Fašiangové zvyky v púchovskej doline

153
Púchovská dolina. Zdroj O. Demo, 60. roky 20. storočia.

Fašiangy bývali prechodným obdobím zo zimy do jari. Boli veselým obdobím zábav, zabíjačiek, svadieb, v meste sa konávali bály a plesy. Po dedinách chodili maskované obchôdzky prinášajúce veselosť a krátkodobú zmenu spoločenských pravidiel. Ženy sa prezliekali za mužov, muži za ženy, chudobný sa mohol na chvíľu stať boháčom, autority boli zosmiešnené, tabuizované veci boli verejne vyjavené. V nasledujúcom článku sa dočítate o ľudovom zvykosloví, ktoré v obciach púchovského regiónu zachytila Mária Kubicová v roku 1955. Jej výskumná správa je uložená v Ústave etnológie a sociálnej antropológie SAV v Bratislave.

V obci Záriečie chodili maškary, obecní hájnici a sluhovia vytvorili sprievod s ražňom. Spievali známu pieseň:

Fašiangy, Turíce, Veľká noc ide,
kto nemá kožúška zima mu bude.
Ja nemám, ja nemám, len sa tak trasiem,
dajce mi slaninky nech sa popasiem.
Pod šable, pod šable, po šabličky,
šetko my bereme, aj plané hruštičky.
A tam  hore na povale sedí kocúr na slanine,
chojce ho vy odehnac a mne kúštek odrezac.
Jak mi málo odrežece, huboko sa prezežece,
jak mi moc odrežece, malučko sa prežece.

S ražňom chodievali muži v pondelok a utorok pred Popolcom. Hlásnici mali ražeň a naň napichovali slaninu.

Počas posledných dní fašiangov tancovali ľudia starodávne tance – v Záriečí bol známy napríklad kožuch, hrozená či ručníková. Pri tancovaní kožuchu sa spievala pieseň:

Kej som šiel do Prahy na hrach,
skapal mi na ceste valach,
bolo mi valaška ľúto, ľúto,
že som mu naložiel žito, žito,
kebych bol naložel oves, oves,
mal som mac valaška podnes, podnes.
Šiel záhradník do záhrady s motyku, s motyku,
vykopal tam fialenku vysokú, vysokú,
nebola to fialenka, bol to chren, bol to chren,
kej ma nechceš môj šuhajko, nechoj sem, nechoj sem.

Na fašiangy robili v Záriečí hostiny, na ktoré sa vzájomne pozývala rodina i susedia. Jeden deň sa išlo k jednému, potom k druhému, teda pozvanie si vracali. Na hostinách sa podávalo pečené mäso, pálenka, fánky, pražence (šišky), huspenina. Robili sa pampúšiky – boli podobné ako osúchy, no navrchu mali cukor a masť.

Pri chodení pod šable sa spievalo:

Pod šable, pod šable, aj pod obušky,
všetko my bereme, aj plané hrušky.
Hentam nám nedali, tuto nám dajú,
kocúra zabili, slaninu majú.

Hudobný nástroj – basa. Zdroj O. Demo.

Maškary chodievali najmä tam, kde mali slobodné dievky. Cestou si spievali rôzne pesničky, v Mestečku spievali:

V mesteckém háji na samém kraji tri lipky,
mesteckí chlapci velice chytrí do bitky.
Bili sa oni v nedzeľu večer do rána,
pri každom stála frajerka jeho, plakala.
Nebi sa, Janko, moje srdenko, nebi sa,
tu máš vínečko, tu máš pivečko, napi sa.
Nechcem ja, milá, tvojého vína, horké je.
pre teba, milá, frajerka verná, bitka je.

V Lúkach pod Makytou chodievali maškary, ktoré mali prevrátené kožuchy a podviazané reťazami a provieslami. Niektorí chlapi boli preoblečení za kominárov, doktorov, ktorí dávali recepty.

V Dubkovej chodili obecní sluhovia – hrobári, hájnik, hlásnik, zvonár. Mali drevený ražeň a na ten im ľudia napichávali slaninku, do vreca dali zbožia. Maškary v Dubkovej volali korytáni – zvyčajne nimi boli dvaja chlapci v preoblečených kožuchoch, spolu previazaní provieslom. Jeden mal v ruke metlu, druhý motyku. Na chlpatej čapici mali priviazané dve lyžice – mali to byť uši. Spievala sa pieseň:

Fašianek sa kráti, už sa nenavráti,
staré dievky plačú, že sa nevyskáču.

V obci sa spievala aj táto pieseň:

Na Horniakoch sejú bob, sejú bob
také on má struky ako ruky, hop, hop, hop!

Pritom dievky vysoko vyskakovali. Spievali aj takto:

Gajdoval gajdoš štyri dni za groš,
od dzedziny do dzedziny
a len dycky diny, diny!

Petronela Rágulová
Vlastivedné múzeum v Považskej Bystrici