Darí sa človeku podľa toho, či je viac, alebo menej hriešny?

37
Foto: pixabay

Ježiš Kristus o tom povedal nasledovné:

Niektorí z tých, čo tam boli v tom čase, rozprávali Ježišovi o Galilejčanoch, ktorých krv Pilát zmiešal s krvou ich obetí. On im povedal: „Myslíte si, že títo Galilejčania boli väčší hriešnici ako ostatní Galilejčania, keď tak trpeli? Nie, hovorím vám, ale ak nebudete robiť pokánie, všetci podobne zahyniete. Alebo si myslíte, že tí osemnásti, čo na nich padla veža v Siloe a zabila ich, boli väčší vinníci ako ostatní obyvatelia Jeruzalema? Nie, hovorím vám, ale ak nebudete robiť pokánie, všetci zahyniete podobne.“

A povedal toto podobenstvo: „Ktosi mal vo vinici zasadený figovník a prišiel hľadať na ňom ovocie, ale nenašiel. Preto povedal vinohradníkovi: ‚Pozri, už tri roky chodím hľadať ovocie na tomto figovníku, a nič nenachádzam. Vytni ho! Načo ešte aj zem vyčerpáva?‘

On mu odvetil: ‚Pane, nechaj ho ešte tento rok. Okopem ho a pohnojím. Možno nabudúce prinesie ovocie. Ak nie, potom ho vytneš.‘“ (Lk13, 1 – 9)

Človek, vzhľadom k tomu, že je bytosť schopná rozmýšľať a slobodne sa rozhodovať, snaží sa vytvárať logické uzávery a vyhodnotenia skutočností nielen svojho života, ale i životov iných ľudí. Aj keď človek má zmysel pre mysticitu, čiže určitú tajomnosť a nadprirodzenosť svojho života, predsa niekedy prevláda tendencia mať veci zmapované, preskúmané a vyhodnotené. Je to prirodzená vlastnosť každého človeka, avšak nie u každého človeka sa táto činnosť môže prejavovať optimálne. Je to preto, lebo človek môže byť vo svojej vyhodnocovacej činnosti ovplyvnený, či už nedostatkom informácií, alebo ich skresleným podaním alebo mienkou iných ľudí. Nie je to však nedostatok, či skreslenosť informácií, alebo mienka iných ľudí, čo najviac deformuje optimálnosť ľudských uzáverov a tvrdení. Najväčšou príčinou je vnútorná uzavretosť a neschopnosť poznať skutočnú pravdu. Avšak aj to má svoju príčinu. Človek, ak by bol otvorený a nehodnotil podľa predsudkov, v konečnom dôsledku by nutne došiel sám k sebe. Je to teda strach, strach z poznania a prijatia seba samého.

Túto skutočnosť v evanjeliu naznačil aj Ježiš, keď si vypočul správnu správu o povraždení Židov z Galiley Pilátom. V srdciach svojich poslucháčov Ježiš čítal, že zavraždení boli preto, lebo ich za ich hriešnosť potrestal Boh a tí, na ktorých sa zrútila veža v Siloe si tiež zaslúžili smrť ako trest za svoje hriechy. Ježiš však dôrazne upozornil, že to neboli následky za ich hriechy a príkladom o neplodnom figovníku poukázal na to, že Boh je neustále trpezlivý a láskavý a že skôr je nutné zamyslieť sa nad sebou.

Veď Pilát možno Galilejčanov zabil preto, lebo ich podozrieval zo vzbury proti Rímu, a tí, ktorých zabila veža v Siloe, pracovali na stavbe vodovodu a možno nedodržali určité pracovné bezpečnostné predpisy. Ježiš však jasne vyhlásil, že ani Galilejčanov, ani robotníkov nemožno viniť za ich nešťastie. Skutočnosť, že niekoho zabijú, alebo nešťastne zomrie, a iný človek zostane na žive, nemôže byť – ako zdôraznil Ježiš, meradlom spravodlivosti. Každý totiž zomrie – to je súčasť života, no nie každý musí zostať mŕtvy a to je veľký rozdiel. V Starom zákone sa plodný strom často používa ako symbol dobrého života. Ježiš ukázal, čo sa stane s iným druhom stromu, s takým, ktorý zaberá miesto a čas a napriek trpezlivému záhradníkovi neprináša žiadne ovocie. Jednoducho Ježiš použil tento obraz práve preto, aby poukázal, že Boh nebude nedostatok produktivity tolerovať donekonečna.

Práve v tom spočíva možnosť uvedomenia si hodnoty svojho vlastného života, ktorý žije človek dnešných čias. Je totiž viac ako pravdepodobné, že raz v živote človeka príde chvíľa, kedy bude človek pozvaný k bilancii a hodnoteniu svojho celkového životného snaženia. Tá chvíľa nemusí vôbec nastať len pred vstupom do večnosti, ale aj pri situáciách ktoré človeku osvetlia chvíle, kedy človek mohol konať správne ale nekonal. Je to trpká chvíľa precitnutia, avšak vedúca k víťazstvu, ak sa človek z nej poučí.

Možno také chvíle nie sú príliš chcené a radostné ani v našom živote, pretože v nich poznávame možno svoj egoizmus a svoju „neomylnosť“ ale budeme Bohu vďační i za tieto osvetlenia našich postojov. Cieľom týchto situácii nie je totiž poprieť našu hodnotu a podceniť sa, ale skôr viac chápať a rozumieť sebe, Bohu a ľuďom.

Prejavom určitej úrovne osobnostného rastu je nevytvárať uzávery povrchne, pod tlakom verejnej mienky, či na báze predsudkov. K tej istej úrovni patrí aj schopnosť poznávať reálne seba a prácou na sebe skvalitňovať medziľudské vzťahy. Nebojme sa preto pohľadu na seba a prípadných zmien. Veď práve to je cesta k vyššej kvalite nášho života.

Mgr. Stanislav Stolárik, katolícky farár v Púchove