Sviatok všetkých svätých a Pamiatka zosnulých

434

Mesto Púchov v spolupráci s rímskokatolíckym farským úradom a evanjelickým farským úradom a.v. zorganizovalo spomienkovú slávnosť „Sviatok všetkých svätých“ a „Pamiatka zosnulých“, ktorá sa uskutočnila v pondelok 1. novembra 2021 na Mestskom cintoríne v Púchove.

K prítomným občanom sa prihovorili RKC farár a dekan Stanislav Stolárik, zborový farár ECAV Dušan Cina a primátorka mesta Katarína Heneková. Prinášame ich príhovory v plnom znení.

Dekan RKC Stanislav Stolárik vo svojom zamyslení „Prísľub za hranice času a priestoru“ uviedol:

Prisľúbiť niečo niekomu, znamená vyvolať silnú dôveru v nás, ak niekomu prísľub dávame. Dôkaz toho, že si závažnosť prísľubu uvedomujeme, spočíva i v tom, že niekedy, keď nás niekto o niečo žiada, povieme radšej: „No nič nesľubujem, ale pokúsim sa o to.“

Predmetom dnešného uvažovania nad prísľubom je večný život. Sväté Písmo opisuje večný život len v niekoľkých textoch, ale všetky sú plné zasľúbenia. I v evanjeliu sa môžete dočítať: „Nech sa vaše srdce nechveje úzkosťou. Veríte v Boha, verte aj vo mňa. V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Ja som Cesta, Pravda a Život.“

Ježiš hovorí, že on je cesta, pravda i život. Ako Cesta je spôsobom, možnosťou prísť k Bohu. Ako Pravda vyjadruje stelesnenie všetkých Božích prísľubov. Ako Život je bytosťou, ktorá umožňuje nájsť pravosť života a jeho zmysel a to aj v nepriaznivých okolnostiach.

Život dnešného človeka je však v mnohom poznačený skepsou voči akýmkoľvek prísľubom. Nie je možno problém prijať realitu večného života ako niečoho budúceho, vzdialeného od terajška, ale ako môže viera vo večnosť napomôcť dnešnému človeku nájsť rovnováhu v terajšom živote?

Zaiste, nie je ľahké to pochopiť, ako to vlastne vo večnosti funguje. Podľa učenia Učiteľského úradu Cirkvi, život človeka je možno chápať v troch fázach. 1. fáza začína okamihom nášho počatia, pokračuje narodením až do oddelenia našej duše od tela, teda fyzickú smrť. Potom nasleduje čisto duchovná fáza, kde človek žije ako duša bez tela, avšak nie ako si mnohí myslia, oddelená od tohto sveta. Náš svet so svetom zosnulých sa i naďalej prelína, oni do nášho života nevstupujú, pretože nás nesmú ovplyvňovať, ale môžu nám pomáhať a my samozrejme im. A to je samozrejme jadro našej úvahy. Ako môžu naše modlitby pomôcť zosnulým? Aby sme dokázali vnímať zmysel tejto činnosti, musíme si najskôr uvedomiť, čo to očistec je. Svätá Terézia z Lisieux píše: „V očistci sa človek oslobodzuje zo svojej uzavretosti do seba, ktorá mu bráni naplno sa otvoriť dialógu lásky s Bohom. Avšak pre toho, kto miluje, neexistuje očistec.“

Môžeme teda povedať, že naše modlitby a získavanie odpustkov pre zosnulých je akoby neustálym vysielaním dávok lásky, akú sme schopní v našom srdci objaviť. Preto si to aj od nás vyžaduje prácu na sebe a v momente modlitieb a získaní odpustkov pre nich si intenzívne vzbudzovať tento úmysel Božej lásky.

Bratia a sestry, život po opustení tela človeka, čisto duchovná fáza, tiež nie je konečnou stanicou. Tretia fáza života nastane v momente, druhého, slávneho príchodu Pána Ježiša, na konci všetkých čias. Vtedy duše dostanú nové telá, krásne, večne zdravé a nesmrteľné, podobné tomu, ktoré mal Ježiš po zmŕtvychvstaní. Keby tento moment nastal teraz, my, ktorí žijeme by sme boli so svojimi terajšími telami zmenení do oslávenej podoby tela, čiže naše telo by sa kvalitatívne zmenilo na také, aké mal Ježiš. Táto zmena by bola potrebná kvôli tomu, aby sme boli schopní žiť v novom svete. Sú to skutočne krásne prísľuby. Čo nám teda ostáva pre náš život teraz? Viera spojená s nádejou, istotou Božej lásky k nám.

Zborový farár ECAV Dušan Cina uviedol svoju sviatočnú úvahu citátom Evanjelia podľa Jána (14, 1–6):

„Nech sa vám srdce nestrachuje! Verte v Boha a verte vo mňa! V dome môjho Otca je mnoho príbytkov; keby nebolo tak, či by som vám bol povedal: Idem vám pripraviť miesto a keď odídem a pripravím vám miesto, zase prídem a poberiem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja? A cestu, kam idem, znáte. Povedal Mu Tomáš: Nevieme, pane, kam ideš; ako by sme teda znali cestu? Ježiš mu riekol: Ja som cesta i pravda i život.“

Na miestach odpočinku našich drahých zosnulých sa po tieto dni odohrávajú najrozličnejšie stretnutia. Stretneme sa tam so svojimi známymi a príbuznými, niekedy nad tým istým hrobom. Stretneme sa v duchu so svojimi zomrelými, ktorí tam odpočívajú. Stretneme sa tam so svojou minulosťou v spomienkach na tých, s ktorými sme ju prežili, prežívali. Stretneme sa tam aj so svojou budúcnosťou, lebo niet človeka, ktorý by sa na tomto mieste ubránil myšlienke na vlastnú smrť.

A keď tak prechádzame od hrobu k hrobu, stretneme sa tam ešte s NIEKYM. Znak Jeho umučenia je zobrazený takmer na každom hrobe, Jeho slová v rozličných obmenách čítame na náhrobných kameňoch. Jeho meno môžeme začuť v tichých modlitbách. Skromný a tichý, Boží Syn, je tu stále s nami prítomný. V živote i smrti. 

Kresťanská smrť je účasťou na Jeho Kristovej smrti. Tak sme boli pokrstení: že s Kristom žijeme a s Kristom umierame, aby sme s Kristom boli oslávení. Áno, aj kresťan zomiera, ale neprestáva tým jestvovať. Prestáva žiť časne, aby žil životom večného oslávenia. Kto žije s Kristom, nič nestráca, naopak, všetko získava.

Áno, tu sa pred nami otvára veľké tajomstvo života a smrti, nad ktorým nás po tieto dni núti premýšľať bolestná skutočnosť straty našich blízkych.

Vzácny evanjelický teológ Dietrich Bonhoeffer prirovnal ľudský život k šachovej partii. Človek ju hrá s Neviditeľným protihráčom. Človek hrá oduševnene, robí premyslené ťahy a má ešte smelšie plány. A Ten Oproti hrá celkom jednoducho. Niekedy sa nám zdá, akoby ho tu ani nebolo, a sme v pokušení zamieňať figúrky na druhej strane. Až tu odrazu prichádza niekoľko nečakaných ťahov a Ten Druhý Oproti nám vyhráva partiu nášho života. To je skutočné tajomstvo smrti, že v nej  spoznávame Pána Boha ako víťaza a výhercu nášho života.

A z toho pre nás plynie niečo závažnejšie, aby sme totiž v rozhodujúcej chvíli podali úprimne ruku Bohu  a náš život spojili s Ním. Lebo On tú šachovú partiu vyhrá. Ak aj urobíme nesprávne ťahy, smieme Ho prosiť o odpustenie. A keď na konci partie nášho života urobí Boh niekoľko nepredvídaných ťahov, nebudeme sa trápiť nad nedohranou partiou. Ale sa budeme tešiť, ako múdro a láskavo ju vedel zavŕšiť a ukončiť. Lebo to bude aj naše víťazstvo.

„Vtedy sa splní slovo, ktoré je napísané: Pohltená je smrť vo víťazstve… Vďaka Bohu, ktorý nám dal víťazstvo v našom Pánovi Ježišovi Kristovi!“ (1K 15, 54.57)

Primátorka mesta Katarína Heneková svoj príhovor uviedla citátom Simone de Beauvoir: „Na cestách sú chvíle, ktoré sú prísľubmi, a chvíle, ktoré sú spomienkami.“ a pokračovala:

Stretávame sa tu po dlhšom období, ktoré nebolo jednoduché ani pre jedného z nás, či už v súvislosti so zdravotným stavom priamo nás, alebo našich najbližších, v problematike šírenia zákerného vírusu, postihujúceho nielen tých najzraniteľnejších – chorých a starších, ale aj mladých a silných. Stretli sme sa za uplynulý čas s odchodmi mnohých blízkych i vzdialených, ktoré nás poznamenali na duši i na srdci, bez ohľadu na to, či súviseli s vírusom, alebo nie, museli sme sa zmieriť so stratami, ktoré zaboleli. A bolia doteraz, aj za tých, ktorí odišli už dávnejšie a miesto po nich už nik nenahradí, nezalepí. Len ťažko sa zmierime s tým, že tá či ten, s ktorými sme strávili krátky či dlhý čas, známy či menej známy, už sa na nás nikdy neusmeje tak ako predtým, nezavolá a nespýta sa, ako sa máme, nezájdeme s ním von, na prechádzku, už nám nebude mať kto poradiť, keď sa spýtame, ako ďalej. Ostanú nám chvíle pre spomienky, obdiv, poďakovanie všetkým, s ktorými sme mohli byť a i keď odišli skôr, ako sme predpokladali, dali nám do života určite mnohé. S nimi odišla radosť, krása, vtip. Napriek tomu sme boli nútení nájsť energiu, trpezlivosť, odvahu, lásku a opätovnú radosť zo všetkých maličkostí. Nehanbite sa dojímať a rozplakať, je to prirodzené, je to ľudské, nie sme stroje, ktoré sú nútené fungovať bezchybne.

Vo chvíľach, kedy zo stromov opadáva jeseňou sfarbené lístie, akoby sme i my zo seba zhadzovali poslednú ťarchu – smútok, ktorý nami prevládal, lomcoval v našom vnútri a snažil sa nás ovládnuť celou svojou podstatou. Nesmieme sa však vzdať, ale veriť, že všetko zlé raz skončí. Vtedy do popredia vystúpia tie najkrajšie spomienky v zmysle radosti a potešenia, už nie zármutku a sĺz. Sme tu dnes preto, aby sme spomínali na tých, ktorí zostali už len v našich srdciach a zároveň si pripomenuli, že ľudský život je krátky a nepoznáme deň, kedy skončí.

Narodenie aj smrť sú proste neuveriteľné zázraky a oddávna venujeme týmto zázrakom čas aj svoju pozornosť a hoci sú postoje ľudí k týmto témam rôzne, dávajú nám priestor na premýšľanie. Aj dnes máme možnosť sa na chvíľu zamyslieť nad životom, nad nesmrteľnosťou a nad tým, čo je naozaj v živote dôležité… Ale naozaj dôležité! A to nám dáva nádej pokračovať, žiť nielen pre seba, ale aj pre druhých, pretože v láske je nesmrteľnosť. Aj Aristoteles povedal: „Milovať znamená priať blížnemu to, čo pokladáme za dobré z lásky k nemu, a nie k sebe.“

Uctime si tak spoločne všetkých, na ktorých nám záležalo, ktorí nám chýbajú, dnes spoločne tu a zajtra, pozajtra a popozajtra už vo svojom súkromí, potichu.

Tohtoročný Deň pamiatky zosnulých v Púchove bude pre nás i Vás o to výnimočnejší, pretože pristúpime spoločne s pánmi farármi ešte k jednému milému aktu – posväteniu nového kríža na hrobe (vdp. kanonika) pána Viktora Kállaya – a Vy môžete v tichu mestského cintorína, urnového hája, byť pri tom. O chvíľu pokryjú miesta odpočinku našich blízkych a známych biele periny, neskôr sa tu rozozvučí spev vtáctva, priestor pohladia slnečné lúče, znova sa sfarbia listy na stromoch a opäť príde rad na stretnutie s Vami a spomienky na všetkých, ktorých si nesieme v srdci. Česť ich pamiatke!

Foto: Slavomír Flimmel