Obe majú 20 rokov a celý život pred sebou, no už teraz majú pocit, že práve ich pohľad na svet si zaslúži pozornosť. Kabrioletargia je alternatívno-popová dievčenská kapela z Púchova, pozostávajúca z dvoch členiek – Kristíny Littovej a Karolíny Janypkovej. Ich tvorba je zatiaľ dostupná len na YouTube, no baby majú ambície raz preraziť a dostať sa na tie najväčšie slovenské festivaly. Spoločne sme si vzali pod drobnohľad ich tvorivý proces a plány do budúcna.
Prvá vec, ktorá na vás upúta pozornosť, je samotný názov vašej kapely. Aký príbeh stojí za vznikom tohto kuriózneho slova?
Bude to možno prekvapivé, ale vznik názvu nie je spojený so žiadnym nespútaným dobrodružstvom alebo mystickým zjavením, ako by si niekto mohol myslieť. Sedeli sme v našej obľúbenej púchovskej kaviarni. Kaviarenské prostredie je náš druhý domov a najviac nápadov vzniklo páve tu. Prvotná myšlienka sa odvíjala od slova apatia, pretože obe zažívame a zároveň by sa dalo povedať, že obľubujeme stav, kedy nechceme reagovať na dojmy reálneho sveta. Vzhľadom na to, že slovo apatia sa stalo miernym mainstreamom v slovenskej tvorbe, potrebovali sme slovo, ktoré nie je také známe. Preto sme jednoducho siahli po synonymickom slovníku a obe nás ako prvé zaujala letargia. Znelo to dobre a po obsahovej stránke to bolo dokonalé. Avšak, naša spokojnosť netrvala dlhšie ako minútu. Pri opakovaní názvu letargia sme mali pocit, že tam ešte niečo chýba. Nespĺňalo to „feeling“ názvu kapely.
Zrazu sa do ticha ozvala Kika so slovom kabriolet. Zasmiali sme sa na zhode písmen L, E, a T, ktoré sa objavujú na konci slova kabriolet a na začiatku slova letargia. Keď sa na to spätne pozrieme, možno to nakoniec bolo mystické zjavenie. Kabriolet pre nás symbolizuje hlavu v oblakoch, ktorá sa spája s pocitom letargie. Ukazuje nekonečno a slobodu mysle. Taktiež skryté spojenie medzi týmito slovami je slovo let, takže naše mysle lietajú v oblakoch. Každý prejavuje svoju apatiu k niečomu inému. Naša letargia sa neviaže k problémom, ktoré sužujú svet či náš štát. Skôr sa viaže k obyčajným veciam, ktoré za to nestoja.
Vaše vnímanie reality pôsobí pomerne originálne, čo sa odráža aj na textoch vašich piesní. Akí umelci vás v tvorbe inšpirujú najviac? Alebo čerpáte inšpiráciu niekde úplne inde?
Čo je zvláštne na našej spolupráci, je fakt, že každá z nás má úplne rozdielny hudobný štýl. Napriek tomu dokážeme spojiť tieto inšpirácie a využiť ich vo svojej tvorbe. Myslíme tým napríklad Lykke Li, Tove Lo, Aurora, no máme rady aj interpretov zo Slovenska ako Katarziu či Billyho Barmana. Ďalej nás inšpiruje náš život, tak ako veľa iných umelcov. Veľa sme si toho spolu prežili a vieme o sebe každú maličkosť. Inšpirácia je veľmi premenlivá, tým máme na mysli, že sa mení zo dňa na deň. To, čo pre nás bolo inšpiráciou včera, nemusí byť dnes.
Hovoríte o rozdielnych hudobných štýloch, predpokladám, že určite ste aj dve rozdielne osobnosti. Prejavuje sa to pri procese písania? Dochádza ku konfliktom, keď si každá z vás chce do textu presadiť niečo svoje?
S písaním problémy našťastie nemáme. Obe nás to veľmi baví a dokážeme sa dobre dopĺňať. Máme veľmi podobné zmýšľanie a tým, že sa poznáme tak dobre, dokážeme vytvoriť rovnakú atmosféru, ktorú daná pieseň obsahuje. Na tvorbu textov nemáme jednotný návod. Niekedy píšeme každá zvlášť, inokedy tvoríme spolu. Neustále si dávame spätné väzby. Vždy sa pýtame jedna druhej na názor, pretože sme jeden tím a robíme hudbu spoločne. Podiel na tvorbe textu je väčšinou rovnaký, ale nezakladáme si na báze fifty-fifty. Tá, ktorá má väčšiu potrebu niečo povedať, jednoducho dostane viac priestoru.
Ako to je s piesňou Zamrznutý breh? Na tracku dominuje predovšetkým hlas Kristíny. Ide prevažne o jej myšlienky, jej posolstvo svetu?
Kika mala text a hlavnú melódiu k piesni Zamrznutý breh spravenú ešte pred vznikom Kabrioletargie. Keď sme sa chystali na prvé nahrávanie, tak nám táto pieseň prišla ako dobrý štart. Dotvorili sme spolu melódiu a vokály. Áno, text sú Kikine myšlienky a posolstvo si v tom môže každý nájsť sám. Zamrznutý breh znamená pre nás veľa, pretože to je ako s prvou láskou, na ktorú sa nezabúda.
Čo môžu vaši fanúšikovia od vás čakať v budúcnosti? Chystáte sa z YouTube a iných virtuálnych platforiem presedlať aj na živé vystúpenia, napríklad v podnikoch či na menších festivaloch? V okrese sa každoročne koná hudobný festival Končiny. Zvažovali ste účasť?
Určite by sme časom chceli robiť živé vystúpenia, ale to má ešte čas. Kaviarne by sme určite privítali ihneď, pretože sme kaviarenské povaľačky. Každopádne sme ešte veľmi malé ryby na to, aby sme si vyberali, kde hrať a kde nehrať. Budeme rady za každú príležitosť. Chceli by sme popracovať na repertoári a nabrať nejaké skúsenosti. Taktiež sa pohrávame s myšlienkou, že by sme nabrali nejakých nových členov-muzikantov, ktorí by nám vedeli pomôcť s koncertovaním. Naším malým snom je vystupovať na festivaloch, ako sú napríklad Pohoda alebo Grape. Samozrejme, že to je ešte dlhá cesta, ale nič nie je nemožné. Festival Končiny by bol asi tým najlepším začiatkom. Veľmi sa nám páči práca organizátorov, ktorí robia festival rok od roka lepším.
A na záver otázka na telo. Je v hre, že ak sa Kabrioletargia nedočká väčšieho úspechu či nedostane sa do povedomia širšej verejnosti, tak s hudbou skončíte?
Človek nikdy nevie. Asi je ešte priskoro rozmýšľať nad tým, keď sa práve teraz rozbiehame. Cítime, že je pred nami ešte dlhá cesta a boli by sme nerady, keby sa to teraz malo skončiť. Momentálne sme silne motivované a plné energie, ktorú chceme naplno využiť. To, čo robíme a tvoríme, nás skutočne baví. Skrz túto prácu objavujeme samy seba a napĺňa nás to nádejou na lepší zajtrajšok. Dúfame, že naša hudba ľudí povzbudí a prebudí v nich ich pravé ja a túžbu po zmene k lepšiemu. Preto by sme im rady odkázali, aby sa nechali uniesť našou hudbou a nebáli sa pri tom ponoriť do vlastnej letargie.
Zhováral sa Kristián Vrábel, foto: Michal Janek