75. výročie oslobodenia Púchova a konca 2. svetovej vojny v Európe

140

V posledný aprílový deň a na začiatku mája si každoročne pripomíname výročie konca najtragickejšej udalosti histórie ľudstva – druhej svetovej vojny.

Najstrašnejšia vojna začala v septembri 1939 napadnutím Poľska armádami Nemecka, Slovenska a Sovietskeho zväzu. Po rozdelení Poľska medzi nacistické Nemecko a sovietske Rusko tieto totalitné mocnosti vojensky obsadili viaceré susedné štáty. Nemecko napadlo a obsadilo Belgicko, Holandsko, Dánsko, Francúzsko, Juhosláviu a Grécko. Sovietsky zväz okupoval Estónsko, Lotyšsko, Litvu a časť Fínska a Rumunska. Keď sa Hitlerovi nepodarilo vojensky poraziť Veľkú Britániu, upriamil svoju pozornosť na Východ. V roku 1941 zaútočil na svojho dovtedajšieho spojenca – Sovietsky zväz. Do vojny boli postupne zatiahnuté takmer všetky štáty sveta a zahynulo v nej viac ako 72 miliónov ľudí.

Najviac obetí na životoch mali štáty: Sovietsky zväz 27 miliónov mŕtvych, Čína 15 miliónov, Nemecko 7 miliónov a Poľsko 6 miliónov mŕtvych. Československo v tejto vojne malo 365.000 mŕtvych, z toho 277.000 bolo obetí židovského holokaustu, 63.000 ďalších civilných obetí a 25.000 padlých vojakov (do týchto počtov sa nepočítajú občania Československa nemeckej národnosti, ktorí boli v rokoch 1938-45 štátnymi príslušníkmi Nemecka, ktorých zahynulo podľa odhadov 300 až 500 tisíc).

Na definitívnom porazení Hitlerovho Nemecka v máji roku 1945 majú najväčšie zásluhy hlavné spojenecké veľmoci – Sovietske Rusko, USA a Veľká Británia. Pri samotnom oslobodzovaní Československa od fašizmu a nemeckej okupácie zahynulo takmer 140.000 príslušníkov Červenej armády, z toho na území Slovenska je pochovaných 60.659 sovietskych vojakov. Počet zabitých nemeckých vojakov pochovaných na území Slovenska sa odhaduje na 35.000.

O rumunských vojakoch a o ich oslobodzovaní Slovenska v roku 1945 sa stále vie pomerne málo, pritom pri bojoch na našom území zohrali významnú úlohu. Rumunská armáda oslobodili takmer 40 percent územia Slovenska a približne 16.000 rumunských vojakov pritom zahynulo. Podľa iných prameňov celkové straty na životoch Rumunskej armády pri oslobodzovaní územia Československa predstavovali 33.000 vojakov. Pre porovnanie: 1. čs. armádny zbor mal 2.261 padlých vojakov. Z vojnových štatistík vidno, že v 2. svetovej vojne trpelo najmä civilné obyvateľstvo. Len na území dnešného Slovenska pre vojnové operácie zahynulo približne 30.000 civilistov a ako dôsledok rasistického režimu 105.000 Židov.

Rumunskí osloboditelia Slovenska

Rumunsko patrilo na začiatku vojny k spojencom Hitlerovho Nemecka. Rumunskí vojaci spolu s nemeckými (a aj slovenskými vojakmi) v roku 1941 napadli Sovietsky zväz. Počtom vojakov zúčastnených na vojne s boľševickým Ruskom mali Rumuni po Nemcoch a Talianoch tretiu najväčšiu armádu. Rumunsko bolo dlho spolu s Maďarskom a Slovenskom jedným z najoddanejších spojencov nacistického Nemecka. Aktívne sa podieľalo na vyvražďovaní Židov na ním spravovaných územiach – v ich vyhladzovacích táboroch zahynulo viac ako 300.000 Židov.

Historický obrat prinieslo rumunské protifašistické povstanie 23. augusta 1944. Prepuklo o týždeň skôr ako SNP a na rozdiel od neho bolo úspešné. Rumunský kráľ Michal štátnym prevratom previedol Rumunsko na stranu protifašistickej koalície a štyri rumunské armády s miliónom vojakov začali okamžite bojovať proti nemeckým a maďarským vojskám. Podľa podmienok prímeria podpísaného 12. septembra 1944 sa Rumunsko muselo podriadiť spojeneckému (sovietskemu) veleniu. Súčasťou prímeria bol aj záväzok Rumunska viesť na strane spojencov boj proti Nemecku a Maďarsku.

Počas ťažkých bojov sa Rumunom podarilo udržať kontrolu nad rumunským územím až do príchodu vojakov Červenej armády. Podľa niektorých historikov Rumuni tak prispeli k porážke Nemecka a k skráteniu vojny približne o pol roka. Podľa názorov iných historikov, keby Rumunsko spolu s Nemeckom a Maďarskom načas zastavili prenikanie Červenej armády cez Karpaty, hraničná línia medzi sovietskymi a anglo-americkými vojskami by bola v roku 1945 ďalej na východ a viaceré štáty (a aj Československo) mohli byť ušetrené skúsenosti s nasledujúcim komunistickým režimom.

Rumunská 1. a 4. armáda sa ocitli na slovenskom úseku frontu preto, že toto  bojisko bolo sovietskym velením považované za nepodstatné a hlavné údery Červenej armády viedli cez rovinaté Poľsko a Maďarsko. V rámci 2. ukrajinského frontu tvorili rumunské armády dve z ôsmich. V máji 1945 to bolo 17 divízií, letecký zbor s 249 bojovými lietadlami a tankový pluk s 79 tankmi a samohybnými delami, spolu 248.000 vojakov. Pre porovnanie: zahraničný 1. československý armádny zbor mal na konci vojny približne 70.000 vojakov.

V oboch rumunských poľných armádach sa spolu počas západnej výpravy vystriedalo dohromady asi 540.000 mužov. Celkom Rumuni oslobodili viac ako 1.700 československých obcí, vrátane 31 miest.

Koniec vojny podľa púchovskej kroniky

„Od 22. januára do 8. februára prechádzalo veľa nemeckého vojska z východného frontu smerom na Moravu. 27. januára obsadili nemeckí vojaci školy, verejné i súkromné budovy úplne brutálnym spôsobom. Maďarskí vojaci sa museli presídliť do nemeckých barakov… Obyvatelia hromadne schovávali, zakopávali a zamurovávali zásoby a cenné veci. Niektoré rodiny sa sťahovali i so zariadením do susedných odľahlých dedín…

Správy z krajov, ktorými ustupovali Nemci, hovorili o tom, že Nemci berú všetkých bojaschopných mužov od 16 do 60 rokov. Tieto správy veľmi poplašili miestnych občanov. Skoro všetci muži mali pripravené plecniaky a ostatnú výstroj, aby v príhodnej chvíli mohli utiecť do hôr. 7. apríla na rozkaz nemeckého vojenského veliteľstva museli nastúpiť všetci chlapi od 16 do 60 r. kopať zákopy pri železnici. Bolo to veľmi nebezpečné, lebo v tej dobe sa začali často objavovať sovietske lietadlá, aby znemožnili presuny nemeckého vojska a aby zničili komunikačné prechody skôr, než ich budú môcť použiť Nemci a za sebou zničiť.

Od Veľkej noci ľudia spávajú v pivniciach. Sú veľmi vyčerpaní a nervózni. Nemeckí vojaci úmyselne strašili občanov nepravdivými správami o sovietskych vojakoch. Pre časté poplachy prestalo sa v domácnostiach variť. Najpotrebnejšie veci sa poodnášali do pivníc. Byty boli ako po vyrabovaní. Gazdovia mali dobytok schovaný v horách. Najhoršie bolo rodinám, ktoré mali malé deti, lebo bol veľký nedostatok mlieka…

8. apríla vyhodili nemeckí vojaci stavidlo na Váhu pri Streženiciach údajne preto, že sa báli prechodu partizánov. 16. apríla bol Púchov bombardovaný. Na železničnej stanici zabilo troch vojakov a pri Streženiciach zahynuli dvaja civili: dvadsaťjedenročný Augustín Paliesek a pätnásťročný František Novosád. Bomba spadla tiež na role vedľa Štefánikovej ulice neďaleko Okresného úradu. Na tomto mieste postavili maďarskí vojaci protilietadlové delá a ostreľovali všetky spojenecké lietadlá. Elektráreň bola vypnutá, svietilo sa len sviečkami, ale aj tých bol nedostatok. Petroleja nebolo vôbec, občania svietili iba zo starých zásob. Od 17. do 23. apríla bol v ľudovej škole nemecký lazaret. V noci bolo pod trestom smrti zakázané vychádzať na ulicu od 20. do 5. hodiny.

V dňoch 28. a 29. apríla boli v školách ubytovaní noví nemeckí vojaci, medzi ktorými boli aj francúzski civili. V noci z 29. na 30. apríla odsťahovali sa všetci vojaci, zostali len tí, ktorí mali zničiť komunikačné prechody a dôležité zariadenia. Bola to strašná noc! Celý Púchov sa otriasal výbuchmi, ktorými boli vyhadzované milochovské mosty, železničný most pri Streženiciach a všetky menšie mosty a prechody smerom na Moravu. Strojné zariadenia na železničnej stanici i samej dopravnej kancelárii, výhybky i telefónne a telegrafné zariadenie na pošte bolo zničené. Výbuchy bolo počuť i z Považskej Bystrice, Beluše a okolitých obcí.

Nakoľko bol podmínovaný i púchovský most, občania bývajúci v blízkosti mostu, ešte večer pootvárali okná, aby neboli zničené a odsťahovali sa k príbuzným, alebo známym na vzdialenejšie miesta obce. Most bol vyhodený a to všetkých päť oblúkov 30. apríla o 5,45 hod. za veľkej explózie. Výbuch narobil veľké škody na blízkych domoch. Kusy železa a kamenia lietali až na Chmelinec. Poslední nemeckí vojaci v tichosti zmizli a to smerom na Moravu. Hneď po výbuchu bolo pri moste vidieť veľa zvedavcov. Tento žalostný obraz skazy a ničenia zapôsobil na každého veľmi žalostným dojmom. Na druhej strane Váhu bolo vidieť prvých rumunských a ruských vojakov.“

Púchovské obete 2. svetovej vojny

Podľa sčítania z roku 1938 mal Púchov 3.412 obyvateľov, z toho bolo 215 židovskej vierovyznania. Púchovskí Židia boli v rokoch vojny ľudáckymi gardistami naložení do železničných dobytčích vagónov, odtransportovaní do nemeckých vyhladzovacích táborov, kde veľká väčšina zahynula. Najmladšou známou púchovskou obeťou ľudáckeho režimu a nemeckého nacizmu bol ročný Peter Langfelder zabitý v roku 1942 v tábore Sobibor, najstaršou obeťou bola 90-ročná Johanna Hertzka, ktorá zahynula v Osvienčime v roku 1944.

Na rozdiel od 1. svetovej vojny, v ktorej padlo 86 vojakov z územia dnešného Púchova, na frontoch 2. svetovej vojne nezahynul ani jeden vojak pochádzajúci z Púchova. Medzi 1.281 padlými slovenskými vojakmi, ktorí po boku nacistického Nemecka bojovali proti boľševickému Rusku na východnom fronte, sa nenachádza ani jeden Púchovčan. Na druhej strane tiež nie je známy ani jeden zabitý aktívny bojovník proti fašizmu pochádzajúci z Púchova.

Okrem približne 190 Púchovčanov židovského pôvodu sú jedinými obeťami 2. svetovej vojny z nášho mesta mladí chlapci Augustín Paliesek a František Novosád. Tých paradoxne zabili naši rumunskí a sovietski osloboditelia pár dní pred koncom vojny. Pochovaní sú v spoločnom hrobe v Horných Kočkovciach a v roku 2017 im bol pri kostole postavený dôstojný pamätník.

Viac ako 270 obetí 1. a 2. svetovej vojny má od roku 2004 svoj maličký kamenný pamätník v Europarku pri Župnom dome. Vždy, keď idem okolo neho, napadne ma myšlienka: „Ako môžeme chcieť od mládeže, aby sa zaujímala o našu minulosť, keď si nevieme patrične uctiť ani obete dvoch najstrašnejších vojen?“ A stará múdrosť hovorí, že ak ľudia nepoznajú svoju minulosť, môžu očakávať, že sa zopakuje…

Slavomír Flimmel, foto: archív PN

Zdroje: R. Letz – Slovenské dejiny (2012), A. Zubov – Dejiny Ruska II. (2015), Pamätná kniha Púchov, hnonline.sk, dennikn.sk, sme.sk, moderni-dejiny.cz, yadvashem.org, velkavojna.sk, valka.cz, wikipedia, puchovodedicstvo.sk