Marcový strom – Most

96

Nie je ho možné prehliadnuť,
obísť bez povšimnutia,
minúť bez zastavenia.
 
Dnes je smutný.
Z koruny zhrbenej pod ťažkými chmárami
derú sa sklamané vzdychy bieleho dreva,
odetého do drapľavej kôry.
 
Ich ozvena sa šíri prázdnym priestorom,
hľadá pochopenie vzdialených,
prosí o pozornosť blízkych,
vyzýva ľahostajných.
 
V šialenej snahe strhnúť na seba pozornosť
rozsekne temnú oblohu,
vytrhne z jej hrudi slnečný lúč
a na pilieri vykresaného zo svojho tela postaví MOST.
 
Posledný pokus,
ako ukázať cestu k pochopeniu a tolerancii,
na ktorej sebavedomie rastie s pokorou,
kde slovo JA nahradí slovo MY.
 
Most postavený ponad rieku falošných informácií,
plnú seba ľútostivých autorov teatrálnych predstavení,
ktorí v prvom dejstve nechajú zomrieť slušnosť,
v nasledujúcom úctu k životu,
aby v záverečnej klaňačke zožali potlesk obecenstva z ulice.
 
Možno práve teraz prišiel ten čas..
Čas vstúpiť na most.
Len tak.
Kvôli stromu. Slnku.
Kvôli sebe.

(zo zbierky Ten strom ma vidí)

Autor básne a foto: Jaroslav Martiš