Zima v minulosti a význam snehu v prírode

851
Zimná sánkovačka, 70. roky 20. storočia. Foto F. Kotala. Archív Vlastivedného múzea v Považskej Bystrici.

Zmenu klímy vnímame zvyčajne ako vzdialenú hrozbu, ktorá sa odohráva niekde ďaleko od nás. Možno nás dojme osud ľadových medveďov v Arktíde, alebo útrapy, ktoré spôsobili anomálie počasia tučniakom v Antarktíde. Málokto si však uvedomuje, že rozmary zimného počasia predstavujú vážnu skúšku aj pre prírodu mierneho klimatického pásma.

Zima v minulosti

V uplynulých storočiach zima vládla celému európskemu kontinentu. Dnes sa tento fenomén nazýva „malá doba ľadová“ a vymedzuje obdobie medzi 14. až 19. storočím. Nepredstavujme si to však ako v známej rozprávke o dobe ľadovej. Nenastalo totiž jednoliate hlboké ochladenie, skôr sa dá hovoriť o náhlych výkyvoch klímy. Tieto zmeny boli nečakané, často katastrofálne. Objavovali sa roky s arktickými zimami, mimoriadnym suchom, či prívalovými dažďami. Zlé počasie sa podpisovalo pod neúrodu a hlad. Nasledovali epidémie a vymieranie zvierat aj ľudí. Hladomor prinášal hrôzostrašné scény.

Aj za Jánošíkových čias postihla Slovensko mimoriadne drsná zima, predovšetkým Oravu. Ako uvádza historik Pavel Horváth v knihe Poddaný ľud na Slovensku v prvej polovici 18. storočia, zima v rokoch 1715-1716 bola taká brutálna, že ešte v júni mrzlo a padal sneh. Ľadovce, búrky a mrazy zničili úrodu a ľudia počas hladomoru jedli posekanú trávu, mach aj kôru zo stromov. „Tieto okolnosti vyhnali stovky oravských a liptovských rodín za živobytím do južných krajov Uhorska,“ píše. „Z Oravy sa pohol prúd utečencov, ktorý nadobúdal pozoruhodné rozmery. Poddaní utekali už od začiatku nielen v skupinách, ale v celých húfoch a keď nenašli nové bydliská, túlali sa krajinou a živili sa žobraním.“ Dnes už síce žijeme v modernej dobe, avšak v jednom sa nijako nelíšime od stredovekých roľníkov. Musíme si poradiť s takým počasím, aké práve prevláda. Hoci dnes môžeme predpovedať počasie a modelovať klimatické zmeny, globálne sme vo vzťahu ku klíme rovnako zraniteľní ako tí, čo trpeli hladomorom počas malej doby ľadovej.

Tá sa skončila v 19. storočí, kedy sa klíma začala otepľovať. Avšak zimy oveľa tuhšie, ako sú tie v posledných rokoch, boli ešte i v prvej polovici 20. storočia. V archívnych dokumentoch sa dajú nájsť záznamy napríklad i o tom, že cez zimu sa do Žiliny cestovalo na saniach po zamrznutom Váhu. Zimy v minulosti boli naozaj silné. Ešte pred druhou svetovou vojnou bývali domy v dedinách v pohorí Javorníky zasypané až po strechu snehom a ľudia si v ňom prekopávali tunely k vode, maštaliam a pod. Podľa spomienok ľudí zvykol napadať na Javorníku sneh i do výšky sedem metrov. V minulosti bývali zimy stabilnejšie na výskyt snehovej pokrývky. V niektorých regiónoch platilo, že zima sa začínala v priebehu novembra a sneh vydržal až do začiatku jari. V súčasnosti nemáme zaručené ani v Oravskej Lesnej (najchladnejšia obec na Slovensku), že tam bude snehová pokrývka neprerušene celú zimu. Je oveľa teplejšie, ako bývalo pred sto rokmi, čo v zime spôsobuje, že istá časť zrážok nepadá v tuhej, ale v tekutej forme.

Zima v osade Podhúboč, Papradno. Dom Ernesta Šmida. Foto Ľ. Šištík, nedatované.

Exaktné údaje o snehovej nádielke však máme iba za posledné storočie. Na Slovensku sa totiž celková snehová pokrývka začala súvisle merať až za Československej republiky, v roku 1921. Dovtedy, sa rátal len novo pripadnutý sneh, čo dnes sťažuje porovnanie.

V súčasnosti na Slovensku konzistentne dochádza k úbytku snehovej pokrývky. Platí to pre celé naše územie s výnimkou vysokých nadmorských výšok, všade inde je reálne menej snehu než v minulosti. Keďže úlohou snehu zďaleka nie je byť iba zdrojom zimných radovánok a športov, jeho nedostatok spôsobuje krajine a organizmom v nej žijúcim viacero závažných problémov.

Sneh ako izolačná vrstva

Snehová pokrývka funguje v krajine ako skutočná perina. Vytvára účinnú izolačnú vrstvu a chráni pôdu pred premŕzaním. Keď udrú holomrazy, nechránená pôda mrzne na kameň. Paradoxne sú pôdy v globálne sa otepľujúcom svete stále chladnejšie. Vyššie teploty vzduchu oslabujú snehovú pokrývku, a pôdy preto intenzívnejšie chladnú. To má vplyv na začiatok jarných prác na poliach i na čas výsevu a výsadby poľnohospodárskych plodín. Premrznuté pôdy bez snehu predstavujú problém pre živočíchy, ktorých prítomnosť si v zasneženej zimnej krajine väčšinou ani neuvedomujeme. Napríklad drobné hlodavce či hmyzožravce si budujú pod snehom spletitý systém chodieb, kde zháňajú potravu a pritom sú skrytí pred zrakom predátorov. V zimách bez snehu o takýto úkryt prichádzajú.

Suché zimy majú dopad i na flóru. Vplyv snehu na rastlinstvo je sprostredkovaný činnosťou pôdnych mikroorganizmov. V relatívnom teple pod snehovou vrstvou zostávajú pôdne baktérie a huby aktívne a s nástupom jari intenzitu svojich životných pochodov ešte zvyšujú. To vedie k uvoľňovaniu živín z organických látok, ktoré mikróby a huby rozkladajú. V premrznutej zemi sa však tieto životodarné procesy dramaticky zbrzdia, a preto zjari nemajú rastliny k dispozícii dostatočné množstvo živín.

Papradno, klzisko pod Kováčňou. Zdroj Obecný úrad v Papradne, nedatované.

Nebezpečné výkyvy teplôt

Sneh chráni pôdu pred extrémne nízkymi teplotami a pôsobí ako tepelný stabilizátor. Na povrchu snehovej pokrývky kolíšu teploty oveľa výraznejšie než pod snehom. Pod snehovou perinou býva cez deň síce chladnejšie, ale v noci je tu naopak teplejšie. To má zásadný význam pre viaceré druhy živočíchov. Mnohé studenokrvné živočíchy, napríklad žaby alebo niektoré druhy hmyzu, nechávajú svoje telo v zime zmrznúť a prečkávajú najchladnejšie obdobie roku akoby boli uložené v mrazničke. Proti poškodeniu tkanív ľadovými kryštálmi sa chránia produkciou ochranných látok. Niektoré živočíšne druhy používajú ako „nemrznúcu zmes“ molekuly glycerolu. Ďalšie si pomáhajú špeciálnymi bielkovinami. Keď sa im v telesných tekutinách mrznúceho tela začnú tvoriť mikroskopické kryštáliky ľadu, protimrazová bielkovina sa nalepí na ich povrch. Zabráni tak ich zhlukovaniu do veľkých kryštálov, ktoré by potrhali bunky a tkanivá.

Ak udrú mrazy ale nenapadne sneh, sú živočíchy vystavené veľmi nízkym teplotám, na ktoré ich protimrazový systém nestačí. Ešte viac ich ale trápia výkyvy teplôt netlmené snehovou pokrývkou. Telá živočíchov opakovane mrznú a opäť rozmŕzajú. Zakaždým si musia znovu zabezpečiť dostatočnú zásobu protimrazových molekúl a tým vyčerpávajú energiu i živiny, ktorých nemajú nazvyš.

Veľké tepelné výkyvy a pokles teplôt hlboko pod nulu neprospieva ani zimným spáčom, ako sú plchy alebo sysle. Ich telesná teplota síce klesá až k nule, ale nesmie klesnúť o mnoho nižšie, pretože potom by zviera zmrzlo. Ak noru, v ktorej zviera hibernuje, neizoluje od treskúcich mrazov snehová pokrývka, čelí zimný spáč poklesu telesnej teploty pod kritickú hodnotu zvýšenou úrovňou látkové výmeny. Telesné rezervy, ktoré si uložil v tele vo forme tuku, sa mu potom nebezpečne rýchle míňajú. Neprítomnosťou snehu sú tiež oklamané druhy, ktoré majú cez zimu špeciálne ochranné sfarbenie. U nás mení hnedú letnú srsť za biely zimný kožúšok napr. hranostaj čiernochvostý. Keď sneh zmizne, je hranostaj zrazu nápadný nielen pre svoju korisť, ale i pre svojich prirodzených nepriateľov.

Sneh ako zdroj vody

Topiaci sa sneh býval v minulosti významným zdrojom vody pre vodné toky a pre podzemnú vodu. Dnes sa však na jar zväčša nemá čo roztopiť. Nie je jedno, či v zime spadne voda v podobe dažďových kvapiek, alebo snehových vločiek. Horské masívy totiž fungujú v krajine ako vodárne, v ktorých sa počas zimy hromadí obrovské množstvo vody vo forme snehu. Na množstve snehu na horách a tiež na rýchlosti jeho topenia závisí vodný režim i v oblastiach, ktoré sa nachádzajú vo vzdialenosti desiatok kilometrov.

Rýchlosť topenia snehu nie je iba otázkou teploty vzduchu. Čistý sneh odráža viac než 80 percent dopadajúceho žiarenia. Ak je sneh znečistený, množstvo pohlteného žiarenia dramaticky rastie a topenie sa zrýchľuje. Silný ohrevný efekt majú napríklad mikroskopické čiastočky sadzí, ktoré vznikajú pri spaľovaní fosílnych palív. Do ovzdušia sa dostávajú z výfukov áut i z komínov domácností. Podobný efekt môže spôsobiť i prach či častice pôdy prinášané do hôr vetrom z nížin, napríklad z polí zasiahnutých veternou eróziou.

Ak sa sneh na jar topí pomaly, pôda stíha vodu vsakovať a zásobovať tak podzemné vody. Pomalá rýchlosť tohto procesu je kľúčová pre jeho dobré fungovanie. Vlaha získaná zo snehu môže potom slúžiť krajine počas celej jari, ktorá býva v poslednej dobe čoraz suchšia. Treba si uvedomiť, že od množstva vody v podzemí závisí nielen rozvoj divorastúcej vegetácie, ale i klíčenie a rast poľnohospodárskych plodín a tak množstvo snehu v zime nepriamo ovplyvňuje úrodu v nadchádzajúcom roku.

Daniela Dúbravková, Vlastivedné múzeum v Považskej Bystrici