Exkurzie študentov púchovského gymnázia

123

Múzeum holokaustu v Seredi

Múzeum. Čo vám napadne, keď počujete toto slovo? S prírodovedeckým múzeom sa nám zvyčajne spája predstava krásnej výstavy pestrofarebných motýľov, pri technickom múzeu sa nám zase v mysli vytvorí obraz prvého telefónu či parnej turbíny. Múzeum holokaustu v Seredi nám však vytvorilo v mysli celkom iný obraz. Predstavu, ktorá na našej tvári nevyčaruje úsmev ako krásne pestrofarebné motýle…

My, ľudia, sme radi a často hrdí na to, čo sme dokázali, kým sme, kam sme dosiahli. Pri predstave, že by sme sa mali hanbiť za našu národnosť, minulosť, predkov, (ne)náboženské vierovyznanie, za naše hodnoty a tradície sa nám na čele objaví nejedna vráska hnevu. „Hrdosť na naše dobré vlastnosti je silne ohrozená, keď zistíme, že druhí sú hrdí na to, že práve tieto vlastnosti nemajú.“ Tento výrok jednej českej spisovateľky dokonale opisuje situáciu miliónov ľudí z celého sveta. V tejto situácii sa ocitli aj slovenskí Židia pred niekoľkými desiatkami rokov.

Múzeum holokaustu v Seredi nám poskytlo celkom iný pohľad na druhú svetovú vojnu. Presunuli sme sa z učebníc a filmov do životných príbehov ľudí, ktorých blízki zomreli v koncentračných táboroch, ktorí sami zázrakom prežili, či tých, ktorí nad týmto „peklom na zemi“ držali dozornú ruku.

Pri prehliadke barakov nejednému študentovi vyrazil dych pohľad na mená mužov, žien a detí, ktorí boli súčasťou pracovného tábora v Seredi a ktorí z neho boli odvezení do koncentračných táborov. Čísla nám zvyčajne nič nehovoria, no práve tam, v Seredi, nám povedali veľa. Koľko detí sa tam narodilo, koľko ľudí zomrelo, koľko ľudí pracovalo, koľko ľudí… Pri pohľade na nápisy na sklenených tabuliach sme však za číslami videli reálnych ľudí. Kataríny, Jozefovia, nejedna Rachel, Gréta, Alojz, Joachym, Jakob… Viac ako 16.000 ľudí prešlo bránami pracovného tábora, z nich väčšina bola zavraždená v koncentračných táboroch.

Plní emócií sme nasadli do autobusu a viezli sa za ďalšími zážitkami. Po príchode do Bratislavy sme niekoľko minút strávili prechádzkou po záhrade bratislavského hradu alebo len oddychom na lavičke a užívaním si krásneho výhľadu.

Národná rada Slovenskej republiky

Náš program pokračoval návštevou Národnej rady Slovenskej republiky. Budova, v ktorej poslanci v bežné dni rokujú, schvaľujú nové zákony, zvolávajú tlačové konferencie, ktoré môžeme vidieť vo večerných správach…, je zaujímavá už zvonku. Po vstupe do NR SR sme však nahliadli do veľkej politiky ešte viac. Prešli sme bezpečnostnou kontrolou, zazreli sme prvé známe politické tváre a tiež sme mali možnosť vidieť výmenu vojakov čestnej stráže. Milý pán sprievodca, Mgr. Ľubomír Adamišin nám priblížil formálne záležitosti týkajúce sa fungovania parlamentu, zaujal nás jeho zaujímavý výklad o histórii NR SR, o jej významných osobnostiach, ale aj o umeleckých skvostoch, ktoré zdobia interiér budovy. Asi najpôsobivejší bol cyklus 7 obrazov od Albína Brunovského, umiestnených pred vstupom do rokovacej sály. Hneď potom sme si na vlastné oči pozreli aj rokovanie. Vošli sme totiž na balkón, z ktorého sme nazreli priamo do pléna NR SR. Potom sme ešte navštívili tzv. kinosálu, kde sme mali možnosť besedovať s 2 poslancami. Prihovorili sa nám páni poslanci – Ing. Jaroslav Baška a Ing. Milan Panáček. Veľmi dôležité je, že sme videli miesta, ktoré sú pre nás, mladých občanov, a raz snáď aj budúcich poslancov, veľmi dôležité.

Janka Šlesarová a Šimon Gabčo, septima Gymnázium Púchov