Igor Cvacho na ceste s Karlom Krylom

453

Výtvarník a pesničkár Igor Cvacho (ročník nar. 1961) vystúpi v piatok 22. februára o 18. hodine s autorským folkovým recitálom v kinosále púchovského divadla.

Igor Cvacho sa venuje voľnej výtvarnej tvorbe – maľbe a grafike. Okrem toho ilustruje knihy pre deti i dospelých, robí grafický dizajn a vo svojom grafickom štúdiu Imagine vydáva knižné bibliofílie a umelecké publikácie. Pravidelne vystavuje a zúčastňuje sa medzinárodných výstav a podujatí v krajinách celého sveta. Samostatne vystavoval v metropolách ako Praha, Brusel, Helsinki, Varšava, Viedeň, Moskva, Rím, cyperská Larnaka, ale aj v čínskom Šanghaji, alebo v kanadskej Ottawe. Aktuálne prezentuje svoje práce aj u nás – vo vestibule Divadla Púchov na výstave „Good vibrations“.

V posledných rokoch píše vlastné piesne, vystupuje so svojou folkrockovou skupinou 3Drive a je tiež organizátorom rôznych umeleckých projektov ako koncerty a výtvarné sympóziá. Jeho piesne vyšli na troch autorských CD – Na ceste (2006), Modré dni (2010) a Tretia úroda (2015). V roku 2010 vyšla kniha textov jeho piesní Modrou cestou, kde sprievodné slovo napísal Daniel Hevier. Igor Cvacho bol v 90.-tych rokoch priateľom Karla Kryla. Z ich spolupráce vzišla knižka Pod grafiku (1993) a po Krylovej smrti vytvoril jeho pamätnú dosku, ktorá je umiestnená na budove Bábkového divadla v Žiline.

Pri príležitosti púchovského koncertu sme Igorovi Cvachovi položili niekoľko otázok. Kedy ste sa prvýkrát stretli s Krylovou hudbou? Ktoré piesne Karla Kryla máte najradšej?

Krylove pesničky som prvý raz počul ešte ako školák v siedmej-ôsmej triede, teda niekedy v polovici sedemdesiatych rokov. Starší kamaráti už čo-to poznali a tajnostársky ma zasväcovali do bratstva, ktoré počúva zakázané pesničky. Postupne som začal počúvať rádio Hlas Ameriky a tam som sa s Krylom stretával pravidelne. Páčili sa mi skoro všetky „krylovky“ a postupne som sa ich učil hrať a spievať. Nakoniec sa zo mňa stal šíriteľ Krylových myšlienok a songov – kade som chodil, tade som ich hrával. Obdivoval som hlavne texty, nabité inotajmi a metaforami. Vynikajúci celkový dojem z pesničiek, pri ich jednoduchom aranžmáne, dotvárala totálna vyváženosť všetkých zložiek – výborný spev, texty, silná melódia.

Kedy a ako ste osobne spoznali Karla Kryla?

O Krylovi sme všetci dlhé roky nevedeli skoro nič – bol pre nás stále len tajomným hlasom zo zakázaného rádia. Poznali sme jednu jeho malú fotku, čierno biely portrét, ktorý bol veľmi neurčitý. Inak nič. O to viac ma prekvapil jeho zjav a osobnosť, keď sa objavil v Československu počas zamatovej revolúcie. Postupne som sledoval jeho vystúpenia po celej republike, pribúdali aj jeho nové, aktuálne piesne.

Osobne som sa s ním zoznámil po koncerte v Žiline niekedy v roku 1991. Na jeho podpis bola „fronta“, tak som si ju vystál a pri podpisovaní som sa s ním pustil do reči. Venoval som mu malý grafický list, čo ho zaujalo, lebo sám vyrastal v prostredí tlačiarne a grafického umenia. Dohodli sme sa, že keď vybaví všetkých v ten večer, pôjdeme spolu na pivo. Podarilo sa nám to až niekedy okolo polnoci a do krčmy, kam sme šli a ktorá už mala byť dávno zavretá, nám doniesli gitaru. Zbehlo sa tam kopu kamarátov, „debatili“ sme a podávali si gitaru cez stôl až do tretej hodiny rannej. Po tomto zoznámení sme sa stretávali častejšie, niekoľkokrát prišiel za mnou do Žiliny a ja som tiež cestoval na Moravu do blízkeho Nového Jičína. Nakoniec sme spolupracovali na bibliofílii „Pod grafiku“, ktorú sme spoločne vydali tri mesiace pred Karlovou smrťou.

Ako si spomínate na Karla Kryla ako človeka – homo politika?

Kryl nebol politik. On sa o politiku alebo lepšie povedané o veci verejné, intenzívne zaujímal. Tým, že žil roky v socializme a potom ďalšie roky v kapitalistickom svete, mal veľké skúsenosti a mohol dokonale porovnávať. Poznáme jeho texty piesní, ktoré sú majstrovsky napísané a častokrát až prorocké, čiže mal v sebe bystrosť a inteligenciu. Precestoval svet, diskutoval s ľuďmi, načerpal ohromne veľa skúseností. Toto všetko chcel využiť po návrate do Československa a poradiť našim porevolučným vládcom ako narábať s nadobudnutou slobodou a s novými netušenými možnosťami voľného trhu a podnikania.

Kryl bol sociálne a protivojnovo cítiaci človek-umelec, môžeme ho názorovo priradiť k Bobovi Dylanovi alebo Johnovi Lennonovi. Svojimi piesňami doslova bojoval za sociálnu i justičnú spravodlivosť, odsudzoval korupciu, faloš, zlodejstvá – na štátnej i osobnej úrovni. Táto jeho nekompromisnosť mu nakoniec podlomila zdravie. Noví vládcovia, ktorí v divokých deväťdesiatych rokoch devastovali Československo rozkrádaním a korupciou, naviedli proti nemu médiá aj verejnú mienku a nakoniec ho doslova vyhnali z Čiech ako človeka, ktorý nepochopil „novú dobu“. Rozdelenie Česko-Slovenska bola pre Moravana Kryla ďalšia rana. Len pre zaujímavosť – zomrel ako Slovák s naším štátnym občianstvom.

Čím sa piesne Karla Kryla môžu prihovárať dnešným mladým ľuďom? Prečo je dnes taký malý záujem o politické protestsongy?

Po zamatovej revolúcii sme si naivne hovorili: teraz už nebude o čom písať, nebudeme mať proti čomu protestovať… Ukázalo sa, že netušené možnosti slobodnej spoločnosti prinesú ešte viac námetov na kritické diela ako doba minulá. Krylove piesne sú nadčasové, obsahovo platia univerzálne pri svojej geniálnej umeleckej forme. Sú to piesne pre staré aj nové generácie a spieva sa v nich o láske a pravde, sú proti nespravodlivosti, chamtivosti, vojne, zrade… Múdre posolstvá priam padajú z každej jeho piesne. Ako príklad nadčasovosti uvediem pesničku Pieta (LP Bratříčku, zavírej vrátka, 1968). Táto pieseň je o armáde a vojakoch, ktorý okupujú malé mesto. Všetci sme tam videli Rusov z augusta 1968. Ale pieseň bola napísaná už v roku 1965 (!), teda proti okupantom z celého sveta.

Protestsongy dnes? Ako som už povedal, dnes je milión vecí, proti ktorým by sa dalo a malo protestovať. Že nie je záujem – to je umelo vytvorené zdanie. Žiadni vládcovia nemajú radi kritiku na svoje spôsoby vládnutia. Zvlášť, ak je umelecky spracovaná a bolestivo presne pichá do živého… Dnes sa podarilo komerčným bezcenným balastom, ktorý sa na nás valí od rána do večera hlavne z elektronických médií, prekričať a udusiť takmer každý protestujúci hlas. Ja píšem okrem iných piesní aj protestsongy. Málokto ich pozná, nevysielajú sa. Ale mám jednu výnimku, ktorá ukazuje cestu – môj protestsong proti drancovaniu lesov „Rúbaň holá“ si na Facebooku vypočulo už takmer milión (!) ľudí. Čiže záujem verejnosti by určite bol – treba len dať priestor.

V jednom rozhovore hovoríte, že dnešní ľudia, ktorí denne sledujú seriály a čítajú bulvárne médiá, musia zákonite zhlúpnuť. Mne sa zdá pravdepodobnejšie, že ľudia sa veľmi nemenia. Len v prostredí slobody, trhu a internetu lepšie vidieť, akí skutočne sme…

Skutočne sa obávam o intelektuálnu úroveň a smerovanie dnešných a hlavne mladých ľudí. Keď porovnám hodnotovo filmy a televízne inscenácie, ktoré sme sledovali pred rokmi, s programami, ktoré bežia dnes, je to na zaplakanie. Herecká úroveň, dramaturgia, tvorivé spracovanie… Dnes už skoro nik nechce sledovať klasické diela, ktoré nie sú rýchle, akčné, splašené… Nik nechce čítať romány klasikov, ktoré majú v sebe múdrosť a hĺbku vekov. Napríklad ja, ako výtvarník, vidím, že noví vyštudovaní umelci už nevedia kresliť, nevedia remeselne skoro nič. Všetci sa spoliehajú, že si niečo „vygúglia“, alebo že to za nich urobí kompjúter. Jedna vec je neochota sa učiť nové veci a druhá je, že takto sú nastavené nové pravidlá na školách. Mám doma troch študentov a presne viem o čom hovorím. Pripadá mi to tak, že spoločnosť akoby nechcela vychovávať komplexne vzdelaných ľudí. Hlavne treba byť súčasťou systému a veľa spotrebovať.

Čo hovoríte – ako autor hlásiaci sa k odkazu Karla Kryla – o demokratúre, v ktorej žijeme? Dá sa zmeniť náš svet piesňou?

Určite sa dá. Piesne už zmieňovaných klasikov Boba Dylana, Johna Lennona, či Boba Marleyho sú toho dôkazom. To platí aj v našich malých slovenských pomeroch. Pesničkár môže ľuďom cez texty svojich piesní otvárať oči, sám ale svet, alebo Slovensko nezmení. Potrebuje k tomu ďalších zapálených a odvážnych ľudí – redaktorov, novinárov, mecenášov, ktorí sa neboja pomenovať veci pravým menom a zabojovať za pravdu, či elementárnu spravodlivosť. Dnes dennodenne vidíme okolo seba strašne veľa vecí, ktoré by bolo treba zmeniť. Tak sa posnažme všetci, aby sa zmenili k lepšiemu.

Zhováral sa Slavomír Flimmel.

Zdroj: igorcvacho.webnode.sk