme ešte nevedeli, aký osud jednotlivé skupiny čaká. Teraz to už viem. Osobitnú skupinu likvidovali Nemci ako prvú. Malé deti používali na rôzne „medicínske“ pokusy, ktoré nemohli deti prežiť. Zdravé, schopné ženy sa im hodili na rôzne práce, kým to vydržali. K nim priradili i staršie zdravé deti. Tu sme boli zaradené aj my so sestrou. Staršie ženy, kam patrila i naša mama, zahynuli v plynových komorách. Menšie deti, ktoré sa im nehodili na nič, tiež poslali do plynu. Jednotlivé skupiny odvážali v nákladných autách na miesta určenia. Ja som sa i so sestrou ocitla za bránou veľkého tábora v Osvienčime. Boli to veľmi nevľúdne, chladné budovy. Do jednej z nich nás vohnali. Museli sme sa vyzliecť donaha, šatstvo a všetky osobné veci poukladať na hromadu. Oholili nám hlavy a „osprchovali“ nás hadicou so studenou vodou. Potom sme prešli „lekárskou prehliadkou“. Vpichli nám po dve injekcie, jednu do svalov, druhú do žily a „opečiatkovali“ nám ruky číslom. Takto skontrolované nás postavili na dlhej studenej chodbe do dvoch radov a odovzdali nám „oblečenie“. Vyzeralo to ako nočná košeľa zo zvláštneho vrecovinového, pichľavého materiálu. Z podobného materiálu, ale tenšia, bola šatka na hlavu. Z hrubšieho materiálu bola prikrývka na spanie. Na nohy sme dostali akési dreváky a onuce. Predstav si, že sestra stála v rade oproti mne a trvalo nám dosť dlho, kým sme na to prišli. Navliekli sme si pridelené „uniformy“ a odpochodovali sme do ďalšej nevľúdnej budovy. Bola to naša „spálňa“. Po obidvoch stranách stien boli poschodové postele z neohoblovaných dosák. Stredom bol postavený dlhý, úzky stôl, z obidvoch strán stola boli dlhé lavice. Pri vstupe do budovy boli žľaby so studenou vodou a „latríny“. Poslednou našou „vymoženosťou“ boli „escajchy“ nádobka na jedlo a vodu a lyžica. Dostali sme prvé jedlo. Prvé po niekoľkých vyčerpávajúcich dňoch. Bola to nejaká kaša. Nepoznali sme z čoho. Časom sme ich spoznali, pretože sa opakovali: zemiaková, ovsená, pohánková. To bývali večere. Obedy bývali občas doplnené polievkami. Pripomínali mi zakalenú vodu, v ktorej plávalo zopár nejakých šupiek, ktoré mali byť zeleninou. Na raňajky bol občas krajček tvrdého, čierneho chleba s planou tekutinou, ktorou mal byť čaj. Do vyprázdnených plechových nádobiek sme si brávali zo žľabov vodu do zásoby. Ňou sme hasili počas dňa smäd, hlad, splachovali nepríjemné chute a zápachy po nechutnom jedle. Nepriaznivé následky po nezdravom jedle sme denne prekonávali takmer každá. Niektoré i so smrteľnými následkami.

Čo sme robievali a aký bol denný program? Po nepríjemnom raňajšom budíčku (rev dozorkýň) sme behom vykonávali raňajšiu hygienu a opäť behom na appelplatz. Za každého počasia. Nastala kontrola, či sme všetky a v akom sme stave. Ak sa kontrolórovi zdalo, že niektorá neprežije deň, ukázal na ňu bičíkom, aby vystúpila z radu. Každý deň niektorá vypadla. Neskôr sme sa dopočuli, že skončila v plynovej peci. Druhý kontrolór si nás tiež dôkladne prezeral. Nevedno podľa akých kritérií si vyberal najmä mladé dievčatá. Tiež sme mali možnosť osobne sa presvedčiť za akým účelom. Nasledovali opäť rýchle raňajky a nástup do práce. Vo veľkej krajčírskej dielni sme šili všeličo. Zručnejšie ženy šili prádlo pre vojakov. Menej zručné, oblečenie pre väzňov zo zvláštneho materiálu. Povrávalo sa, že z vlasov, ktoré nám ostrihali, tkali v inej dielni látky, slúžiace k tomuto účelu. Najmenej zručné, kde zaradili aj mňa, robili ručne rôzne dokončovacie práce, začisťovanie, odstraňovanie uzlíkov. Šili sme i rukavice pre vojakov, čo sa nedalo šiť strojom. Od rána do večera, zapíjajúc hlad i smäd vodou. Po skončení 8 až 10 hodinovej práce, opäť behom na nástup, kontrola, večera, spánok. Unavené sme pozaspávali. Ale nie na dlho. Každú chvíľu niektorá z nás vykríkla zo sna, čím sme sa vzájomne pobudili. Prežili sme tu snáď všetko zlé, čo na svete existuje. Bolo to peklo na zemi. Ustavičný strach, zima, hlad, rôzne choroby a bolesti, únava… Veľakrát sa mi žiadalo večer zaspať a viac sa nezobudiť. Keby som nemala sestru blízko seba, určíte by som to nebola prežila.

Jedno včasné júlové ráno nás prebudil nezvyčajný ruch. Nemci behali ako zmyslov zbavení. Ozývali sa výstrely, výbuchy bômb, štartovanie a odchod automobilov. Sestra ma schmatla za ruku a doslova dovliekla na latrínu. So zatajeným dychom, pritískajúc sa k sebe, čupeli sme v kúte a čakali. Ruch menil podobu, streľba utíchala. Začuli sme v našej blízkosti kroky a nám neznámu reč. Pred nami stáli dvaja vojaci. Sestra porozumela pokynu. Vstali sme a vyšli s vojakmi von. Hrôza! Na pľaci sme museli prekračovať a obchádzať postrieľané ženy z tábora. Na voľnejšom mieste stála skupinka vystrašených žien, ktoré nestihli Nemci v úteku postrieľať. Tak ako my dve, mali šťastie prežiť a dožiť sa vyslobodenia. Boli to vojaci Červenej armády, ktorí nás vyviedli z toho pekla. Pomohli nám nastúpiť do sanitárnych automobilov a odviezli nás do poľných vojenských nemocníc. Tu nás zdravotné sestry ošetrili, obliekli, nakŕmili. To bola zmena, úľava! Potom nás previezli do objektu, vyzeralo to ako sanatórium, kde sa zdravotné sestry starali o ranených vojakov i civilov. Ktoré z nás mali ešte dosť síl, pomáhali sme sestričkám, ako sme vedeli a vládali. Po skončení vojny dopravili nás do svojich domovov. Tak sme sa ocitli so sestrou opäť doma. Šťastné, že sme to prežili.

Smutné a dlhé bolo Evkino rozprávanie. Prerušované bolo mĺkvym pohľadom do neznáma, slzami, ktoré sa nedali zadržať v očiach. Obidve sme tieto spomienky prežívali ťažko. Začalo sa stmievať. Držiac sa za ruky, vracali sme sa domov. „Ešte som to nikomu tak podrobne nevyrozprávala ako tebe“, pokračovala Evka v rozprávaní. „Ale myslím, že treba o tom vedieť, rozprávať, písať. Veď kto dal právo takým hrozným spôsobom likvidovať milióny nevinných ľudí? Ty budeš mať ako učiteľka možnosť moje rozprávanie podať ďalej. Na to sa predsa nesmie zabudnúť.“

Púchovská synagóga.

Mnohí naši spoluobčania židovského pôvodu, ktorým sa podarilo holokaust prežiť, mali problém s návratom domov, cítili sa „doma“ nevítaní. Eva Haasová odišla žiť najskôr do Prahy a neskôr do Austrálie, kde vychovala s manželom Jozefom Starom tri deti – Helene, Naomi a syna Sama. Zahynula pri autonehode v roku 1982.

Spracoval Slavomír Flimmel