Okno do minulosti XV.: Anglický park v Lednických Rovniach

1767

Dejiny parku v Lednických Rovniach siahajú do 16. – 17. storočia, kedy tu bol postavený renesančný kaštieľ a v roku 1860 bola jeho prestavba poňatá skôr romanticky. Samotný park založil, resp. financoval koncom 18. storočia gróf Johann Aspremont-Linden, majiteľ Lednického panstva. Tvorcom parku je grófov záhradník Wenzel Wagner. Pri výstavbe parku sa začiatkom 19. storočia realizoval i jeho osobný doktor, botanik, riaditeľ univerzitnej botanickej záhrady v Budapešti – Anton Rochel. Park postupne získal tzv. anglickú úpravu. Svojho času bol svojou rozlohou (19,56 ha) najväčší v celej Trenčianskej župe a v r. 1885 bol dokonca ocenený medailou na výstave v Budapešti.

Antika v anglickom parku

Súčasťou parkového areálu sú ruiny a pomerne zachovalá veža kostola zo zbytkami, ktorý dala v r. 1648 postaviť Zuzana Lórantffyová, vtedajšia majiteľka Lednického panstva. Pri spomínanom kostole sa nachádza dnes zničený empírový náhrobok grófa Aspremonta z r. 1819 so sochou jeho smútiacej dcéry Márie Erdödyovej. Neďaleko leží i náhrobný kameň barónky Františky Skrbenskej. Podľa literárneho diela „Ktorí dva razy zomreli” maďarského spisovateľa Móra Jókaia sa tu údajne nachádza srdce grófa Aspremonta. Na okraji parku stojí i gotická brána s rotundovitou (kruhovitou) strážnicou s latinským a francúzskym nápisom. Pod kaštieľom je v jazierku na ostrovčeku umiestnená socha Neptúna, ktorú domáci nazývali „Rybár”. Na najvyššom bode parku sa nachádza zachovalý malý antický chrám bohyne Pallas Atény – Minervy. Sochu bohyne, ktorú obyvatelia obce volali „Barbora”, zhodili a zničili po I. svetovej vojne. Minervin chrám je prístupný kamenným schodiskom a zadnú stenu tvoria omietnuté tehly s nikou (výklenkom). Plytkú sedlovú strechu nad tympanónom (trojuholníková strecha) nesú štyri dórske stĺpy na štvorcových podstavcoch. V areáli sa nachádza i tzv. šibenica, ktorá je tvorená kamenným portálom na dórskych stĺpoch ponad chodník. V parku boli v minulosti umiestnené aj romantické umelé zrúcaniny. Zrúcaniny, besiedky, jaskyne, zlomené stĺpy, obelisky a podobné artefakty sú súčasťou parkovej slohovej úpravy z konca 19. storočia, z ktorých vo väčšine prípadov dnes nezostali ani torzá.

Minerva

Antická podoba chrámu bohyne Minervy na najvyššom bode parku  

Mauzóleum Schreiberovcov

V roku 1873 zdedil majetok s parkom posledný z rodu Aspremont, pravnuk grófa – zakladateľa, Filip Skrbenský. Ten majetky predal a vyplatil nimi svoje dlhy. Novým majiteľom bývalého lednického panstva sa v roku 1890 stal továrnik Jozefovi Schreiber, majiteľ sklární. Osud zanedbávaného parku nebol Schreiberovi ľahostajný, a tak sa postaral o jeho obnovu. V parku na hornej lúke dal v r. 1890 postaviť mauzóleum, kde bol v r. 1902 pochovaný. Neorenesančné mauzóleum štvorcového pôdorysu stojí na podstavci so schodiskom po celom obvode. Kupolová strecha s vežičkou je pokrytá medeným plechom s naznačením šupín, jednoduchým plechovým krížom a 4 vikiermi (strešnými oknami). Fasádu tvoria predsunuté stĺpové portikusy (stĺpová predsieň), zakončené trojuholníkovým tympanónom. Do mauzólea sa vstupuje atypickými dvojkrídlovými drevenými oplechovanými dverami s ornamentálnym motívom kovania. Z pôvodných okenných výplní, zasklenými farebnými vitrážami vsadenými do olova, sa na bočnej fasáde zachovali iba kovové mreže.

mauzoleum

Hrobka Jozefa Schreibera

Cestopisec Mednyanský o parku

Známy cestopisec Alojz Mednyanský na svojej „Malebnej ceste dolu Váhom” v r. 1824 o parku napísal: „Aspremontpremenil Lednické Rovne skvele upraveným parkom veľkého štýlu na jedno z najkrajších vidieckych šľachtických sídiel v Uhorsku. Vkročili sme do nádherného parku a na každom kroku sme sa presvedčili o tom, že dokonalé dielo sa vytvorí len spojením prírody a umenia. Príroda dáva hmotu a umenie formu. Príroda tu poskytuje vrch i dolinu, les i vodu a predovšetkým prekrásny rozhľad na utešený malebný kraj zôkol-vôkol na niekoľko míľ. Umelecká zložka prispela budovaním ciest a chodníčkov, jazier a vodopádov, umne porozdeľovala kvety, kríky i besiedky a všade výstižne zvolila najúčelnejšie miesto pre útechu oka…”.

Pavol Makyna