Boj s epidémiami naprieč dejinami Európy

156

Choroba, s ktorou sa aktuálne pasuje svet od roku 2019, nie je prvou veľkou pandémiou, ktorá zasiahla našu spoločnosť. Celé dejiny Európy sú popretkávané morovými ranami, cholerovými pandémiami či inými nákazami neznámeho pôvodu. Ako sa naši predkovia dokázali vyrovnať s útokom neviditeľného nepriateľa, ako sa chránili, liečili a v čom sa ich boj proti epidémiám líši od toho nášho?

CHOLERA A ČIERNA SMRŤ

Mor a iné vysoko nákazlivé ochorenia ničili Európu viac-menej v pravidelných intervaloch až do približne 18. storočia. Prvý dochovaný písomný záznam, ktorý stručne hovorí o chorobe obrovského rozsahu máme z čias byzantského cisára Justiniána I. v 6. storočí. Treba však povedať, že epidémie sužovali svet už oveľa skôr, no v menšom, lokálnom rozsahu.

Avšak tá najväčšia morová epidémia v Európe, na ktorú sa s hrôzou spomína dodnes, je bezpochyby epidémia tzv. čiernej smrti alebo súčasníkmi nazývaná aj Veľké umieranie. Naplno prepukla v roku 1348 a trvala ďalšie tri roky. Za tento čas si stihla vyžiadať až tretinu vtedajšieho obyvateľstva Európy. Čierna smrť sa začala šíriť v strednej Ázii z okolia Balchašského jazera smerom do Indie a Číny. Do Európy sa mor dostal po obchodných cestách, hlavne Hodvábnou cestou, ale i vďaka námorným obchodníkom. Prvýkrát sa jej príznaky objavili už v roku 1347 v Messine, v Taliansku. Z talianskych prístavov sa mor nekontrolovateľne rozširoval po Apeninskom polostrove do Francúzska, Španielska, Nemecka, Anglicka, dostal sa dokonca až do Škandinávie. Enormne rýchlemu šíreniu epidémie moru prispeli aj neúrodné roky a hladomor, ktorý oslabil obyvateľov v 1. polovici 14. storočia. Ľudia vtedy verili, že fyziologické procesy v ľudskom tele závisia od astrologických vplyvov, resp. verili, že mor je spravodlivým Božím trestom.

URPUTNÝ BOJ S NÁKAZOU

Rovnako ako dnes, i v minulosti boli ľudia proti novému neviditeľnému nepriateľovi, o ktorom nič nevedeli, bezradní. Lekári boli bezmocní, no túžba zachrániť čo najviac životov ich hnala vpred. V minulosti nemali lekári k dispozícii také moderné technológie, ako majú dnes. Neexistovali chemické laboratóriá, kde pracovali na vývoji vakcín alebo kde by mohli študovať a analyzovať nový vírus a jeho mutácie. Navyše doboví lekári nevedeli rozlíšiť tzv. pľúcnu a bubonickú formu moru (žľazový mor) a riadili sa len vedomosťami z vlastnej praxe a ich najbežnejšie využívanou metódou liečby bolo tzv. púšťanie žilou. Identifikovať bacil, ktorý spôsobil pohromu v 14. storočí, sa podarilo až v 19. storočí Alexandrovi Yersinovi.

Už v minulosti ľudia vedeli, že najrozumnejším spôsobom prevencie je útek zo zamorených oblastí. V 14. storočí sa už stretávame aj s pojmom karanténa. Ako prvý zaviedli povinnú karanténu námorníkov – obchodníkov v Raguse, v dnešnom Dubrovníku, kde museli ostať v izolácii 30 dní. Ak sa u nich neprejavili žiadne klinické príznaky, boli vpustení do mesta. Slovo karanténa je odvodené od talianskeho spojenia quaranta giorni, teda štyridsať dní. Benátky karanténu predĺžili až na 40 dní. Vďaka nim sa dnes toto často skloňované slovo dostalo do našich slovníkov.

PREVENCIA A ZAUJÍMAVÉ SPÔSOBY LIEČBY NA NAŠOM ÚZEMÍ A V EURÓPE

Ani v dnešných časoch nevieme presne určiť, ktorý liek je najvhodnejší na liečbu vírusu. Našťastie, veda a výskum ide vpred. Vedci stále prichádzajú s novými zisteniami. Experimentom sa nebránili ani naši predkovia. Treba podotknúť, že náš spôsob liečby sa diametrálne líši od tej z dôb minulých, a to vďaka napredujúcej vede a technológiám. V minulosti považovali ľudia za najúčinnejšiu zbraň vieru v Boha, modlitbu a púte. Vznikali rôzne hnutia, ktorých členovia sa snažili sebaobetovaním (askézou, procesiami a púťami) odvrátiť nákazu. Takým hnutím boli napríklad flagelanti. S obdobím čiernej smrti sa nám spája aj desivý obraz doktora v maske so zobákom, ktorý pretrval až do novoveku. Maska v tvare zobáka mala nositeľa chrániť pred nákazou. Vzduch v zamorených priestoroch sa zvykol dezinfikovať dymom z rôznych liečivých bylín. K obľúbeným patrila napríklad šalvia.

Pozornosť vládnuceho aparátu k otázke verejného zdravia a prevencie infekčných ochorení, sa obrátila až v 17. storočí. V Uhorsku sa prvé protipandemické opatrenia zaviedli až za vlády Jozefa I. v 18. storočí. Jeho nástupca Karol III. založil zdravotnú komisiu. Mária Terézia nechala vybudovať hraničné kontrolné stanice, tzv. kordóny, ktoré stáli hlavne na východných hraniciach ríše. Boli zriadené karanténne stanice, v podobe malých obytných domov, kde ľudia museli prečkať karanténu. Tu museli v čase možného prepuknutia pandémie zostať aj tri mesiace. Čo malo neblahý dopad najmä na obchodníkov, kupcov, remeselníkov a pod. Každé porušenie opatrení sa trestalo, neraz aj odňatím slobody.   

Ako tvrdí uznávaná historička Tünde Lengeylová, zdravotnícke komisie sa viac sústredili na prevenciu pred ochorením, než na samotnú liečbu choroby. Dôraz sa teda kládol na ochranu a prevenciu. Napríklad počas 30. rokov 19. storočia sa prehnala Uhorskom vlna cholery. Aby sa zabránilo jej šíreniu, úrady vydali rozkaz dezinfikovať studne. Čo sa však nestretlo s pochopením u sedliackeho obyvateľstva, ktoré si myslelo, že ich vrchnosť chce otráviť.

OBJAV VAKCINÁCIE

Prevenciou proti šíreniu infekčných ochorení je vakcinácia, ktorú poznáme vďaka francúzskemu biológovi a chemikovi Louisovi Pasteurovi, ktorý prvú vakcínu vytvoril v 2. polovici 19. storočia. Pôvodne sa malo jednať o vakcínu proti bakteriálnemu ochoreniu hydiny, tzv. vtáčej cholere. Neskôr sa vakcína 1. krát použila na ľudskom organizme v boji proti kiahňam. Postupne sa myšlienka vakcinácie ako prevencie pred šírením nákaz a chorôb rozšírila takmer do celého sveta. V roku 1768 sa začalo očkovať aj v Rakúsko – Uhorsku na popud Márie Terézie. Ona sama sa nechala aj s celou rodinou zaočkovať proti kiahňam. Tak ako aj dnes, aj vtedy sa veľká časť obyvateľov stavala k očkovaniu s nedôverou.

DOPAD EPIDÉMIÍ NA SPOLOČNOSŤ

Vlny moru či cholery šli v minulosti ruka v ruke s následným prepuknutím mentálnej a hospodárskej krízy. Európu trýznili aj po pandémii čiernej smrti časté lokálne epidémie, ktoré mali rovnako devastačné následky v každej oblasti ľudského života, no najmä v sfére obchodu, remesla, ekonomiky, poľnohospodárstva, pretože polia padli ľadom, nemal ich kto obrábať. Nebolo nič nezvyčajné, keď sa po vlne moru objavil hladomor.

Následky niesla aj oblasť morálky. Všadeprítomná smrť a neustály pocit neistoty podnecovali ľudí k rôznym činom, ku ktorým by sa pravdepodobne za normálnych okolností nedopúšťali. Rodičia opúšťali svoje choré deti alebo naopak deti rodičov, zo strachu pred nakazením sa. Sused sa štítil suseda, ľudia sa obchádzali míľovými oblúkmi. Ľudia nevychádzali z domov, často sa stávalo, že nepochovávali ani svojich zosnulých.

Doba moru a cholery prinášala so sebou aj rôzne paradoxy. Na jednej strane sa ľudia oddávali pôžitkárstvu, prepychu a telesným pôžitkom, čo sa dá vnímať ako útek pred neistou budúcnosťou. Na strane druhej vidíme obraz kajúcnikov, podnecujúcich ľudí k pokore, askéze a modlitbám. V čase Veľkého umierania v 14. storočí sa konali početné púte k svätým, najmä k sv. Sebastiánovi a Rochusovi, ktorých dodnes poznáme ako patrónov ochrany proti moru. V trenčianskom kraji, v Novom Meste nad Váhom, bola dávnejšie ku cti sv. Rochusa postavená aj malá kaplnka, ktorá je dôkazom, že história sa predsa len opakuje…

Dominika Kukučová, Vlastivedné múzeum v Považskej Bystrici,
foto: pixabay