Pramene k dejinám moravských a českých exulantov v Púchove

105
Juraj Rákoczi a manželka Zuzana Lorántffy

Dobové dokumenty uložené v Štátnom archíve Trenčíne, pracovisku Považská Bystrica vo fonde Mestečko Púchov prinášajú pestrú mozaiku života českých exulantov v Púchove.

Hoci sa zachovali len dva dokumenty, informácie v nich obsiahnuté sú veľmi závažné a cenné. Prvý z nich je privilégium kňažnej Zuzany Lorántffy, druhý dokument je súdnym rozhodnutím o právoplatnosti výsad udelených práve spomínanou kňažnou Rákociovou.

Zuzana Lorántffyová – ochrankyňa exulantov

Lednické panstvo, na ktorom sa usadili vyhnanci z Čiech a Moravy, bolo dedičstvom Zuzany Lotántffyovej po oboch rodičoch. Zuzana Lorántffyová sa narodila okolo roku 1600, zomrela 18. apríla 1660. V roku 1616 sa vydala za Juraja Rákociho, vtedy boršódskeho župana, ktorý sa v roku 1630 stal sedmohradským kniežaťom. Keď sa stala kňažnou, významne sa podieľala na správe rozsiahleho panstva. Najcennejšou časťou jej vena bolo panstvo Blatný Potok. Táto vzdelaná, dobrodušná a nábožensky založená žena veľmi prispela k rozkvetu blatnopotockého reformovaného kolégia. Pozývala vynikajúcich učiteľov, zriadila alumneum (internát pre študentov) a založila štipendiá na ďalšie teologické štúdium na britských a holandských univerzitách. Na kniežací dvor pozývala učencov, s ktorými viedla náboženské dišputy. Mimo Blatného Potoka výdatne podporovala aj vysoké školy v Debrecíne, Veľkom Varadíne a Kluži.

Veľkej priazni z jej strany sa tešili spisovatelia – reformovaní teológovia, ktorým dala k dispozícii kniežaciu tlačiareň. Pomáhala rozširovať knihy, ba aj ona sama napísala knihu, ktorá vyšla v roku 1641 pod názvom Mojžiš a proroci, je to jednoduchá antológia o 45 článkoch viery. Trnavskí jezuiti ostro napadli toto dielo, čo vyvolalo hnev jej manžela a sťažoval sa u kráľa Ferdinanda III. Spor zanikol bez výsledku. Jej meno však neupadlo do zabudnutia – v Budapešti v roku 1892 vznikol Spolok Zuzany Lorántffyovej. Jeho cieľom bolo upevniť kresťanskú lásku a morálku prostredníctvom žien.

Spolu so svojím manželom sa zapísala do dejín ako ochrankyňa exulantov. Po bitke na Bielej Hore v roku 1621 húfne opúšťali svoju vlasť tisíce tých, ktorí nemohli a nechceli zmeniť svoje vierovyznanie. Rozptýlili sa po susedných krajinách tam, kde mohli verejne vyznávať svoje náboženské presvedčenie. Uchýlili sa tiež na Slovensko, na Lednické panstvo, so súhlasom jeho majiteľov – manželov Rákociovcov.

Zuzana Lorántffy

Púchovskí náboženskí exulanti

Náboženskí exulanti prišli do Púchova v roku 1628. Mikuláš Drabík si spomína na to takto: „Nejprvé do Púchova a to 1626 (roku) sa dostal a po mne i páni, z těch pan Lukavický a jiní s knězem Natanem pan Florian i ze paní z Prostějova a kněží 25 osob. Z nich nejsme nežli já a Kales a Junius. Psal sem toto 1667 dne 4. junii. Bůh tu milost učinil skrze knížete Rakociho a Andryaše Nezyho, regenta panství lednického, abychom se na grunty lednické obrátili, což sem ja kněz Mikuláš učinil.“

Exulanti sa zdržiavali na lednickom panstve na dvoch miestach: v Púchove a v Lednici, kde úspešne rozvíjali svoje súkennícke remeslo. Všetku svoju činnosť organizovali na základe pravidiel súkenníckych cechov na Slovensku. Veľmi im pri tomto pomohli žilinskí súkenníci, ktorí im v roku 1630 zapožičali svoje artikuly, netušiac pritom, že tento akt akoby symbolicky znamenal počiatok konca hegemónie Žiliny v súkenníckej výrobe na Považí. Súkno vyrábané exulantmi a ich potomkami sa stalo známym na celom Slovensku. Pod púchovským súknom sa nerozumeli len výrobky z tohto mesta, ale i druh kvalitného súkna, vyrábaného na púchovský spôsob. Súkenníkov pochádzajúcich z Púchova nachádzame v 18. storočí takmer vo všetkých strediskách výroby súkna na Slovensku a všade mali najlepšiu povesť.

Privilégiá púchovských exulantov

Ekonomický prínos exulantov bol nesporný, a to si uvedomoval majiteľ panstva Juraj Rákoci, ktorý 11. júna 1646 na Satmárskom hrade im udelil privilégiá, čím im zabezpečil dobré podmienky na ich všestranný rozvoj. Tieto výsady, neskôr potvrdené jeho manželkou, sú v strednej Európe ojedinelým zjavom. Nech sa exulanti usídlili v Sliezsku, Poľsku, Lužici, či Holandsku, všade boli v podstate len občania druhej kategórie, teda trpení cudzinci.

Dva roky po Rákociho smrti (+1648) požiadali exulanti vdovu Zuzanu o konfirmovanie, t.j. opätovné potvrdenie ich privilégií. Výsledkom ich snaženia je práve táto listina, uložená vo fonde Mestečka Púchov. Zuzana vydala listinu, ktorá je zaujímavá tak svojím obsahom, ako aj bohatou ilumináciou. V liste uvádza, že exulantov helvétskeho a augsburského vyznania priviedol kňaz Jednotky bratskej Pavol Vetterín z Mladej Boleslavi, ktorý práve začal pôsobiť v Púchove.

Exulanti predložili listinu jej nebohého manžela a žiadali ju o uznanie ním vydaných článkov, čo vdova po Jurajovi Rákocim I. aj urobila, ba naviac im pridala ďalšie tri výsady, čím sa ich počet rozšíril na 17. V rozsiahlom texte sa doslovne cituje znenie pôvodnej listiny, pričom nové články sú uvádzané slovom „nový“. Rákoci a po ňom i jeho manželka potvrdzujú, že znenie tejto listiny je záväzné tak pre ich potomkov a dedičov, ako aj pre potomkov a dedičov exulantov.

Možno konštatovať, že jednotlivé články dokonale pokryli všetky súčasti života. Prelína sa tu riešenie náboženskej otázky s občianskymi právami, obsiahnutá je problematika rodinných vzťahov a sociálnych vecí a samozrejme, sa nezabúda na platenie daní, obecnú správu a vzťah exulantov k zemepánovi. V neposlednom rade treba spomenúť i praktické, priam urbanistické hľadisko. Obsah celej listiny pôsobí veľmi demokraticky a pripomína zmluvy uzavierané medzi panovníkom a hosťami, zvlášť na Spiši a v banských mestách. Pretože sa Rákociovci takmer vôbec nezdržiavali v Lednici, zverili sankčné právomoci provízorovi panstva, kapitánovi hradu alebo inému úradníkovi.

Obsah jednotlivých článkov:

Článok I. – povoľuje slobodné vyznávanie evanjelického náboženstva a helvétske vierovyznanie bez akýchkoľvek prekážok a obmedzení.

Článok II. (nový) – exulanti sídlili v Púchove už 18 rokov a až teraz požiadali o možnosť výstavby vlastného chrámu. Zuzana Lorántffyová súhlasila s vybudovaním chrámu, na ktorý už boli určené cirkevné pozemky. Na tieto nemal žiadny dosah provízor panstva a ani v budúcnosti nesmel z nich vyrubiť žiadne poplatky.

Článok III. – zakazoval v akýchkoľvek hádkach urážať človeka, nech je to Slovan alebo Nemec alebo ktokoľvek iného náboženstva. Kto by sa niekto odvážil inovercov z nenávisti nazvať menami kalvín alebo pikard, bez výnimky bude potrestaný pokutou 12 zlatých. Túto pokutu mal vyberať od priestupcu kapitán alebo riadny provízor hradu bez milosti, pretože „tento skutok sám je dostačujúci na to, aby bol priestupca pohnaný pred súd“. Tolerantný Rákoci si neželal, aby dochádzalo na jeho panstve k treniciach kvôli etnickej príslušnosti a už vôbec nie z náboženských dôvodov. Je zaujímavé a zvláštne s akou vehemenciou (a nesmierne vysokou pokutou) sa snažil zabrániť akýmkoľvek prejavom neznášanlivosti. Národnostná nevraživosť, bohužiaľ, dosiaľ nezanikla.

Podľa článku IV. si exulanti helvétskeho vyznania mohli slobodne vybrať svojho učiteľa na vyučovanie detí – ten mal byť zbožný, dobrých mravov a dobre znalý slobodných umení. Svojich mŕtvych smeli bez prekážok pochovávať do miestneho cintorína až dovtedy, kým si pri chráme nezriadia vlastný cintorín. Pri pohreboch majú právo zvoniť.

V článku V. sa zaviazal Rákoci, že tak ako on, i jeho dedičia budú ochraňovať manželky, deti a domy týchto mŕtvych zámožných občanov a nedovolí, aby im niekto škodil. Úradník z Lednice mal právo potrestať každého poddaného, ktorý by tento zákaz porušil.

Podľa článku VI. si smeli exulanti so súhlasom majiteľa panstva postaviť dom na vlastné náklady, ten sa stal ich vlastníctvom a ako taký sa mohol stať predmetom dedenia. Rákoci tiež umožnil v prípade odchodu dom odpredať bez akýchkoľvek prekážok – jedinou podmienkou bolo, že kupec musí byť čestný človek. Podľa urbárov Lednického panstva z rokov 1669 a 1688 skutočne dochádzalo k cirkulácii obyvateľov Moravskej ulice. Počet domov sa v sledovanom období nemenil (bolo ich 75), zmenili sa len mená približne jednej tretiny obyvateľov. Z týchto všetkých mien sa do dnešných dní zachovali Behan, Bílik, Demáček, Filiač, Havránek, Chmelík, Chrastina, Javorek, Jureňa, Kačenka, Kudelka, Kudlej, Mazur, Poláček, Peterka, Repák, Sloboda a Zlocha.

Článok VII. presne stanovuje povinnosti lednických a púchovských súkenníkov voči zemepánovi – každoročne treba platiť daň od príbytkov vo výške 2 uhorské zlaté (jeden na sv. Juraja a druhý na sv. Michala). Táto daň bola záväzná tak pre majiteľov už postavených domov, ako aj pre ďalších stavebníkov v budúcnosti. Poplatok sa odpúšťal po dobu 2 rokov od postavenia domu.

Článok VIII. zabezpečil právo slobodne pestovať remeslo a akýmkoľvek čestným spôsobom si zarábať na živobytie. (V neskorších dokumentoch už museli súkenníci platiť povinný poplatok vo výške 10 denárov za každý ríf vyrobeného súkna.) Exulanti boli postavení na roveň občanom uhorského kráľovstva, keďže spoločne s ďalšími obyvateľmi mohli užívať všetky slobody podľa ustanovení platných zákonov. Výnimku tvorili súkenníci augsburského vyznania, ktorí mali o tejto otázke presné inštrukcie v ich osobitnom privilégiu.

V článku IX. Rákoci zohľadnil sociálne postavenie nového obyvateľstva, ktoré okrem domov nevlastnilo žiadnu pôdu a nemalo dostatočný zdroj obživy tak, že okrem povinnej dvojzlatkovej dane nemuseli panstvu nič platiť. Zároveň ich oslobodil od povinných prác i verejných prác a úradov v meste a zakázal komukoľvek do tejto výsady zasahovať. Jedinou výnimkou bolo stavanie hrádzí na rieke Váh a údržba mlynského náhonu smerujúceho k súkenníckej valche. Táto výnimka je však známa až z urbára Lednického panstva z roku 1688, kde sú exulanti uvedení ako osobitná skupina púchovského obyvateľstva.

Článkom X. však zemepán nevylúčil prácu remeselníkov pre hrad alebo pre potreby zemepána či panských úradníkov. Zdôraznil, že exulant – remeselník nie je povinný niesť náklady na svoju prácu a „pre vec cti a spravodlivosti“ sa mu musí vykonaná práca zaplatiť.

Najdôležitejším je XI. článok. Hovorí o občianskych právach a povinnostiach obyvateľov „novej ulice“. Opäť zdôrazňuje, že vlastníctvo stojacich a budúcich domov je nespochybniteľné, nech sú postavené kdekoľvek, či už vo vyhradenom priestore alebo inde v meste. Exulanti tvorili v Púchove osobitnú enklávu s právom vlastnej samosprávy. Mohli si zo svojho stredu zvoliť 8-člennú radu a richtára. Perspektívne sa počítalo s nárastom obyvateľstva a s rozšírením rady na 12 dobrých a rozvážnych mužov. Títo mali po zložení prísahy prevziať riadenie ulice a riešiť verejné veci. Rada zodpovedala za výber daní a ich pravidelné odovzdávanie provízorovi panstva. Udeľovať tresty a pokuty bolo v právomoci rady. Ľahšie prípady sa riešili bez účasti úradníka Lednického panstva. Zložitejšie, ťažšie priestupky sa už museli súdiť podľa právnych predpisov uhorského kráľovstva. V prípade nespokojnosti s rozhodnutím bolo možné odvolať sa k samotnému zemepánovi prostredníctvom magistrátu. Článok tiež ustanovil zvolenie verejného poručníka, ktorý bude chrániť záujmy vdov a sirôt.

XII. článok pridala Zuzana Lorántffyová. Samospráva ulice mala právo používať hlavne v obchodných veciach menšiu a väčšiu pečať, na ktorej bol vyrytý obraz svätého Juraja s nápisom „Sigillum Moravorum oppidi Puchow“. Pečať sa podľa predpisu skutočne používala, jej prvky sa dostali už začiatkom 18. storočia do znaku mestečka Púchov a sú v ňom doteraz.

XIII. článkom povolila Zuzana všetkým exulantom augsburského a helvétskeho vierovyznania pracovať ako remeselníci a nádenníci, okrem tých, ktorí si vyslúžili domy s dôchodkami obce, a tak sa stali občanmi mesta Púchov (kňaz a učiteľ).

Článok XIV. zaručoval každému obyvateľovi novej ulice právo obrátiť sa na richtára, ak utrpel škodu od iného občana. Richtár bol povinný vec prešetriť a zaručiť nápravu. Rovnako sa malo postupovať aj v tom prípade, že škodu spôsobil iný poddaný Lednického panstva.

Článok XV. mal veľmi praktický charakter – určil nielen miesto na stavbu novej ulice, ale zároveň aj zabezpečil jej vzhľad. Domy mali byť postavené v radoch po oboch stranách cesty. Cesta mala mať kráľovské rozmery, t.j. mala byť dostatočne široká pre nákladné vozy. Aby prípadne nedošlo k zúženiu vozovky, nesmeli sa pred domami zakladať záhradky.

Rodinu zabezpečoval XVI. článok, podľa ktorého mužskí obyvatelia mohli vyhotoviť testament, a tak usporiadať svoj majetok. V prípade úmrtia bez testamentu majetok dedila rodina, pokrvní príbuzní a priatelia.

Hlboko pôsobiaci je článok XVII. umožňujúci odchod exulantov s celým majetkom do ich pôvodnej vlasti, keď sa v nej opätovne obnoví mier a náboženská sloboda. Vyjadruje túžbu po domove, nikdy nesplnenú, citujem: „Ak by Pán Boh milostivo ráčil obnoviť najvytúženejší mier a slobodu náboženstva v ich pôvodnej vlasti, a ak niekto prejaví túžbu odísť so svojím majetkom, môže tak učiniť“.

Zuzana Lorántffyová žiadosť exulantov v plnom rozsahu potvrdila 12. júna 1650 na svojom hrade v Mukačeve za účasti provízora mukačevského panstva Tomáša Debrecéniho z Királydarócza. Zdôraznila, že v pôvodnej listine uvedené body doslovne prebrala a schválila pre úžitok celého spoločenstva exulantov usadených na Lednickom panstve. Privilegačná listina sa v archíve zachovala ešte v ďalšom vyhotovení – na papieri – podľa stupňa jej opotrebovania sa pravdepodobne veľmi často používala. Je napísaná tou istou pisárskou rukou a okrem iluminácie je úplne zhodná s pergamenovým originálom. Žiadatelia si dali podľa všetkého predvídavo hneď vyhotoviť rovnopis pre bežné a časté používanie. Tento prístup sa im zrejme vyplatil.

Uznanie práv obyvateľov Moravskej ulice z r. 1777

Druhým spomínaným dokumentom je Uznesenie trenčianskej súdnej stolice z 18. februára 1777 a týkalo sa uznania a zachovania práv obyvateľov Moravskej ulice. Podnetom ku konaniu predstavených Trenčianskej župy bola nová urbárska regulácia Márie Terézie a jej uplatnenie voči moravským usadlíkom. Súd zrevidoval urbár. Podstatnou časťou dokumentu je vymenovanie všetkých práv a povinností, ako ich zachytáva listina Zuzany Lorántffyovej v 17 článkoch. Ešte v marci roku 1773 uhorská kráľovská miestodržiteľská rada odporučila, aby sa všetky práva príslušníkov iných vierovyznaní zakotvené v „starých, hoci už neplatných, lorántffyovských zmluvách“, striktne dodržiavali a aby sa podľa nariadenia panovníka zaevidovali do platného urbára.

Platbu domovej dane vo výške 2 uhorských zlatých nahradila platba 2 rýnskymi zlatými, pretože v 18. storočí už uhorské zlaté nejestvovali. Podľa mierne modifikovaného článku XI. si obyvatelia Moravskej ulice mohli voliť richtára z troch kandidátov, ktorých vybral zemepán. Ostatných členov obecnej rady a pisára volili občania sami, bez vplyvu zemepána. Richtár a obecná rada mala byť počas výkonu funkcie oslobodená od akýchkoľvek zbierok a iných verejných záväzkov. Osadenstvo ulice však nebolo oslobodené od platenia vojnových daní na vojenské konflikty, ktorých bolo v týchto časoch neúrekom. Urbár stanovil aj právo zemepána revidovať verejné účty v čase oslabenej obecnej správy a zaviazal občanov platiť svoje finančné záväzky prostredníctvom zemepána. V dokumente sa pripomína kráľom schválené užívanie lesov.

Celú „zmluvu“ v tomto znení, t.j. slobodu sťahovania a usporiadania poplatkov z nariadenia panovníčky potvrdila aj uhorská kráľovská miestodržiteľská rada 16. septembra 1776. Súdna stolica v Trenčíne v zložení: Ladislav Községi – podžupan a členov Gašpara Baroša, Jána Melčického, Štefana Bartu, Alexandra Motešického a Leopolda Hathu týmto oznámením potvrdzuje zachovanie budúcich práv tak panstva, ako aj obyvateľov ulice, čo aj potvrdila autentickou pečaťou.

Obidva dokumenty ukazujú, že postavenie českých a moravských exulantov bolo skutočne osobitné a menilo sa len veľmi zvoľna. S narastajúcimi povinnosťami stanovenými novým zemepánom a rozličnými obmedzeniami postupne splývali s miestnym poddanským obyvateľstvom, avšak ich prínos ako novej spoločnosti založenej na vytrvalej religiozite, osobitných zvykoch a pracovných zručnostiach je nenahraditeľný.

Jarmila Balážová
Foto: wikipedia