Legendárna trénerka krasokorčuľovania v Púchove

886

Svojho času vládla spoločne so svojím zverencom Jozefom Sabovčíkom krasokorčuliarskej Európe. Pani Agnesa Búřilová nedávno prijala pozvanie SPORTING CLUB PÚCHOV a tri dni viedla tréningy mladých púchovských krasokorčuliarskych nádejí. So žiadosťou o rozhovor neodmietla ani redakciu Púchovských novín.

Pani Búřilová, ako sa Vám páči Púchov a jeho okolie?

Ak si dobre spomínam, tak toto je prvýkrát, čo som Púchov navštívila. Viac času ako v meste však trávim v neďalekých Kúpeľoch Nimnica. Kúpeľný areál je renovovaný a skutočne na úrovni a musím povedať, že celkovo sa mi tu páči.

Ako došlo k Vášmu kontaktu s klubom SCP?

Boli sme na testoch, kde som sa počas prestávky dala do reči s pánom predsedom SCP a jeho bývalým trénerom, ktorého som poznala. Videla som, že deti mali v prejave technické chyby, tak som sa pýtala, ako ich plánujú odstrániť. Pán predseda ma oslovil, či by som prišla trénovať do Púchova, moja prvá odpoveď bola nie, lebo už oficiálne netrénujem. Napokon mi pán predseda opäť zavolal a pozval ma do Púchova.

Čo vravíte na schopnosti krasokorčuliarok SCP?

V korčuliarskom prejave dievčat som zbadala niekoľko technických chýb. Tie je potrebné odstrániť hneď v začiatkoch, aby deti nezískali nesprávne návyky. Počas tréningov som však vycítila, že by to šlo a keď budú poslúchať, že sa to naučia.

Vás syn Vladimír odohral podstatnú časť svojej hokejovej kariéry v Slovane Bratislava, pôsobil ale aj vo Francúzsku, Nemecku, Poľsku či Maďarsku. Neľutujete, že sa nestal krasokorčuliarom?

Nikdy som neuvažovala nad tým, že by z neho mohol byť krasokorčuliar. Mám vysokého manžela, obaja moji synovia boli vždy vysokí. Teraz v dospelosti majú výšku okolo 190cm, čo je na krasokorčuľovanie priveľa. Paradoxne ma však zaujímalo, či by prešiel výberom do krasokorčuliarskej liahne. Boli to dosť náročné testy, zamerané na rytmiku, rovnováhu alebo pohybovú pamäť. Tak som ho prihlásila a on skončil dvadsiaty z tridsiatich vybraných detí. Miesto sme však prepustili ďalšiemu v poradí. Som však určite rada, že pri športe ostal a niečo v ňom aj dokázal. Oboch našich synov doviedol k hokeju môj manžel, akurát Vladimír vydržal dlhšie.

Trénovali ste svetoznámeho krasokorčuliara Jozefa Sabovčíka. Aký bol ako človek? Hovorí sa o ňom, že bol pomerne svojrázny, mal svoju hlavu a na veľa vecí svoj názor. Je to pravda?

Ja som Jozefa prebrala po p. Lojkovičovej v čase, keď mal dvanásť alebo trinásť rokov. Bol to chlapec veľmi cieľavedomý, vedel za čím ide a čo chce. Pri našej spolupráci vznikali aj rozpory, čo je však normálne. Bolo to napríklad kvôli tomu, že on nemal vrodenú vytrvalosť a bolo ju treba rozvíjať, to znamená behať, bicyklovať. A to Jozef nerobil rád. Inokedy zase nesúhlasil s prvkami v jazde, nazvala by som ich vláčnymi pohybmi(smiech), ktoré sa mu nezdali príliš mužské. Nemôžem ale povedať, že to bol chlapec neposlušný. To budem stále tvrdiť a hovoriť. To skôr noviny z neho spravili rebela. My sme sa spolu vždy dohovorili. Ku koncu našej spolupráce fungoval náš vzťah viac na kamarátstve ako na báze trénerka – pretekár.

Pod vašim vedením sa Jozef Sabovčík stal dvojnásobným majstrom Európy a olympijským medailistom. Boli Sabovčíkove úspechy zároveň aj najväčšími úspechmi vašej trénerskej kariéry?

Určite. Málokedy sa stane, aby tréner dostal do rúk tak talentovaného korčuliara. A zvlášť na Slovensku, ktoré ma päť miliónov obyvateľov. U nás nikdy nebola taká členská základňa a materiálne zabezpečenie ako napríklad v Rusku.

Aké pocity ste prežívali, keď J.Sabovčík skočil na ME v Kodani ako prvý krasokorčuliar na svete štvoritý skok?

V tom momente som si pomyslela: „Pane Bože, začni jazdiť…“ Vedela som, že bol v takých emóciách, že stratil koncentráciu a robil úplne niečo iné ako mal. Asi až po trištvrte minúte nadviazal na svoju voľnú jazdu. Avšak tým, že ten skok sme už trénovali, tak som ho brala akosi automaticky, pretože pokusy na tréningu boli veľmi pekné. Zaujímavé ale je, že v deň oných pretekov, na raňajšom tréningu, sa mu práve tento skok nedarilo skočiť. A hoci mal úžasnú istotu v technike, začal predsa len rozmýšľať, či do toho ísť alebo nie. Povedala som mu: „Jožo, ešte neskončil deň, ešte to môže prísť!“ A nakoniec mu to vyšlo.

Ste so svojím, dnes už bývalým, zverencom stále v kontakte?

Aj keď žije v zámorí, v kontakte sme stále. Bol aj na nedávnych ME v Bratislave, kde sme sa stretli viackrát. Keď príde na Slovensko, tak sa ohlási a stretneme sa. Nikdy sa mi nezabudne ozvať na meniny, narodeniny alebo na Vianoce.

 Hoci má 52 rokov, dokáže Jozef Sabovčík stále svojimi krasokorčuliarskymi kúskami ohúriť publikum. Súhlasíte?

Z môjho pohľadu už pôsobí trošku pomalšie, ale ja ho mám v pamäti v jeho najlepšej forme. Aj tak je však chvályhodné, že sa v takom veku odváži vystúpiť na ľade. Zvlášť pri problémoch s kolenami, ktoré má. Vravel mi, že sa už bojí odraziť, pretože nevie čo sa stane. Je teda pravdepodobné, že už nebude jazdiť ani exhibície.

 Myslíte si, že na Slovensku môže vyrásť nový Sabovčík alebo Nepela? Sú na Slovensku, podľa Vás, vytvorené adekvátne podmienky pre rast mladých korčuliarskych talentov?

Nemám rada túto otázku, pretože všetci vieme, že tie podmienky tu nie sú. V tomto období je krasokorčuľovanie strašne náročné a je veľký rozdiel medzi érou Joža a érou, ktorá je teraz. Predtým sa skákalo, točili piruety, teraz je krasokorčuľovanie náročnejšie v pohybe, krokoch, väzbách. Štvorité skoky sú už bežné, kto ich nemá, nedokáže sa umiestniť, aspoň teda nie v kategórii mužov. Dovolím si tvrdiť, že v súčasnosti korčuľujú viac – menej deti, ktorých rodičia majú na tento šport financie. Krasokorčuľovanie je ohromne náročný šport, ktorý si vyžaduje baletnú prípravu, atletickú prípravu, veľa hodín na ľade. Špičkoví krasokorčuliari korčuľujú minimálne šesť hodín denne, naše deti majú osem až desať hodín týždenne. Myslím si však, že podobný trend je badať aj v ostatných športoch.

-lef-, -tsch-

A. Búřilová (vpravo) poskytuje trénerské rady A. Búřilová (vpravo) posyktuje trénerské usmernenia OK (3)