Hradisko nad Nosickou priehradou

1159

„Ruiny“ v lese na vrcholku prudkého kopca sú približne dvetisíc rokov staré stavebné dielo neskorej doby železnej, náročné na projektovanie, strategické myslenie staviteľov a organizovanie prác.

Zrúcaniny nám slúžia ako tiché turistické miesto, ktoré od dnešného osudu Púchovskej skaly či hrádku v Mestečku zachránila jeho zle dostupná poloha vo výške 567 metrov nad morom aj zlepencové skaly, pre ktoré človek nenašiel žiadne praktické využitie. Kto tu hľadá odraz dramatických udalostí, ktoré v dvoch vlnách postihli ľud púchovskej kultúry, bude nepochybne sklamaný, miesto nenesie žiadne viditeľné stopy po boji o existenciu. Dve vysoké valové opevnenia, ktoré prestáli všetky rabovania (minulé i súčasné) vzbudzujú prekvapenie, obdiv patrí tým, ktorí ho stavali. Pri jeho návšteve nám zostáva premietnuť si do tohto prázdna drevené palisády na vrchu valov, vežu nad vstupnou bránou a rušné sídliská na okolitých lúkach.

(Výška valového opevnenia v porovnaní s dospelým človekom)

Vrch Hradisko nad priehradou Nosice tvorí upohlavské súvrstvie, zlepence s exotickými okruhliakmi, pieskovce a nimnické súvrstvie – sliene so sférosideritom. Súvrstvie vznikalo v druhohornom mori v období kriedy, teda pred 100 až 113 miliónmi rokov, je datované do vrchného albu. Vrch je súčasťou flyšu bradlového pásma a zlepencové súvrstvia s mocnosťou 4,5m až 50m a prudkými svahmi tvorili vhodné prostredie pre útočiská dávnych kultúr.
Posledné prieskumy sa robili 18. až 21. mája 2000, tie priniesli už zväčša novoveké drobné železné predmety. Vzácnejším nálezom je železná sekerka s tuľajkou s mierne odsadeným ostrím a železná opasková zápona podobná tej, ktorá sa našla na obetisku v Prosnom. Dva hrotité železné predmety sú zlomkom radlíc s dvomi tuľajkami, používané v prostredí púchovskej kultúry. Keramika datuje opevnenie na koniec 1. storočia p.n.l. Opevnenie bolo objavené v roku 1947, keď archeológ Krajského múzea v Žiline PhDr. Anton Petrovský-Šichman (*7. júl 1919 †5. máj 1967) spolu so svojimi blízkymi spolupracovníkmi z okolia Púchova a Považskej Bystrice vyhľadával v teréne staré osídlenia (za svoj krátky život ich objavil okolo 700).

(Druhohorné zlepence z obdobia kriedy, Hradisko nad Nosicami)

Podoba zaniknutého areálu

Základom opevnenia je val, násyp z hliny a kamenia na rozhraní vrcholovej plošiny a svahov kopca. Tesne pod ním vybudovali druhé valové opevnenie, na vrchole valu mohla stáť drevená palisáda. Detaily stavebnej techniky nepoznáme, musel by sa urobiť rez valom, vedeli použiť komorové, roštové, dreveno-hlinité konštrukcie, chránené čelnou kamennou plentou alebo nasucho kladeným múrom. Bez preverenia výskumom však vždy pôjde len o hypotézy, dve valové opevnenia nemuseli byť stavané súčasne, možno bolo nutné zväčšiť či zmenšiť opevnenú plochu. Terén, ktorý mohol byť útočníkom ľahšie dostupný, opevnili náročnejšou konštrukciou. Vstup do spodného opevnenia je na juhovýchodnej strane a prichádzajúci musel prejsť pomedzi dvomi valovými opevneniami takmer v celej ich dĺžke, po celý čas pod kontrolou ozbrojených obrancov horného valu, iba tak sa mohol dostať ku druhej bráne, vchodu na akropolu, najvyšší bod Hradiska. Ten, kto prichádzal sa musel dať ostreľovať do pravého nechráneného boku, preto cesty prichádzali do opevnení z pravej strany (z pohľadu prichádzajúceho).


Mať prevahu výšky nad útočníkmi bolo dôležité, preto vstupné brány nadstavovali vežami, odkiaľ mohli obrancovia kontrolovať dianie pred vstupom do areálu a z výšky ostreľovať útočníkov. Hradisko malo vlastné zázemie a má ho aj v svojej dnešnej podobe, aj keď už len ako nenápadnú kaskádovú sústavu terás na svahu, ich zástavba zmizla bez stopy. Sídelné areály púchovskej kultúry často pozostávali z opevneného útočiska ako na Hradisku a priľahlých sídlisk v nižších polohách ale v bezprostrednej blízkosti opevnenia. V nepokojných obdobiach, v časoch ohrozenia sa muselo dať rýchlo uniknúť s majetkom a zásobami do opevnených polôh.
Miesta na usídlenie vyhľadávali a vyberali podľa bezpečnostných predpokladov ako ťažká dostupnosť útočiska, blízkosť vodného zdroja pre sídlisko, kvalita pôdy a dostupnosť stavebného materiálu. V horskom teréne severozápadného Slovenska, kde sú priestorové možnosti ohraničené, sa základom usporiadania stala terasová úprava svahov. Keď na terasách, na povrchu terénu vybudovali domy, tie vytvorili na svahoch kopcov líniové etážovito usporiadané sídliská.

Zostáva mnoho otázok a bez rozsiahlejšieho výskumu sú odpovede iba domnienkami, či bude niekedy možné dozvedieť sa skutočnú pravdu o vzniku a zániku Hradiska závisí aj od toho, ako dlho sa nám ho podarí udržať nezničené.

Stanislava Flimmelová
Zdroj:
Keltské osídlenie Slovenska, mladšia doba laténska (Karol Pieta, 2008),
Po stopách predkov, archeológia stredného považia od praveku po stredovek (Olšovský/Moravčík/Meliš, 2008)