Martin Velits je profesionálny cestný cyklista, ktorý sa narodil pred 31 rokmi v Bratislave a 18 rokov žije v Púchove. Štartoval na mnohých pretekoch spolu s dvojčaťom bratom Petrom. Deväťkrát sa zúčastnil podujatí Grand Tour, z toho raz na Tour de France a Giro d´Italia, sedemkrát na Vuelte a España.
Aký máš vzťah k Púchovu?
Do našich trinásť rokov sme do Púchova s bratom chodievali len na prázdniny k babke. Najskôr sme chodili na ZŠ Mládežnícka a potom na gymnázium. Po škole sme síce odišli do Južnej Afriky a s cyklistikou sme precestovali celý svet, ale radi sa domov vraciame.
Čo ťa v motivovalo vybrať si cyklistiku?
Ako 14-roční sme videli v televízii Tour de France, to bola pre nás hlavná motivácia a cieľ – dostať sa raz na najlepšie cyklistické preteky sveta. Otec a strýko boli cyklisti, strýko nás na začiatku trénoval a trávil s nami najviac času. Mali sme doma vytvorené dobré podmienky, aby sa nám podarilo náš cyklistický sen aj zrealizovať.
Kto bol tvojim cyklistickým vzorom?
Na začiatku našimi vzormi boli určite otec so strýkom. Keď sme spolu trénovali, chceli sme sa vyrovnať strýkovi, neskôr sa to otočilo. Zo svetových cyklistov si pamätám z detstva vynikajúceho cyklistu Miquela Induraina, ktorý vtedy vyhral päťkrát Tour de France.
Tvoj brat Peter sa vyjadril, že najväčšiu motiváciu robiť cyklistiku mal v tebe. Najmä na začiatku vašej kariéry ste si pomáhali nielen v tréningoch, ale aj v pretekoch…
Mali sme šťastie, že sme obaja chceli robiť cyklistiku, že sa nikto z nás nerozhodol robiť niečo iné. Šťastím bolo, že sme po cyklistických rebríčkoch dlho išli spolu – od žiackych a juniorských súťaží až k profesionálnej cyklistike. Rozdelili sme sa až pred troma rokmi – čo sa týka tímov.
Bola medzi vami rivalita na tréningoch, pretekoch?
Na pretekoch medzi nami rivalita nikdy nebola. Skôr nás brzdilo, že sme mali v podvedomí starosť o to, kde je ten druhý, ako sa mu ide a ako sa cíti. Na tréningoch sme si niekedy rivalitu vyskúšali, či už v kopci alebo v šprintoch.
Nie ste jednovaječné dvojičky, ty si vyšší aj ťažší. Vedel by si popísať rozdiel medzi vami z hľadiska cyklistických typov?
Som vyšší a skoro o desať kilogramov ťažší než Peter. Hmotnosť je v cyklistike to, čo rozhoduje. Peter bol predurčený, aby bol lepší v kopcoch. Ja som nebol ani super rýchly v šprintoch, ani najlepší v kopcoch. Na druhej strane som nebol zlý ani v kopcoch ani v špurtoch. Vedel som zo všetkého niečo, ale nič mimoriadne. V dnešnej cyklistike sú cenení špecialisti v špurtoch, na časovku alebo dobrí v kopcoch. Univerzáli ako ja majú potom úlohu pomáhať týmto výnimočným cyklistom. Výnimkou medzi univerzálmi je Peter Sagan, ktorý je mimo normálneho chápania cyklistiky.
Je Sagan taký cyklistický fenomén, žeby mohol napriek svojim fyzickým dispozíciám vyhrať Tour de France?
Nikdy nehovor nikdy, ale zdá sa mi to nereálne. Musel by schudnúť svalovú hmotu, ale to by asi nebolo prirodzené a dobré pre jeho zdravie.
Ako univerzál robíš vo svojom profesionálnom tíme tzv. špinavú prácu domestika, po slovensky nosiča vody…
Cyklistika je kolektívny šport a sú v nej potrební aj domestikovia. Potom je to o mentalite, či to človeku stačí, či je s touto svojou úlohou spokojný.
V roku 2003 ste s bratom dosiahli veľký úspech vo svetovom pohári juniorov, kedy Peter skončil druhý a ty štvrtý. O štyri roky neskôr ste išli s Petrom na majstrovstvách sveta do 23 rokov s hromadným štartom, kde Peter skončil na prvom mieste…
Mal som tri najsilnejšie životné zážitky z cyklistiky. Prvý, keď sme išli spolu majstrovstvá sveta do 23 rokov a Peter vyhral. Bolo to v prvom roku, keď sme sa stali cyklistickými profesionálmi. Druhý zážitok, keď sme išli Vueltu, kde Peter skončil druhý celkove. A nakoniec, keď sme šli spolu Tour de France. Išli sme spolu veľa pretekov, ale na tieto tri mám najkrajšie spomienky.
Tour de France sú najvýznamnejšie cyklistické preteky na svete. Tebe sa podarilo absolvovať ich v roku 2012…
Tour de France je jeden pretek v roku, ktorý chce ísť každý cyklista z tridsiatich cyklistov v každom tíme. Tam je nominácia vždy veľmi ťažká. Peter mal výkonnosť na to byť tam šesťkrát. Mne sa to podarilo len jeden rok. 21 dní Tour de France bol nádherný zážitok. Bolo to obdobie, keď sa mi celkom darilo, bol som v niekoľkých únikoch, v jednej etape som skončil ôsmy.
Druhé najvýznamnejšie preteky Vueltu a España si išiel celkom sedemkrát (2012, 2008, 2009, 2010, 2011, 2014, 2015, 2016)…
Najradšej spomínam na ten ročník, keď sme išli s Petrom. Ostatné Vuelty sú len taká šmuha v pamäti, ale Vuelta z roku 2010, ktorú sme išli spolu s Petrom, tú si pamätám dobre. Mne sa podarilo skončiť v jednej etape tretí a Petrovi sa darilo ešte lepšie.
V roku 2010 si vyhral aj individuálnu časovku majstrovstiev Slovenska.
Je pekné prísť sa ukázať aj domácim fanúšikom naživo, ale tento úspech je neporovnateľne menej hodnotný, ako účasť na Grand Tour.
Nie je lepšie byť prvý na dedine, než druhý v Ríme? Nie je väčšia radosť byť prvý na Slovensku, než byť šesťdesiaty na Tour?
Pre mňa osobne nie. Ja som nemal nikdy ambíciu byť prvý na Slovensku. Mojou ambíciou bolo mať profesionálnu zmluvu a robiť si svoju prácu, ktorá sa odo mňa očakáva. Pre mňa má väčšiu cenu samotná účasť na Tour de France než desať slovenských majstrovských titulov.
Čo sa ti nepáči na profesionálnej cyklistike?
Na to, aká je cyklistika populárna medzi ľuďmi, je finančne nedocenená. Prostredie profesionálnej cyklistiky je veľmi nestabilné. Špičkové tímy niekedy musia podporovať bohatí jednotlivci, ktorí to majú ako hobby. Cyklistika je z hľadiska divákov šport zadarmo – ťažko by sa vyberali vstupenky niekde pri ceste. Televízne práva živia organizátorov pretekov a cyklistom ostáva len miesto na drese, ktoré sa dá predať sponzorovi.
Čo ti cyklistika dala a čo ti vzala?
Čo mi dala? Videl som celý svet, posilnila moje morálne vlastnosti, vôľu ísť za svojim cieľom – to mi pomôže v živote. Cyklistika človeka naučí nedať sa odradiť neúspechmi, otriasť sa zo zlého dňa a ísť ďalej. Nepoznám nič, čo by som musel obetovať kvôli cyklistike, za čím by som banoval. S Petrom sme nešli študovať na vysokú školu, ale toto rozhodnutie neľutujem.
Máš dvojročného syna. Peter sa vyjadril pre tlač, že by mal zo svojho syna radšej hokejistu, než cyklistu. Ako to vidíš ty so svojim synom?
Podobne ako Peter – mám tiež rád hokej. Ale rozhodnutie nechám na synovi. A ak bude chcieť byť cyklistom, rád mu pomôžem, ako pomohli rodičia nám.
Zhováral sa Slavomír Flimmel
