Okno do minulosti: PRÍRODNÉ KATASTROFY V PÚCHOVE

387

Človek je súčasťou prírody od svojho počiatku a tá mu dávala pocítiť svoju silu. Nebolo tomu inak ani v Púchove, ktorý pomerne často čelil extrémom počasia alebo neopatrnosti jeho obyvateľov. Ničivé plamene požiarov a dravé vody rozliateho Váhu v priebehu stáročí dejín pustošili celé mesto a hojne si vyberali aj obete na životoch.

 

Plamene likvidovali mesto často
Prvý veľký datovaný požiar, ktorý zachvátil Púchov je spomínaný v roku 1707. V tom čase prebiehalo v Uhorsku povstanie Františka II. Rákocziho, v ktorého vojsku bojoval i Juraj Jánošík. Povstalecké kurucké vojská na čele s vojvodcom Mikulášom Bercsényim porazili pri Púchove cisárske vojsko na čele s generálom Štefanom Steinvillom a „pritom mu odzadu zapálili mesto“. Ešte pred tým mal v r. 1702 zhorieť dom a pivovar Jána Chrastinu. Záznam z r. 1780 hovorí o požiari, ktorý zachvátil kostol, vežu i zvony, a to všetko z neopatrnosti istého Štefana Hulíka. Jeden z najväčších požiarov zaznamenali v Púchove 25. augusta 1807. Plamene vtedy zasiahli celé mesto a okrem Moravskej ulice, kostola so zvonmi, šľachtických domov, časti kaštieľa Marczibányiovcov na dnešnom námestí, zhorela i farská matrika.
O fakte, že požiare boli vždy obrovskou katastrofou, svedčí aj zmienka o plameňoch z r. 1865. Popolom ľahol celý Chmelinec s pivovarom a s prvou, vtedy ešte drevenou, synagógou.
Vznik dobrovoľného hasičského zboru v Púchove sa datuje do r. 1875, no ani ten nedokázal zabrániť požiaru v r. 1885 v Horných Kočkovciach, v r. 1889 zhoreniu 17-tich domov na Dvoroch, v r. 1891 zničeniu asi desiatich stodôl, v r. 1893 zhoreniu Moyzesovej, časti Moravskej ulice a námestia.

hasici_3O roky

V 20. storočí zhoreli takmer celé Horné Kočkovce
Horné Kočkovce zachvátili plamene v r. 1901 potom, keď do strechy kostola udrel blesk, zhorel chrám a zničené boli i zvony. O 10 rokov neskôr bol požiar v Horných Kočkovciach taký rozsiahly, že zhorela takmer celá dedina. „Na dolnom konci ostalo asi 20 domov.“

Posledné dva veľké požiare zasiahli Púchov v júli 1904. 15. júla o polnoci vypukol v niektorom z domov pri nedávno postavenom murovanom evanjelickom kostole požiar, ktorý zachvátil chrám, faru, 14 domov na Moravskej ulici, medzi nimi Lilienthaalov hostinec a Židovskú školu. Zo zmienky na túto udalosť vyberáme: „Farárovu rodinu zbudili až keď už strecha na fare shorela – farárka s dcérou vybehli von – farár bosí v gaťoch a v košeli zobral matriky a dal ich do pivnice aby neshoreli. Pokial on tie matriky opatril – dotial už aj dvere na fare horeli. Zvonku ludia volali na farára aby ušiel von, že sa zadusí a shorí. No ten uchytiac si obuv a svoj vrchný oblek prez horiace dvere prebehnul von – kde už tež dvor plný dymu a plameňove balvány valili sa na všetky strany.“ Už o 4 dni neskôr zhorelo ďalších 11 domov, medzi ktoré patrila tlačiareň, katolícky kostol a škola, Mestský dom a rad domov smerom k Váhu. Zmienky sú aj o požiaroch stodôl zo 40. rokov minulého storočia, tie zapaľovali pri hre i deti.

Ludovit-Zsambokretsky

Ev. farár Ľudovít Ladislav Žambokréty, ktorý v roku 1904 zachraňoval matriku pred požiarom.

 

Váh odnášal celé ulice
Ak v Púchove nezúrili plamene, svoje obete si vyžiadali vody Váhu, ktoré mesto zaplavovali pravidelne. Predpokladom ničivosti vysokej hladiny najdlhšej slovenskej rieky na Púchov je fakt, že mesto stojí na nízkej terase v tesnej blízkosti jej meandra. Najstaršie písomné zmienky o povodniach na rieke Váh sú stručné informácie od jezuitov z Trenčína, ktoré spomínajú napríklad povodeň z r. 1652 a 31. júla 1662, „keď bola vraj taká veľká…, že nemala pamätníkov“. Najväčšou doposiaľ zaznamenanou prírodnou katastrofou na území mesta Púchov je povodeň z augusta 1813. Táto povodeň mala charakter 500 až 1000-ročnej vody a len v Trenčianskej župe si vyžiadala viac ako 300 ľudských obetí. Škody na majetku spôsobené týmto prírodným živlom boli v tej dobe vyčíslené na 4 638 898 zlatých. Kulminačný prietok dosiahol v Púchove až 4 000 m3/s a v Trenčíne až 4 100 m3/s. Príčinou vzniku povodne boli výdatné dažde ako dôsledok stretu dvoch cyklonálnych útvarov nad územím západného Slovenska. Vody Váhu v Púchove zo sebou strhli druhý rad domov na vtedajšom Barošovom nábreží a asi 25 domov na Mudroňovej ulici. „Keď voda zaplavila celú obec, niektorí svoje životy išli zachrániť na poval tzv. Rundela. Voda však budovu podmyla, tá spadla a pod seba pochovala všetkých, ktorí tam boli, asi 30 ľudí.“ Vysoká a rozbúrená hladina Váhu, ktorá zo sebou brala všetko, čo jej stálo v ceste, si v Púchove vyžiadala asi 53 obetí. Táto povodeň sa v niektorých dokumentoch spomína pod prívlastkom Palackého. Známy historik, politik a kultúrny činiteľ sa vtedy ako 15-ročný vracal do evanjelického lýcea v Bratislave a povodeň ho zastihla pri Trenčíne. Neskôr ju opísal takto: „Od hory do hory všecko stálo pod vodou, a z té hrozné potopy jen tu i tam někteří stromové nebo střechy o samotě ještě vynikali. Mezitím celé vesnice, jako ta na ostrově mezi oběma mosty, byly docela zmizely; Uprostřed ohromného proudu plavili se domové a mlýnové dolů, a na střeše jich často celé familie okročně sedíce, tiše a smutně očekávaly, kam je řeka zanese… Hojné zdechliny na březích Váhu ležíce nepochované, vyzívaly v tom horku puch protivný a škodlivý po celém pokraji…“.

Bercsényi_Miklós

Mikuláš Bercsényi,
veliteľ kuruckého vojska,
ktorý dal v r. 1707 zapáliť Púchov.

 

Ľadové kryhy Váhu pustošili i chladili potraviny
Ďalšia povodeň je datovaná do r. 1894 a odniesla údajne 13 domov. O deväť rokov neskôr strhol prúd Váhu 14 domov na Chmelinci. V r. 1905 strhla voda 2 domy a množstvo ich poškodila, v r. 1925 zatopil Váh 14 domov v Púchove a údajne ešte viac v Horných Kočkovciach. Podľa štatistík zasahovali najväčšie povodne náš región v auguste. Vody Váhu sa vylievali na polia, ktoré boli hlavným zdrojom obživy obyvateľstva a spôsobovali menšie i väčšie škody. Púchov zasahovali i tzv. ľadové povodne. Jedna taká prišla po tuhej zime 15. marca 1940, kedy teploty počas februára klesali k – 27 °C. Vďaka otepleniu priniesol Váh údajne až 2 metre hrubé a 6 metrov dlhé kryhy ľadu, ktoré zahatali cestu vode a tá sa následne vyliala do okolia. Ľady úplne zatarasili cestu do Nimnice a obyvateľom Chmelinca zaplavila voda domy. V Nosiciach si silný prúd vody vytvoril počas jednej hodiny nové koryto dlhé asi 100 m a zničil polia. „Po tejto hodine ľadové kry úplne zmenili vzhľad Púchova a jeho okolia: z oboch strán Váhu vysoké ľadové lúky, ktoré sa podobali zamrznutému moru, na ceste do Nimnice polámané železné zábradlie a všade polámané vŕby a ovocné stromky… Mnohí čakali, že príde ešte veľká voda, lebo starší občania vyprávali, že Váh si poodnáša všetky ľady sám, ktoré zo svojho koryta odniesol.“ Ľadové kryhy neznamenali pre všetkých iba katastrofu. Využívali sa i ako prírodné chladenie v tzv. ľadovniach, kam boli dotiahnuté z brehu rieky. Obsypané pilinami chladili potraviny ešte v letných mesiacoch. Jedna takáto ľadovňa sa v Púchove nachádzala pri Hoteli Kanada na mieste zjazdu z mosta do Nosíc.

PU vah

Pomohli až priehrady
Veľký prietok dosiahla rieka Váh aj v r. 1958, no v tom čase bola už takmer dokončená Priehrada mládeže v Nosiciach. Hladina vystúpala na úroveň 100-ročnej vody pri kulminačnom prietoku 600 m3/s v Liptovskom Mikuláši a v okolí, bolo zaplavených až 21 obcí do výšky 70 cm. Najhoršiemu zabránila Oravská priehrada, ktorá zastavila stret dvoch povodňových vĺn Oravy a Váhu. Kulmináciu na strednom toku pozitívne ovplyvnila Nosická priehrada, ktorá znížila kulminačný prietok 30. júna 1958 z 2 330 m3/s v Žiline na 2 000 m3/s v Púchove. Podobná situácia nastala aj v r. 1960, kedy sa vyššie uvedeným priehradám podarilo zadržať ešte väčšie množstvo vody. Nosická priehrada znížila prietok takmer o 1 000 m3/s, pričom prítok bol 2 950 m3/s a prietok pod profilom Priehrady mládeže bol „iba“ 1 990 m3/s. Postupnými úpravami sa rieka Váh stala „bezzubou“ a jej vody nespôsobujú také povodňové katastrofy, ako napríklad v roku 1813.
P. Makyna