Dramatické chvíle pod Mont Blancom

210

Lenka Hiklová si vyskúšala jeden z najťažších ultramaratónov na svete

Púchovčanka Lenka Hiklová reprezentujúca Centrum voľného času pri Základnej škole Gorazdova v Púchove, má za sebou ďalšiu športovú skúsenosť. Púchovská ultramaratónkyňa bola členkou tímu, ktorý sa vydal na jeden z najťažších ultramaratónov na svete. Podujatie PTL (Petite Trotte à Léon – v preklade Ľahký poklus leva) je najdlhšou akciou v rámci seriálu ultramaratónov. Navyše v extrémnych horských podmienkach… Slovenské družstvo tvorili okrem Lenky Hiklovej aj Soňa Kopčoková a Andrej Orogváni.

„Toto ultravytrvalostné podujatie vedie účastníkov veľkým okruhom okolo Mont-Blanc (300 kilometrov a 26.000 metrov stúpania), pričom vedie vysokohorskými trasami bez značiek, čo si vyžaduje zmysel pre orientáciu na cestách a mimo nich. Každý rok je trasa iná, aby umožnila objavovanie bohatstva a rozmanitosti ciest vo Francúzsku, Taliansku a Švajčiarsku v rámci masívu Mont-Blanc. PTL sa ide v dvoj, prípadne trojčlenných tímoch bez vyhlásenia konečného poradia. Družstvá prechádzajú drsným, technicky, psychicky aj fyzicky náročným horským prostredím. Vzhľadom na ťažkosti spojené s týmto podujatím sa jednotlivé tímy vyberajú na základe motivačných listov, kde ich členovia uvádzajú skúsenosti z hôr a ultrapodujatí,“ priblížila Púchovčanka.

Už len samotná účasť na tomto podujatí je pre väčšinu ultrabežcov úspechom. O náročnosti podujatia svedčí fakt, že v doterajšej histórii podujatia sa ho podarilo dokončiť iba jedinému tímu zo Slovenska. Tímu, v ktorom bola Lenka, sa podarilo vybojovať si na ňom účasť. V tíme to vyvolalo nielen obrovské nadšenie, ale aj poriadnu dávku rešpektu. Štatistiky totiž hovoria, že až 60 percent tímov nedôjde do cieľa…

„Deň D. Štart, veľký výdych, koncentrácia na trasu a kolotoč činností, ktoré sú nutné k postupu. Zohnať vodu, dostatočne jesť, predchádzať otlakom a odreninám, neustála kontrola trasy, nasadiť prilby, preliezť náročné miesta, zložiť prilby, vytiahnuť čelovky. Prichádzame na prvé miesto, kde je zabezpečené spanie pre pretekárov. K deke a poľnému lôžku dostávame informáciu, že o hodinu nás prídu organizátori zobudiť, pretože prídu ďalší. Po krátkom spánku berieme elektroniku, ktorá sa nám zatiaľ dobíjala, plníme batohy jedlom, na rameno si pripínam satelitný telefón, vyrážame do noci. Nadránom pípa správa od organizátora. Máme sa zastaviť na chate, ktorá bola mierne mimo trasy a nebola povinná. O chvíľu sa od pretekárov dozvedáme prečo. V mieste, o ktorom sme si večer rozprávali, že sme radi, že ho ideme ešte za svetla, spadol pretekár,“ píše Lenka Hiklová v reporte z podujatia.

„Traverzujeme krásnu dolinu, počasie nám praje, dokonca si ani nenamočíme tenisky pri preskakovaní potokov, počítali sme s brodením. Voda… ak je jej veľa, je to problém. Ak málo, tiež. K ďalšiemu zdroju sa dostaneme až podvečer. Ešte nás čaká nekonečné suťovisko, kde trasa vedie priamo stredom, skaly sú napadané chaoticky a sú poriadne ostré. Je ťažké odhadnúť, ktorá sa pod našou váhou pohne. Ak si myslíš, že suťovisko je problém, a napreduješ pomaly, zistíš, že ešte väčší problém je strmé suťovisko. Bojuješ s rovnováhou, zosúvajúce skaly ťa udierajú do členkov, ale až tak to nevnímaš. Máš iný problém. Nespadnúť. Andrej si pri udržiavaní rovnováhy pomohol rukou, prst sa dostal medzi paličku a ostrú hranu. Krváca. V sedle na nás organizátor iba pozerá, musíme si poradiť sami… Ešte ďalší suťový traverz ponad ľadovec a strmý zostup do sedla Saint – Bernard.

Večera, dobitie elektroniky, poľné lôžko a deka. Po dvoch hodinách budíček, prichádzajú ďalší. Prechádzame hranicu do Talianska. Príjemná noc, nadránom technický úsek a pri východe slnka doliezame na trojtisícový hrebeň. Užívame si ten moment. Dnes prídeme na základňu k svojmu podpornému tímu. Na poslednom kopci pred Morgexom, kde je základňa, spolu komunikujeme. Tešíme sa. Hlava je nastavená „už len zostup a bude oddych“. Chyba, sme na PTL. Zostupujeme veľmi pomaly, cestu hľadáme najskôr vo veľkých balvanoch, neskôr sa stráca v poraste, ktorý nám je miestami po pás. Obávame sa nečakaného prepadnutia medzi skaly, nevidíme, kam stúpame. Hlava dostáva zabrať, je teplo, kríky nás škriabu…

Možnosť ďalšieho spania je dosť vzdialená, v noci prichádzajú prvé spánkové krízy. Dosť sme spomalili, niektoré tímy nás predbiehajú. Dochádzame ku chate, unavení, hladní… Ráno prechádzame do Švajčiarska. Pohybujeme sa v trávnatých svahoch, zostupujeme strmou nekonečnou suťou. Využívam svoje skialpinistické zručnosti a za pomoci palíc „lyžujem“. Čudujem sa, že to moje tenisky zvládajú a nie sú dorezané od skál. Andrej je ťažší, ako my dievčatá, zabára sa, má rozbité chodidlá. Spomaľuje. Nechce, aby sme riskovali, že nestihneme časové brány a diskvalifikujú nás. Pravidlá povoľujú, aby bol jeden z trojčlenného tímu oficiálne bezpečne „odovzdaný“ organizátorom a ďalej pokračovali dvaja. Je nám to ľúto. Lúčime sa. Nálada je mizerná. Musíme sa skoncentrovať a zodpovednosť za navigáciu plne prevziať na seba. Doteraz to robil hlavne Andrej… Ďakujeme.

Večer sme došli na chatu. Poriadne sme sa najedli a tri hodiny oddýchli. Pomohlo to. Čakal nás technický úsek, ktorý bol na mape označený čiernou farbou a mali sme ho prejsť po tme. Obavy sme mali hlavne z toho, či zvládneme orientáciu. Zvládli sme.

Je tu 211. kilometer – Trient, druhé stretnutie s podporným tímom a Andrejom. Pohľady, ktoré sa snažia odhadnúť, ako na tom sme, koľko síl nám ešte ostáva. Snaha pomôcť a nedať najavo svoje obavy. Veľká vďaka, neviem, pre koho je to náročnejšie… pre podporný tím, alebo pre nás.

Pokračujeme, nohy bolia, otlaky už majú asi všetci. Krízy a ťažké chvíle sa striedajú s tými krásnymi a dojemnými. Tridsať kilometrov do cieľa, prichádzame na poslednú chatu. Večera, ošetrenie nôh, príprava batoha na poslednú etapu. Spánok. Soňa sa budí, je jej nanič. Máme pokračovať? Motivácia je veľmi silná, Chamonix už nie je tak ďaleko. Čo robiť? Dohodneme sa, že to skúsime a ak sa jej zhorší stav, vrátime sa na chatu. Naleje do seba trochu sladeného čaju a vyrážame do tmy. Kráčame, ide to. Nastupujeme do feraty. Prichádzame na vrchol Mont Buet. Soňa hlási, že je to zlé. Cesta je už len vpred. Feratu v opačnom smere si netrúfame v tomto stave ísť. Pri zostupe nachádzame plošinku v skalách. Vystierame hliníkovú fóliu, vlieza do spacákov, prikrývam ju prístreškom. Stláčame núdzové tlačidlo na satelitnom telefóne, komunikujeme s organizátormi a podporným tímom…

Vychádza slnko, ukazuje sa nádherný výhľad na Mont-Blanc. Pali telefonuje, že o 15 minút po nás priletí vrtuľník, máme sa pripraviť.“

Slovenskému tímu sa teda ako druhému v histórii prísť do cieľa nepodarilo. Prešiel síce 90 percent trate, no na podobných ultrapodujatiach nič okrem sto percent neexistuje. Dôležitejšie je však, že aj napriek kritickým situáciám je celý tím v poriadku, bohatší o nové skúsenosti.

Najbližšie Lenka Hiklová beží „Javornícku stovku“, ktorá vedie hrebeňom Javorníkov.

(r)