Deti (nielen) z chatrče

450
Budúci učiteľ Igor (vpravo).

V jeden horúci letný podvečer sa ocitám v aute, mieriacom do Banskej Štiavnice, s kamarátkou a Púchovčankou Eňou Joachymstálovou, majiteľkou obchodu s kreatívnymi potrebami a zároveň lektorkou kreatívnych kurzov, cestujeme na detský tábor. Nie je to tábor hocijaký – okrem „bielych detí sú jeho neoddeliteľnou súčasťou aj deti z viacerých slovenských rómskych osád. Väčšina z nich je v tábore prvýkrát v živote.

Namiesto úvodu

Tesne pred odchodom si píšem s jedným starým kamarátom. Keď mu oznámim kam a za akým účelom cestujem, reaguje stručne: „Talianskych Španielov, čo žijú na Slovensku naozaj nemusím…Averzia jak…ozaj veľká! Prekvapená nie som, už som si zvykla. Obratom mu odpovedám : „Neblázni, veď sú to len malé deti…

Z úradu do osady

V Skautskom dome sv. Juraja v Banskej Štiavnici je veselo. Decká, ktorých je tento rok dvadsaťštyri, akurát pricestovali – zoznamujú sa s okolím aj rovesníkmi. Tábor Black and White už tretíkrát po sebe organizuje občianske združenie Equity, ktoré vzniklo v roku 2008 – pôvodne sa plánovalo venovať výhradne podpore telesne postihnutých, postupne však „zakotvilo pri deťoch. Cigánskych. Rómskych. Srdcom a zároveň hlavou Equity je sympatická Lýdia Šuchová – pôvodne vyštudovala a učila fyziku, neskôr skončila na Úrade vlády. „Bolo to asi šesť rokov dozadu, robila som v kancelárii vtedajšieho podpredsedu vlády pána Dušana Čaploviča. V rámci agendy, ktorú som musela zastrešovať, bola aj agenda zviazaná s Európskou úniou. Bolo potrebné pripraviť návštevu zástupcov Európskej komisie na Slovensku, ktorá mala byť zameraná na rómske osady. Bola to moja pracovná úloha – práve takto som sa prvýkrát stretla s rómskou problematikou, hovorí na úvod. Začala získavať prvé kontakty na komunitné centrá a ich pracovníkov, do osady prvýkrát pricestovala s osobným šoférom. Na pocity, ktoré ju sprevádzali, vraj nikdy nezabudne. „Prežila som asi to, čo prežíva mnoho ľudí z majority, keď sa pozerá na rómske osady zopodiaľ. To prostredie pôsobí strašne chudobne, ale aj strašne špinavo, bez poriadku. Keď človek vidí niečo takéto neznáme, má z toho skôr strach. Ja som to prežívala podobne – cítila som aj strach, aj hnus, aj opovrhnutie, aj ľútosť. Za srdce ju okamžite chytili práve deti. Malí herci z dramatického krúžku, ktorý v Moldave nad Bodvou fungoval v rámci aktivít tamojšieho komunitného centra, jej totiž odohrali špeciálne predstavenie – skutočný príbeh o osadníkovi, mladom chlapcovi, ktorý sa prefetoval na smrť. „V osade sa hovorilo len rómsky a maďarsky, okrem komunitnej pracovníčky Irmy nevedel po slovensky nikto. Šepkala mi do ucha preklad a mala som z toho zimomriavky – za tých pätnásť minút som o nich pochopila viac, ako zo všetkých reportáží, ktoré som kedy videla v televízii, hovorí Lýdia Šuchová. Do osady sa začala vracať čoraz častejšie, služobného šoféra vystriedal jej manžel a dve deti. „Mali sme možnosť spoznať sa a rozprávať s desiatkami ľudí – pri rozhovoroch som už nevnímala samotné prostredie, ale práve ľudí. Bolo to na tom to najzaujímavejšie. Na základe týchto stretnutí sme si ako rodina vybudovali osobné väzby na konkrétnych ľudí v osadách, hlavne v Moldave nad Bodvou. Sama som to od začiatku cítila ako veľké obohatenie. V živote mám to šťastie, že som mohla nazrieť do sfér, ktoré by som inak nepoznala a spoznať problémy, radosti a myslenie ľudí, ktorí žijú v absolútne odlišných podmienkach. V osadách je podľa nej problémov veľa – sú dlhotrvajúce, hlboké a „zažraté. „Črty správania a chodu života ľudí, ktorí žijú v podmienkach generačnej chudoby kdekoľvek na svete, napríklad v Dillí na predmestí alebo u nás v osade, sú veľmi podobné až identické – problém ako taký je riešiteľný veľmi pomaly. Keď nemáte návyky bežnej strednej triedy, žijete len v osade a nemáte dôvod ani príležitosť ísť inde, potom to tak aj vyzerá. Je to ako s dieťaťom – keď sa človek formuje, trvá to dlho. Na ceste je navyše veľa všelijakých prekážok – aj pre ľudí, ktorí sa chcú zmeniť a chcú zmeniť aj spôsob svojho života. Tu na tábore máme viaceré šikovné deti, ktoré majú namiesto bydliska napísané „cigánska osada. Viete si predstaviť, že sa s týmto raz budú uchádzať o prácu? V Moldave nad Bodvou bola „komunitným centrom jediná jedna maringotka – centrum tamojšej kultúry, práce s deťmi a mládežou. Na otázku, či sa peniaze z Európskej únie náhodou „nestrácajú po ceste a namiesto osád nekončia v kanceláriách bratislavských „rómskych aktivistov, odpovedá stručne. „Peniaze tečú z centra v Bruseli, z európskeho rozpočtu až na lokálnu úroveň. Ja osobne si myslím, že zlyhávania možno prichádzajú na nižších úrovniach. Veľký balík príde povedzme na riešenie vzdelávania, infraštruktúry, alebo zamestnanosti, na národnej alebo lokálnej úrovni sa to má však rozmeniť na drobné. A keď sa to na drobné nerozmení, potom je problém.

Čierna a biela, Black & White

Občianske združenie Equity má mnoho aktivít – mladým ponúka štipendiá na ďalšie vzdelávanie, podporuje aj tie talentované rómske deti, ktoré túžia hrať na hudobný nástroj a študovať v základnej umeleckej škole. Raz do roka organizuje aj tzv. Deň výskumníka – v rámci neho na východ pricestujú vedci z Bratislavy, svoju prácu deťom približujú priamo v osadách. Equity „do sveta ťahá aj mladých rómskych umelcov – Divadlo z chatrče naposledy spolupracovalo so Slovenským národným divadlom, populárni sú aj Chalani z chatrče. „Je to hudobná skupina, ktorá je tiež z osady z Moldavy nad Bodvou. Všetko sú to parádni muzikanti a publikum vždy očaria – krásne hrajú, spievajú a najmä, sú veľmi prirodzení. Sú to jednoducho naši chalani z chatrče, usmieva sa Lýdia Šuchová. V Banskej Štiavnici sa každoročne koná aj tábor Black and White – už tretíkrát po sebe ho finančne podporili aj herci zo známej Partičky. Deti do neho za odmenu prihlasujú komunitní pracovníci, učitelia, či riaditelia škôl. „Môžu vyplniť jednu z troch prihlášok. Prvá je za statočnosť a za niečo, čo si zasluhuje obdiv – napríklad za dobré výsledky v škole, za pomoc rodine. Je určená najmä chudobným rómskym deťom, ktoré žijú v ťažkých podmienkach a tábor by si nikdy nemohli dovoliť. Druhý typ prihlášky je za lámanie bariér – je to prihláška pre nerómske dieťa. Posledná je za kamarátstvo – dospelý môže na tábor navrhnúť rómske a nerómske dieťa, ktoré sa kamarátia aj v bežnom živote, vysvetľuje Lýdia Šuchová. Farba pleti nie je na tábore podstatná. Všetky oddiely – Drsné družstvo, Hrdinskí draci, Šťastné tigre a Leví bojovníci, sú „black and white. Zmiešané. Nehľadí sa na pôvod ani na sociálne pomery – časť detí pochádza z „normálnych rodín, časť zase z osád. „Je to zámer – aby sa decká naučili žiť spolu. Najviac na všetkom ma teší to, že deti takéto veci vôbec nevnímajú, normálne sa kamarátia a nevidia medzi sebou rozdiely. Teraz tu máme deti z viacerých lokalít na Slovensku – zo Stráne pod Tatrami, Muránskej Dlhej Lúky, Revúcej, Šumiaca, Nitry, Moldavy nad Bodvou, Košíc – Šace, Veľkej Idy, Dediny Mládeže… Hoci sú príbehy detí z chatrčí skôr smutné, mávajú aj šťastné konce. „Vybavujem si príbeh dievčatka, ktoré sa stará o sedem súrodencov a vodí ich aj do školy. Alebo príbeh plnej siroty, ktorá žije v chatrči a už niekoľko rokov nemá rodičov. Ja tie deti strašne obdivujem. Vždy uvažujem o tom, či by som toto všetko zvládla v takom malom veku ja. Máme tu desať – jedenásťročné deti a keď som čítala príbehy o tom, čím všetkým ťažkým doteraz prešli, uvedomila som si, že majú za sebou viac, ako ja za celý život. Veľa sa od nich učím. Po niekoľkých rokoch intenzívnej práce s deťmi a mládežou sa dostavujú aj prvé úspechy. „Po tábore s deťmi naďalej komunikujeme, s niektorými pomerne často. Máme napríklad deti, ktoré prestali prepadávať, kamarátov, ktorí si urobili strednú školu a študujú aj vysokú, decká, ktoré sa správajú slušne kdekoľvek, kde s nimi ideme. Aj keď sú to možno maličkosti, verím tomu, že každý jeden pozitívny moment stojí za to, usmieva sa Lýdia Šuchová.

Igor a jeho príbeh

Igor Hudák, jeden zo štyroch oddielových vedúcich tábora Black and White, sa pred tridsiatimi dvoma rokmi narodil v osade v Moldave nad Bodvou. V šiestich rokoch začal navštevovať špeciálnu základnú školu, vďaka vnímavej triednej učiteľke bol nakoniec preradený na „normálnu základnú. „Bol som piatak, keď otca zavreli do basy, vtedy som sa pokazil. Začal som sa kamarátiť s nedobrými chlapcami, začal som fetovať toluén, začal som kradnúť železo, drevo. Moja mama bola nevzdelaná a ja som to musel robiť, aby mali moji štyria súrodenci čo jesť. Staršieho brata sme pustiť nechceli, lebo naňho by sa už vzťahovali zákony. Otca nakoniec pustili po dvadsiatich mesiacoch, zistili, že je nevinný. Bolo to ale neskoro, ja som bol už pokazený. Bol som zvyknutý na fetovanie, na kradnutie a proste – nechcelo sa mi nič, začína svoje rozprávanie Igor. Jedného dňa sa v osade objavila organizácia ETP Slovensko a založila tu komunitné centrum. „Mali sme tam mimoškolské aktivity – počítačový krúžok, dramatický krúžok, tanečný krúžok, aj všelijaké iné. Moja sestra Irma sa tam stala vedúcou komunitnou pracovníčkou. Mala vždy trošku viac rozumu ako ja, má aj maturitu. Ona bola mojim príkladom – povedal som si, že keď ona môže robiť komunitnú alebo sociálnu pracovníčku, prečo by som sa nemohol stať učiteľom aj ja? Moja sestra ma teda vyškolila a ja som zistil, že mám v sebe viac. Jedného dňa som definitívne zahodil toluén, pokračuje Igor Hudák. V osade začal pomáhať aj on – len od toluénu sa mu vraj podarilo odučiť sedem mladých chlapcov. V roku 2009 sa začal naplno venovať predškolskej príprave detí. „Učil som deti po maďarsky, učil som ich ako chodiť na záchod, lebo bývajú v chatrčiach a záchod ani umývadlo nepoznajú. A chvalabohu, odvtedy nám neprepadlo ani jedno takto pripravené dieťa. Mali sme aj také deti, ktoré sa učili veľmi ťažko, najviac sme sa venovali práve tým, na ktorých sme videli, že sú rozumovo silnejšie. Pred piatimi rokmi sa zoznámil s Lýdiou Šuchovou, ktorá si do osady prišla o.i. pozrieť aj už spomínané divadelné predstavenie. Igor v tom čase ešte nevedel po slovensky. „Vedel som iba základ, ale rozprávať normálne, tak, ako rozprávam teraz, to nie. Všetko som sa naučil od tety Lidky – slovenčinu, aj matematiku, ktorú ma učila cez Skype. Naučila ma aj slušne sa správať. Dovtedy som to nevedel, bol som veľmi výbušný. Inšpirovaný a motivovaný Igor začal študovať na strednej škole – kvôli zlej slovenčine musel opustiť pedagogickú školu v Košiciach, dnes je tretiakom na gymnáziu pri maďarskom Miškolci. Najviac ho bavia dejiny umenia a dejepis, učí sa aj francúzštinu a angličtinu. „Všetko mi ide veľmi dobre, len tá angličtina… je mi to ťažko, usmieva sa. „Musím sa s tým zmieriť a musím sa naučiť aspoň základy, aby som mohol maturovať. Keď zmaturujem, dorobím si ešte dvojročnú školu a potom dostanem papier, že môžem pracovať ako asistent učiteľa. Chcem učiť v základnej škole od nultého do štvrtého ročníka. Deti z osád podľa neho čelia mnohým problémom – ich rodičia sú chudobní, často nevzdelaní a negramotní, osady sú vzdialené od mesta a „civilizácie a tým pádom ponechané napospas úpadku a všadeprítomnej nude. Práve nuda a nulové vyhliadky sa podľa Igora podpisujú na tom, že mladí ľudia začínajú fetovať už v mladom veku…

Policajná razia z prvej ruky

Mladý nádejný učiteľ sa pred dvoma rokmi stal svedkom a zároveň „obeťou medializovaného útoku policajných kománd v Moldave nad Bodvou. „Mali sme tam projekt Romanet – jeho zámerom bolo vyčistiť osadu od odpadkov. Robili sme asi štyri či päť mesiacov a na finále sme si zorganizovali rómsku zábavu, pretože si to tí ľudia zaslúžili. My máme radi hudbu a tanec,usmieva sa. „Prišli tam policajti, lebo sme to robili vonku, pri komunitnom centre. Jedného mladého chlapca Leonarda chytili a strčili do auta – policajt ho predtým chytil v lese pri kradnutí dreva a povedal mu, že majú ešte nevybavené účty. Jeho rovesníci to videli a jeden z nich rozbil okno na policajnom aute. Leonarda a tohto retardovaného Ernesta Rybára zobrali na policajnú stanicu, kde ich zadržali na 72 hodín. Leonarda pustili a Ernesta dali do basy aj napriek tomu, že som im doniesol papiere o tom, že je na 90 percent „šaľeny. Prepustený Leonard mi povedal, že večer nám bude horieť osada – počul to od policajtov, vraví Igor Hudák. V podvečerných hodinách vtrhlo do osady veľa policajných áut a kukláčov – podľa Igora mlátili ľudí hlava nehlava, ušlo sa aj deťom, ženám, či starým ľuďom. „Koho chytili na ceste a na koho ukázal policajt, toho kukláči zbili. Môj otec má teraz šesťdesiat rokov a pustili na neho psa. Svoje „schytal aj Igor. „Policajt mi povedal – tak tu je ten frajer, ktorý má z Bruselu a Bratislavy kamarátov! Teraz si ich zavolaj na pomoc! Hneď ma začal biť – prvú som dostal tuná ( ukazuje na hlavu), druhú na čelo a už som bol mimo. Vytiahli ma z domu, začali ma kopať a nadávali mi, rozbili mi aj mobil. Na policajnej stanici bitka pokračovala. Keď ma pustili, nevedel som sa udržať na nohách – všetko sa so mnou točilo. Sestra so švagrom ma hneď zobrali na pohotovosť, ale tam ma nevyšetrili, povedali, aby som išiel do Košíc. Na druhý deň som prišiel k svojej doktorke – vtedy som robil aktivačné práce, ona ma však nechcela vypísať. Hoci som mal obviazanú ruku a všetko som mal napuchnuté, povedala mi, že s jednou pracovať môžem. Z elektrošokov ma boleli aj kríže. Odvtedy stále chodíme na vyšetrovanie, ale cítim, že to vyšetrené nebude.

Na záver

Zámeru stať sa učiteľom sa ani napriek zlej skúsenosti nevzdal, na svet naokolo nezanevrel. „Vďaka tomu som si ešte viac uvedomil, že musím pomáhať ľuďom, aby sa toto už nestalo. Pomôcť sa dá len tým, že budeme vzdelaní, budeme si vedieť sami pomôcť a sami sa zastupovať. Lebo potom môže byť ešte horšie. Hovorím to stále – sú medzi nami aj takí ľudia, ktorí sa nevedia správať, kradnú a robia zle, ale sú aj iní ľudia, ktorí sa snažia a chcú mať normálny život. Je na nás aj veľa dobrého. Vieme sa rýchlo učiť a vieme ukázať to, čo cítime v srdciach – sme dobrí v speve, tanci a hre na hocijaké nástroje. My, Rómovia sa neučíme spievať, neučíme sa hrať, nechodíme do žiadnej hudobnej školy – my sa tak jednoducho narodíme, my to máme v sebe. Noty ani čítať nevieme… Z osady sa preč nechystá. Odísť totiž nemôže a najmä – nechce. „Môj sen je to, aby som sa stal učiteľom – aby som vedel naučiť našich Rómov, čo je to vzdelanie. Ja som bol jediný, ktorý si dokončil základné vzdelanie externe v Košiciach, potom sa za mnou pridalo ďalších šestnásť detí. Teraz som zase jediný, ktorý chodí na strednú školu, hovorí Igor Hudák. „Žijem s otcom, sestrou a jej rodinou – veľmi by som chcel, aby išli žiť do mesta, ale ja by som s nimi nešiel. Lebo keď odídem z osady ja, tak sa to môže zhoršiť, stratí sa všetko, čo sme za tie roky vybudovali. Oni potrebujú nonostop človeka, ktorý vie normálne po slovensky a ktorý ich vie motivovať. Keď človek nepracuje s ľuďmi a deťmi s láskou, je to zbytočné…

Lucia Žatková

Púchovčanka Eňa Joachymstálová v tábore počas kreatívnych dielní.
Púchovčanka Eňa Joachymstálová v tábore počas kreatívnych dielní.