Ján Jozefovič zasvätil púchovskému futbalu viac ako polstoročie svojho života

716

Strelil gól československej brankárskej legende Ivovi Viktorovi, zahral si proti najlepšiemu futbalistovi sveta a legende Josefovi Masopustovi, no najmä svoj futbalový život spojil na viac ako polstoročie s Púchovom. Ján Jozefovič oslávi v júni 77 rokov, jeho rukami prešli stovky mladých futbalistov, mnohí z nich si obliekli aj reprezentačný dres.

I keď pomaly klope na dvere životnej osemdesiatky, stále je ako futbalový tréner aktívny. Bohužiaľ, už nie v Púchove. Poďme však po poriadku. Narodil sa v trnavskej nemocnici, no celé detstvo prežil v Prietržke – malinkej dedinke v Skalickom okrese. K futbalu pričuchol odmalička, koženú naháňal spolu s rovesníkmi po lúkach v okolí rodnej dediny. V Prietržke sa organizovaný futbal nehral, a tak až do 14 rokov nemohol ani snívať o nejakom odbornom futbalovom vedení. Bolo tam síce futbalové ihrisko, no to bolo zarastené burinou. Robil tak len to, čo odkukal od starších kamarátov.

Premiérové krôčiky v “dospelom” futbale v Starej Turej. Písal sa rok 1965. J. Jozefovič v hornom rade vpravo.

Futbalový zlom nastal až potom, ako odišiel študovať do Starej Turej. Hrať začal za tamojší dorast, keď dovŕšil osemnástku, vytiahol ho tréner Emil Urbanič (bývalý hráč Žiliny) do mužstva dospelých. „Hrali sme 1. A triedu (dnešná štvrtá liga), čo bola pre mladého chlapca dosť vysoká súťaž. Hral som v útoku a celkom sa mi darilo, strieľal som dosť gólov. Zo Starej Turej som odišiel na vojenčinu do južných Čiech, kde som v drese vtedajšej Rudej hviezdy Volary hrával divíziu. Chodil som do poddôstojníckej školy, dopoludnia sme mali vyučovanie, popoludní sme trénovali. V sobotu a v nedeľu sme chodievali von z kasární hrať futbal. Nechodil som do služieb, to bola jedna z výhod futbalu,“ spomína na vojenčinu Jozefovič.

Divízne mužstvo RH Volary 1963. Ján Jozefovič (v hornom rade druhý sprava) si na juhu Čiech odkrútil vojenčinu.

Napriek tomu, že hrávali na škvare, vojenčina mu futbalovo dala veľmi veľa. Po vojenčine sa vrátil do Starej Turej, no dlho sa tam neohrial. Jeho futbalový kumšt si všimol tréner Partizánskeho (Stará Turá hrala s rezervou Partizánskeho spoločnú súťaž) Jozef Parila. Už v zime roku 1967 ho pozvali na skúšku. Tú absolvoval v prvom prípravnom stretnutí proti Prievidzi, ktorej dres vtedy obliekala aj slovenská futbalová legenda Laco Petráš. „Laco Petráš nám strelil tri góly, prehrali sme, no asi som trénera presvedčil, pretože mi v Partizánskom ponúkli angažmán. Hral som tam rok, no koncom roka prišla ponuka z Plzne, ktorá hrávala federálnu ligu. Zavolali ma do Trnavy, tam Plzeň hrala ligový zápas. Ja som to však prvýkrát odmietol,“ doplnil.

Odrazovým mostíkom do prvej ligy boli výkony v drese Iskry Partizánske.

Druhej plzenskej ponuke však už neodolal. Povedal si, že ako chlapec z dediny nemá čo stratiť a lákalo ho splnenie detského sna – aspoň raz v živote si zahrať v najvyššej československej súťaži. Hneď v prvom stretnutí s Chomutovom sa zapísal do streleckej listiny. Tréner Plzne Vlastimil Chobot si ho hneď po zápase zavolal do kancelárie a oznámil mu, že ho berú do prvého mužstva. Funkcionári Plzne prišli do Partizánskeho rokovať o prestupe ešte skôr, ako sa tam mladý Ján vrátil zo skúšky v Plzni.

„Už vtedy som mal vážnu známosť s mojou terajšou manželkou. Len v novembri som ju predstavil doma a už v decembri som mal ísť do Plzne. Ona do Plzne ísť nechcela, povedala mi, aby som išiel sám a aby sme sa zosobášili. Civilný sobáš sme mali na Štefana, v kostole nás zosobášili vo februári. Manželka napokon súhlasila a odišla do Plzne spolu so mnou,“ uviedol Ján Jozefovič.

Najjagavejšia éra futbalovej kariéry J. Jozefoviča (prvý sprava). V drese Plzne pred stretnutím federálne ligy s Interom Bratislava v roku 1968.

V príprave podľa vlastných slov „makal o dušu“, a tak nečudo, že si vybojoval miesto v prvoligovej zostave. Na prvé súťažné stretnutie v drese Plzne nastúpil na štadióne Baníka Ostrava. Z desaťtisícového davu smerujúcemu na štadióne v Ostrave sa chlapcovi z malej dedinky trochu roztriasli nohy, no to jeho výkon negatívne neovplyvnilo. Naopak, po jeho centri sa Plzeň v Ostrave ujala vedenia. A aj keď napokon prehrala 1:3, dal mu tréner dôveru aj v ďalšom, domácom stretnutí proti Interu Bratislava. „Hralo sa na štadióne v Štruncových sadoch pred 22-tisícovou diváckou kulisov. Inter mal vtedy výborný mančaft, prehrali sme 1:2, keď oba góly Interu strelil Juro Sýkora. V ďalších dvoch zápasoch sme priviezli body za remízy na Sparte a s Bohemiansom Praha,“ spomína Ján Jozefovič.

Vo federálnej lige sa predsa len dočkal prvého a vlastne aj jediného gólového zápisu v prvoligovej kariére. A brankár, ktorého premiérovo prekonal nebol nikto iný, ako legendárny Ivo Viktor, ktorý vtedy hájil farby pražskej Dukly. „V tomto stretnutí nastúpil vedy 36-ročný Josef Masopust. Ten bol futbalovou ikonou, obrazne povedané, chodil som okolo neho po špičkách. Gól Viktorovi som si užíval a až s odstupom času si spomínam na Masopustov pohľad na moje oslavy na trávniku,“ oživuje spomienky Ján Jozefovič.

V zápale boja vo farbách Plzne. V jej drese strelil gól aj legendárnemu Ivovi Viktorovi.

V drese Plzne si ešte zahral v Košiciach proti tamojšiemu VSS. Plzeň však v rovnakom roku z federálnej ligy vypadla a Ján Jozefovič vedel, že už treba ísť domov. Manželka bola tehotná, čo jeho rozhodnutie ešte zdupľovalo. Vzápätí prišla ponuka z Púchova, ktorú iniciovala jedna z osobností púchovského futbalu Vladimír Fraňo. Impulzom pre prestup do Púchova bol aj vtedajší tréner Púchova pán Smetánka. Ten predtým robil trénera v Partizánskom, vedel o futbalových schopnostiach Jána. Slovo dalo slovo a Ján Jozefovič sa od 1. januára 1969 upísal Púchovu. Ponuku mal aj z Detvy, v prospech Púchova rozhodol seriózny prístup funkcionárov, ale i krásne prostredie v okolí Púchova. Vtedy ešte netušil, že s púchovským futbalom spojí svoj život na viac ako polstoročie.

„V Púchove sme mali výborné podmienky, na tú dobu takmer profesionálny funkcionársky tím. Ľudia boli pre futbal zapálení, a tak nečudo, že sme hneď v prvom roku postúpili zo štvrtého miesta do novovytvorenej Slovenskej národnej ligy. Stále som hrával v útoku, v tej sezóne sa mi podarilo streliť desať gólov. Neskôr som prešiel do zálohy, tých gólov už bolo logicky o čosi menej. V púchovskom drese som odohral sedem sezón,“ spomína Ján.

Ján Jozefovič (v strednom rade štvrtý sprava) už v drese účastníka I. SNL Gumární Púchov.

Posledný ligový zápas v drese Gumární Púchov odohral 14. júna 1975 v Žiari nad Hronom. Kuriozitou bolo, že v rozlúčkovom zápase videl Ján Jozefovič vôbec prvú červenú kartu v živote. Nebola za brutálny faul, ale za kritiku rozhodcu. Nepoužil pri tom žiadne vulgárne slovo, napriek tomu musel predčasne pod sprchy. Žiar nad Hronom potreboval vyhrať aby sa zachránil, a tak rozhodca pomáhal ako vedel. Sporný moment, ale najmä problémy s trieslami rozhodnutie zavesiť kopačky na klinec ešte umocnili. Ján Jozefovič skončil hráčsku kariéru v 32 rokoch. Koniec aktívneho futbalu bol však zároveň štartom jeho funkcionárskej a najmä dlhoročnej trénerskej kariéry.

Trénerskú kariéru odštartoval Ján Jozefovič už dva týždne po skončení aktívnej kariéry. Oslovil ho Július Bradač a ponúkol mu trénovať mladších žiakov. Mal síce iba najnižšiu trénerskú kvalifikáciu, postupne si však rozširoval trénerské vzdelanie až na súčasnú kvalifikáciu I. triedy a na viac ako štyri desaťročia sa stal dušou mládežníckeho futbalu v Púchove. Dlhé roky trénoval ligový dorast. Prevzal ho po „pánovi trénerovi“ Štefanovi Kračuníkovi, ktorý viedol ligový dorast dlhé roky a posunul ho niekoľkokrát až do záverečného turnaja o majstra Slovenska. Púchovskí ligový dorast hral najvyššiu slovenskú súťaž celých 17 rokov. Popri tom Ján Jozefovič niekoľkokrát pôsobil aj pri ligovom mužstve mužov, či už ako asistent, alebo aj ako hlavný tréner.

Trénerskými rukami Jána Jozefoviča prešli stovky futbalistov. Trénoval také osobnosti púchovského futbalu ako Jozef Chovanec, Milan Luhový, Ľuboš Luhový, Peter Bárka, Jozef Tománek, Štefan Tománek, Bohuš Koyš, Jozef Mužlay, Milan Vrabec, Milan Bagin a mnoho, mnoho ďalších futbalistov, ktorí brázdili ligové trávniky doma i v zahraničí. Trénerskú stopu zanechal Ján Jozefovič aj v Poprade, Dubnici nad Váhom, Hornej Porube a v Streženiciach, no veľkú väčšinu svojej trénerskej kariéry pôsobil v Púchove.

Vrcholom jeho trénerskej kariéry bol podľa neho post asistenta trénera púchovských mužov, dnes uznávaného trénera Pavla Vrbu v prvej lige v rokoch 2004 – 2006, rád spomína aj na trénerský tandem s Milanom Ivankom či spoluprácu s dlhoročným lekárom v púchovskom futbale Ivanom Kutišom, ktorý v Púchove pôsobil viac ako štvrťstoročie, rovnako ako s dlhoročným masérom Jozefom Hromkom, vedúcim mužstva Pavlom Žiačikom, Milanom Ťapayom, Jozefom Šuranom a mnohými ďalšími. Najväčším hráčskym zážitkom bolo pochopiteľne pôsobenie vo federálnej lige v Plzni.

Húževnatosť a životospráva Jána Jozefoviča môžu byť príkladom pred dnešnú futbalovú generáciu. Nikdy v živote nezobral do úst cigaretu, až do svojich 30 rokov bol pre neho tabu aj alkohol. Po tréningoch a zápasoch bol často terčom posmeškov spoluhráčov, ktorí stratu tekutín dopĺňali penivým mokom, kým Ján sedel pri minerálke. Až po skončení aktívnej futbalovej kariéry si doprial dúšok vínka, občas i pohárik kvalitného destilátu. Pri funkcionárskych a spoločenských stykoch to však už v našich končinách bolo nevyhnutnosťou.

Spolu s manželkou vychoval Ján Jozefovič tri deti. Starší syn Roman i mladší Michal hrávali futbal aj na dorasteneckej ligovej úrovni, v otcových trénerských šľapajách však nepokračujú. Dcéra sa športu nevenovala. „Futbal mi dal do života veľa. Ako chlapcovi z malej dedinky mi otvoril svet, naučil ma zodpovednosť, húževnatosti a snahe posúvať sa stále vyššie. Mal som aj to šťastie, že som bol vždy vo výborných futbalových kolektívoch. A veľká vďaka patrí mojej manželke, ktorá ako bývalá hádzanárka mala pre moju prácu i koníčka pochopenie a vždy ma v tom podporovala,“ uzavrela púchovská trénerská legenda.

Momentálne si Ján Jozefovič užíva zaslúžený dôchodok, venuje sa práci okolo domu v púchovskej časti Keblie. S futbalom sa však úplne nerozlúčil. Momentálne pôsobí pri starších žiakoch v Považskej Bystrici spolu s dlhoročným mládežníckym trénerom Stanislavom Solíkom. Od budúceho roku by tento trénerský tandem mal prebrať považskobystrický ligový dorast.

Milan Podmaník, foto: archív Jána Jozefoviča