Čaje stredovekej svätice ovlažujú náš smäd dodnes

75
Hildegard von Bingen.Zdroj wikipedia.

Pri príležitosti Medzinárodného dňa žien, ktorý slávime každoročne 8. marca, si v krátkosti pripomenieme jednu z najznámejších ženských osobností vrcholného stredoveku. Hlavná postava článku je zvolená zámerne s cieľom poukázať na skutočnosť, že aj v takej „temnej“ dobe ako bol stredovek, mohla žena v silne patriarchálnej spoločnosti preraziť svojím intelektom, húževnatosťou a šikovnosťou. Samozrejme, za predpokladu, že pochádzala zo „správnej“ spoločenskej vrstvy, teda z aristokratických kruhov. Hildegarda z Bingenu (1098 – 1179) spĺňala všetky podmienky na to, aby sa dostala na výslnie vtedajšej spoločnosti. Jej odkaz a dielo sa odráža v mnohých oblastiach života dodnes. S Medzinárodným dňom žien ju možno spojiť aj z toho dôvodu, že sa vo svojich teologicko-filozofických rozpravách venovala problematike postavenia ženy vo vtedajšej spoločnosti, no ešte ju nemôžeme zaradiť do žiadneho feministicko-emancipačného hnutia, ktoré sa začalo rozvíjať až o niekoľko storočí neskôr. Jej myšlienky o postavení ženy vyplývali jednak z obrazu doby, v ktorej žila a jednak z teologického učenia. Rozvinula tzv. teológiu ženy, kde prezentovala nadčasové myšlienky. Jej vyjadrenia o ženskej úlohe v Cirkvi pramenia z úcty a obdivu k Ježišovej matke a kladú dôraz na postavu Panny Márie ako predobrazu vzornej, zbožnej, počestnej a mravnej ženy so sociálnym cítením. Kto bola táto jednoduchá žena, ktorá povzbudzovala opátov, kráľov a ktorej blahodarné čajové zmesi ovlažujú náš smäd a liečia telo?

Z nenápadného dievčaťa ikona mníšskeho života

Stredovek sa zvykne démonizovať a vďaka nesprávnej popularizácii prevláda medzi širokou verejnosťou stereotyp, že ide o najtemnejšiu periódu dejín ľudskej spoločnosti. Keď ho však začneme podrobnejšie študovať, zistíme, že je to obdobie plné najrôznejších skvostov ako sú architektonicky unikátne katedrály, majestátne hrady, je to doba rozvíjania vzdelanosti, vzniku prvých univerzít, a dokonca sa objavili nové literárne a filozofické smery. Práve v období rozkvetu rytierstva, fenoménu kurtoáznej lásky, dvíhajúcich sa katedrálnych múrov, v dobách okázalých kráľovských dvorov a prekvitajúceho mníšskeho života, prišla na svet v roku 1098 jedna z najznámejších stredovekých ženských osobností mníšskeho života – Hildegarda z Bingenu, právom označovaná za učiteľku Cirkvi.

Keďže sa narodila ako desiate a zároveň posledné dieťa v šľachtickej rodine, bola považovaná za „desiatok“ pre Cirkev. Po dovŕšení ôsmych narodenín ju rodičia Hildebert z Bemersheinu a Mechtilda z Merxheim-Nahet poslali do kláštora benediktínok v Pfälzerwalde (JZ Nemecka), kde sa jej ujala abatiša Jutta zo Sponheimu (1091 – 1136), ktorá je tiež vďaka svojej múdrosti a osobnostným črtám považovaná za velikánku svojej doby. Od vstupu Hildegardy do kláštora, bola Jutta jej ochrankyňou, učiteľkou, patrónkou, priateľkou, pod jej vedením si rýchlo osvojovala regulu sv. Benedikta, sv. Písmo. Pod Juttiným dohľadom sa začal Hildegardin hlad po vzdelaní a múdrosti. Tu našla samu seba a svoje životné poslanie. Po Juttinej smrti bola Hildegarda spolusestrami jednohlasne zvolená za matku predstavenú. Časom sa ženská benediktínska komunita rozrastala a múry kláštora začali byť mníškam tesné, preto Hildegarda založila dva nové kláštory. Ten najznámejší v Bingene, ktorý sa mohol pýšiť moderným vodovodným zariadením, nakoľko ona sama kládla na hygienu a čistotu veľký dôraz, a to nielen z duchovného, ale i telesného hľadiska. Prízvukovala aj dôležitosť vyváženej stravy, ktorá je zdrojom zdravia, ale jej nevhodné kombinovanie môže viesť k ochoreniam. V jej dielach, venujúcim sa problematike zdravia, nájdeme mnoho odkazov na správne stravovacie návyky a rady, ako si udržať vitálnosť tela i ducha. Tieto odporúčania našli uplatnenie aj v moderných kuchárskych knihách.

Svoje poznatky získavala Hildegarda nielen štúdiom kníh, ale najmä praxou, či cestovaním, prostredníctvom ktorého šírila aj svoje náboženské, teologicko-filozofické myšlienky a Božie slovo. Napriek tomu, že sama mala chatrné zdravie, precestovala takmer celé Nemecko a navštívila mnoho európskych metropol.

Zvesti o Hildegardiných vedomostiach a liečiteľských schopnostiach sa šírili po európskych kráľovských dvoroch ako lavína. Nielenže si dopisovala s poprednými opátmi, ale dokonca ju žiadali o radu a povzbudenie vtedajší pápeži, či panovníci, ako napríklad Fridrich Barbarossa (1122 – 1190), cisár Svätej ríše rímskej. K adresátom jej listov patril aj opát Bernard z Clairvaux, zakladateľ rádu cisterciánov. Hildegarda sa pohybovala v naozaj vysokých spoločenských kruhoch, no napriek tomu ostávala pokornou a poslušnou rehoľníčkou s dobrým srdcom a otvorenou mysľou.

Abeceda Hildegardy z Bingenu – Litterae ignotae. Zdroj wikipedia.

Čo ste možno nevedeli …

Hildegarda z Bingenu bola veľmi nadaná a svojimi talentami v žiadnom prípade nemrhala. Už ako dievčatko vedela hrať na žaltár (hudobný nástroj podobný harfe). Rýchlo sa naučila čítať a písať. Očarila ju rastlinná medicína, ktorej sa venovala celý svoj život a vedomosti zúročila pri liečbe chorých. Venovala sa i záhradkárčeniu. Dokonca maľovala obrazy. Keď nevedela dostatočne zrozumiteľne písomne vyjaviť svoje vízie a zjavenia, kreslila ich. Bola filozofkou, mystičkou, spisovateľkou. Je autorkou novej špecifickej abecedy (Litterae ignotae), ktorú využívala pri svojich lekárskych zápisoch. Svoje mystické videnia, ktoré mávala údajne už od detstva, začala na popud matky predstavenej Jutty, zapisovať do denníkov. Dodnes mnohí ani netušia, aká bola Hildegarda nadaná hudobníčka. Skladala piesne, chválospevy, náboženské nápevy oslavujúce Stvoriteľa. Vďaka notovým zápisom sú jej autorské skladby dodnes hrané a spievané. Jedná sa prevažne o gregoriánske chorály, ktoré boli v jej časoch veľmi obľúbené a moderné. Stredoveké katedrály ponúkali gregoriánskym chorálom možnosť rozozvučať sa v plnej kráse.

Napriek tomu, že sa už za života stala veľmi slávnou a žiadanou, ostávala pokorná a dbala na asketizmus, ku ktorému sa pri zložení rehoľných sľubov zaviazala. Asketický život nabáda k stereotypnej predstave trýznenia tela za múrmi kláštorov. Hildegarda však dodržiavala asketizmus očistený od nenávisti k telesnej schránke človeka a sama sa snažila dodržiavať to, čo odporúčala svojim pacientom. Mystériom zahalená ostáva aj jej smrť, ktorú si sama predpovedala. Umrela 17. septembra 1179 v kláštore v Bingene. Proces jej svätorečenia bol zahájený už v 13. storočí a celé stáročia nebol dokončený. Aj tak sa často pri jej mene vyskytoval prívlastok „svätá.“ A oprávnene. Hlavne v Nemecku je jej kult uznávaný aj v súčasnosti a od 15. storočia je zapísaná do tzv. martyrológia (oficiálny zoznam mučeníkov, svätcov a blahoslavených katolíckej Cirkvi). Až 10. mája 2012 ju pápež Benedikt XVI. vyhlásil za svätú prostredníctvom ekvivalentnej kanonizácie. To znamená, že osoba sa vyhlási za svätú na základe niekoľko storočí trvajúceho kultu a uctievania. Hildegarda po sebe zanechala odkaz, ktorý je pre ľudstvo tak významný, že sa nestratil ani po viac ako 900 rokoch a s plnou vážnosťou sú uznávané aj jej liečivé receptúry. Zaslúžila sa o mnoho ďalších vecí. Vďaka svätici z Bingenu sa urobil prvý celistvý dobový súpis všetkých druhov rýb v rieke Rýn a dokonca údajne stojí za prvým oficiálnym zápisom receptu na varenie piva.

Hildegardine rady a recepty

Je neuveriteľné, že Hildegardine liečivé schopnosti využívame ustavične aj v súčasnosti. A to aj po viac ako 900 rokoch! Mnohé bylinkárne, prírodné apatieky, či medicínske firemné značky nesú jej meno. Čaje, tinktúry, masti, elixíry, šťavy, či sirupy, ktorými liečila svojich pacientov sa stále vyrábajú podľa pôvodných receptúr. To znamená, že sú naozaj účinné a stovkami rokov overené. Samozrejme, nevyliečia všetky neduhy, pričom je nutné byť zodpovedný a radšej sa s vážnymi zdravotnými problémami zveriť odborníkovi – lekárovi. V dobe, keď žila Hildegarda, ľudia takú možnosť nemali a boli plne odkázaní na ozdravnú silu bylín. Zdravie človeka vnímala ako komplexnú problematiku, kde zohráva dôležitú úlohu stav tela a stav duše. Pre dobrý zdravotný stav musia byť obe v rovnováhe, inak človek trpí. Pre zaujímavosť si môžeme uviesť zopár rád a odporúčaní: „Ak sa chceme uzdraviť, musíme poslúchať hlas našej duše.“ Týmto nadčasovým heslom sa riadila už v 12. storočí Hildegarda z Bingenu. „Kto dobre čistí, dobre lieči,“ píše Hildegarda vo svojej knihe Physica, čím poukazuje na dôležitosť vyváženého pomeru štiav v ľudskom organizme, ktorý docielime správnou životosprávou a vhodne zvolenými bylinkami. Inak hrozilo zníženie celkovej imunity a telo sa s chorobami nedokázalo vyrovnávať. Na ochorenia obličiek a zlú náladu odporúča palinu: „Palinový elixír odstráni Lanksucht (slabosť obličiek) a melanchóliu, rozjasní oči, posilní srdce, nepripustí, aby ochoreli pľúca, očistí vnútorné orgány a zabezpečí dobré trávenie.“ A čo jej názor na konzumáciu ovocia a zeleniny? Tvrdí: „Nech ho jeme akokoľvek, robí srdce radostným, prináša príjemné teplo, postará sa o dobré trávenie, zlepšuje dych, zmierňuje hlieny a zaisťuje dobrý zrak.“

Ak Vás trápi nespavosť, podľa Hildegardy s ňou zatočíte levanduľovým kúpeľom, či ponorením nôh do teplej vody. Aby bol spánok kvalitný, matrac by mal byť zo špaldovej slamy alebo špaldových šupiek a v blízkosti hlavy, tak aby naň dosiahol čuch, ponechať vrecúško s bylinkou zvanou betonika lekárska. Už v stredoveku vedeli, že sa nemá zaspávať s hlavou plnou starostí a obáv, pretože odháňajú spánok. Na predspánkové upokojenie odporúča dúšok „haseného“ vína.

A čo Hildegardin názor na víno? Ten nám ozrejmila vo svojej knižke Causa et curae: „Víno, čisté a z révy urobí človeku dobrú a zdravú krv, ale pančované víno urobí zlú krv, ako keby poprášenú popolom.“ Alebo: „Frankovka je silná a urobí takmer búrku v krvi, preto ju musí ten, kto ju pije, riediť vodou.“ Inde píše: „Víno je krvou zeme, je v zemi ako krv v človeku a má niečo spoločné s krvou človeka, prepravuje preto jeho teplotu ako rýchlo sa otáčajúce koleso z mechúra do drene a uvádza to do veľkej horúčavy, takže tá istá dreň dodá potom krvi žiaru túžby po veselosti. Preto má človek, ktorý chce piť veľmi dobré, silné víno, toto víno zmiešať s vodou, aby jeho sila a teplo boli trochu zmiešané a zmiernené. Preto aj vínu, ktoré sa volá Hunsrücker sa má pridať troška vody, až kým voda jemu vlastnú drsnosť a kyselinu nezmierni a neurobí ju znesiteľnou, lebo presne tak, ako krv je suchá a netečie bez vlhkosti vody, aj víno, ktoré sa pije bez prísady vody človeka vysuší a škodí mu, obmedzuje jeho telesné zdravie a vnáša doňho telesnú žiadostivosť. Každú potravinu a nápoj treba užívať v primeranej miere, nie príliš teplé a nie príliš studené.“

Dominika Kukučová, Vlastivedné múzeum v Považskej Bystrici