Adriana Boysová: Hľadím na svet s dušou básnika

272

Spisovateľka Adriana Boysová (*1980) vyštudovala kulturológiu na Filozofickej fakulte UK. Pochádza z Púchova a žije už 13 rokov v Luxembursku. Rada a veľa cestuje, v Európskej komisii zabezpečuje vydávanie odborných publikácií. Vedie neziskovú organizáciu Slovaks in Luxembourg, ktorá dohliada na to, aby sa aj k slovenským rodinám žijúcim v zahraničí dostal kus našej kultúry. Vo voľnom čase bloguje, hrá na klavíri a v detskom folklórnom súbore učí slovenské deti spievať a tancovať.

Mohli by ste čitateľom Púchovských novín prezradiť aj niečo z vášho súkromného života (rodinné pomery, prípadne záľuby, ktorým sa venujete vo voľnom čase)? Ktoré knihy a filmy sú vaše obľúbené? Akú hudbu počúvate?

Ako mama troch detí nemám toľko voľného času, koľko by som si priala. Ale keď už sa mi naskytne príležitosť venovať sa sama sebe, potom trávim čas najradšej čítaním, písaním, kreatívnymi prácami, relaxujem pri klavíri, v prírode a tiež rada cestujem. Luxembursko mi v mnohom pripomína rodné Slovensko. Je tam veľmi pekná príroda, často chodíme na výlety po okolí. Napriek svojej malej veľkosti priťahuje umelcov z celého sveta. Rada chodím na koncerty hudobných hviezd a nikdy si nenechám ujsť festival CinEast prinášajúci do Luxemburska pestrý výber filmov z východnej Európy. Medzi knihami nemám vyhranený jeden obľúbený žáner, častokrát mám rozčítaných niekoľko kníh naraz. Bulgakova prekladám Nesbom a Follettom, rada objavujem nových súčasných autorov, ale nevyhýbam sa ani faktografii či poézii. V poslednom čase ma zaujali knihy od Paola Giordana, Neapolská sága od Eleny Ferrante, Harariho Sapiens – Stručná história ľudstva, ale aj autobiografické knihy Vzdelaná od Tary Westover a Proti všetkým pravidlám, ktorú napísala novinárka Ariel Levy. Najmä v letnom období si zvyknem zaplniť čítačku knižnými novinkami, vďaka elektronickým knihám ušetrím pri cestovaní veľa miesta v batožine.

Ako by ste vy predstavili svojim potencionálnym čitateľom vašu knihu poviedok Mimóza?

Mimóza je pestrá zbierka poviedok o živote. Hoci sú všetky príbehy vymyslené, reakcie čitateľov mi ukazujú, že príbehy z Mimózy ich triafajú priamo do srdca. Za všetky spomeniem reakciu blogerky Láska ku knihám, ktorá v nedávno zverejnenej recenzii uviedla: „Mala som v pláne dávkovať si poviedky pekne postupne jednu každý večer, ale nedokázala som odolať a všetky som vpratala do jedného dňa. Štýl písania na mňa pôsobil ako heroín, po jednej dávke som nutne potrebovala ďalšiu. Takto to pokračovalo až kým sa mi neminula aj posledná poviedka.“ Poviedky v knihe sú rôznorodé postavami, dejom i spracovaním, niektoré vás pobavia, iné rozosmútia, záleží len na vás, do ktorej sa začítate, na ktorú dostanete chuť. Čo mňa osobne fascinuje na dobrej poviedke je schopnosť vyrozprávať veľký príbeh na pomerne malom počte strán. Schopnosť rozprávať príbehy je daná iba človeku, ľudia žijúci dávno pred nami sedávali okolo ohňa a rozprávali si príbehy. Dnes máme šťastie, že si môžeme vyberať z veľkej ponuky kníh, na druhej strane je ťažké sa v nej zorientovať. Pri zbierke poviedok sa vám núka na jednom mieste niekoľko veľkých príbehov.

Aké sú vaše ďalšie plány v literárnej oblasti?

V novembri vyjde vo vydavateľstve Ikar nová zbierka poviedok s názvom Podoby lásky, kde sa spolu s mojou poviedkou objavia na jednom mieste príbehy mnohých známych slovenských autoriek. Kniha má charitatívny rozmer, výťažok z nej bude venovaný na pomoc týraným ženám. Naďalej píšem a uvidíme, akú odozvu bude mať môj debut Mimóza, verím, že čitateľom budem môcť ponúknuť ďalšiu knihu.

Aký máte vzťah k Púchovu?

V Púchove som prežila svoje detstvo i čas dospievania. Každý rok sa sem vraciam, krúžim známymi uličkami a všímam si, ako sa mesto mení. Pribúdajú domy, obchody, menia sa fasády, názvy podnikov, niektoré stromy môjho detstva zmizli, iné pribudli, v meste je dnes veľa pekných ihrísk, ktoré s deťmi rada objavujem. Chodíme na výlety po okolí, som rada, že je vždy z čoho vyberať. Dodnes sa v snoch vraciam na miesta z môjho detstva, takže tú pomyselnú pupočnú šnúru som s Púchovom celkom neodstrihla.

Vo svojom blogu sa predstavujete: „Hľadím na svet s dušou básnika, obozretnosťou matky, otvorenou mysľou cestovateľa, s láskou a pokorou, smädom po poznaní, občas na rozhraní, odvážne, hoc z času na čas nepripravená, som žena a v mojom tele nejedna je prítomná.“ Máte svoje obľúbené motto alebo životné krédo?

Ani nie tak motto, ako skôr životnú filozofiu. Verím v silu pozitívneho myslenia a tiež v zákon zachovania energie, ktorý pracuje s premisou, že energia nevzniká a nezaniká, ale dochádza k premieňaniu energie z jednej formy na inú formu energie. Často sa stretávam s tým, že ľudia nie sú ochotní ubrať zo svojho pohodlia a urobiť niečo pre druhých. Mnohí krútia hlavou nad tým, ako stíham popri práci a starostlivosti o domácnosť a tri deti ešte písať a organizovať aktivity pre rodákov žijúcich v Luxembursku. Myslím si, že energia, ktorú vynaložíme pre dobro druhých, sa nám vráti v inom smere a my si obrazne povedané nabijeme baterky. Samozrejme, treba vedieť, ako a kam ju nasmerovať, aby sme nevyhoreli. Preto by sme nemali zabúdať ani na seba a dopriať si čas na to, čo nás teší.

Zhováral sa Slavomír Flimmel

Poviedkovú knihu Adriany Boysovej Mimóza, ktorá vyšla tento rok, uvádza vydavateľstvo Ikar nasledovne:
„Osudy niektorých postáv v poviedkach Adriany Boysovej sa prelínajú. Nejde o nič nezvyčajné, oveľa prekvapujúcejšie je, že autorke sa podarilo prebudiť a oživiť v čitateľovi vlastné spomienky. Akoby niečo podobne láskavé, príjemné, odpudzujúce či smutné sám zažil alebo o niečom podobnom už počul. Adriana Boysová je nesporne talentovaná autorka. S nezvyčajnou úprimnosťou opisuje citový svet svojich hrdinov. Tým, že žije v zahraničí, občas hranice Slovenska tematicky prekročí. Svet je predsa otvorený. A ľudí trápia rovnaké problémy: starosti s dospievajúcimi deťmi, nezhody v manželstve, neschopnosť prejaviť city, strach podľahnúť svojej inakosti atď. Autorka neponúka riešenia. Jej hrdinovia si žijú svoj život najlepšie, ako vedia, plní pochybností, otázok, túžob. Váhajú, ktorou cestou vykročiť, s vedomím, že nejestvuje záruka, že smer, pre ktorý sa rozhodli, je správny.“