Púchovčan Filip Gavenda mení dres, odchádza zo Španielska do Belgicka

44

Púchovčan Filip Gavenda začal s volejbalom v trinástich rokoch.

Vtedy ho ani nenapadlo, že by sa mohol niekedy volejbalu venovať profesionálne. Na Základnej škole Gorazdova v Púchove bola v tom čase ponuka športov športových triedach špecializovaná na plávanie a volejbal. Ešte ako desaťročný prišiel s otcom na výber do športovej triedy a Pavol Valach, ktorý robil výber žiakov, si nemohol nevšimnúť vysokého Filipa, ktorý svojich rovesníkov prevyšoval o hlavu. Okamžite si ho vedel predstaviť pod vysokou sieťou. Filip však volejbalovú triedu odmietol a rozhodol sa pre plávanie. Valach mu vtedy povedal, že sa ešte k volejbalu dostane. „Nebral som to vážne. No plávanie mi vydržalo necelé dva roky. Povedal som si, že plávanie nie je šport pre mňa, že je to taký stereotyp a v podstate strašná nuda. Rozhodol som sa preto, že predsa len idem vyskúšať ten volejbal,“ spomína na začiatky Filip.

Jeho prvým trénerom bol dnes už nebohý František Jurovčík.

I keď o volejbale nevedel Filip v podstate nič, tréner Jurovčík bol rád, že prišiel. Filip bol totiž najvyšší z triedy. A za tri dni už hral na svojom prvom turnaji. „Mal som nejaké športové zručnosti, hrával som predtým aj futbal, no v podstate som nevedel, o čom volejbal je. Takže nečudo, že na prvom turnaji išla za loptou inštinktívne najskôr noha namiesto ruky. Bol to turnaj púchovských škôl, na ktorom už za iné školy hrali aj chalani, ktorí boli vo volejbalovom klube. Tí už vedeli aj smečovať a povedal som si, že predsa len ten volejbal vyskúšam. Postupne ma volejbal tak opantal, že som mu venoval každú voľnú chvíľu. Býval som vedľa volejbalovej haly, takže na tréningy som chodil v šľapkách,“ priblížil.

Jeho denný režim potom vyzeral tak, že po príchode zo školy putovala školská taška za dvere a Filip zamieril na tréning mladších žiakov. Po ňom si odskočil domov, najedol sa a vrátil sa na tréning starších žiakov. Večer prišiel domov „vyžmýkaný“, no ešte sa musel učiť do školy. S odstupom niekoľkých rokov však Filip hovorí, že to stálo za to. Jeho trénermi v Púchove boli ešte Dalibor Čelko, Libor Hupka a do veľkého juniorského a mužského volejbalu ho posunula trénerská legenda Púchova Ivan Štefko.

V kadetskej kategórii už výkony Filipa Gavendu nemohli uniknúť pozornosti odborníkov.

Púchovčanom sa vtedy nepodarilo postúpiť na majstrovstvá Slovenska, Filip však bol na hosťovaní v Nitre a výkony vekom ešte kadeta Filipa Gavendu upútali trenčianskeho trénera Hiadlovského. Ponuka na štúdium v športových stredných školách sa začali hrnúť zo všetkých kútov Slovenska. Filipovi rodičia však trvali na tom, že prvoradé je vzdelanie, a tak nastúpil na elektrotechnickú priemyslovku v Dubnici nad Váhom. „Po pol roku som vedel, že tadiaľto moja cesta nevedie. Keď som tam prišiel, tak všetci moji spolužiaci už vedeli aspoň čosi o elektrotechnike. Ja som však o tom nemal ani šajn. A tak som sa s rodičmi dohodol, že pôjdem na športové gymnázium do Trenčína a skúsim ten volejbal. V Trenčíne som strávil štyri roky, mali sme tam dvojfázové tréningy, ubytovanie a stravu hradené federáciou. V podstate pôsobenie v Trenčíne bolo akousi štartovacou dráhou do veľkého volejbalu,“ pripomenul Filip.

Filip sa postupne začal objavovať v kadetských a juniorských reprezentáciách Slovenska, kde jeho výkony na kvalifikačnom turnaji v Nitre upútali hráčskych agentov.

Filipa oslovil Talian Leo Caponi, ktorý mu otvoril dvere do volejbalovej Európy. Caponi je jeho agentom dodnes… Prvé zahraničné angažmán nebolo pre Filipa Gavendu jednoduché. V Taliansku bol najmladším v tíme, čo mu v kabíne dávali pocítiť, navyše neovládal jazyk. Bolo to podľa neho ťažké obdobie, na izbe osamotený preplakal nejednu noc a rozmýšľal o tom, že sa vráti na Slovensko. Podľa vlastných slov však práve takéto momenty formujú aj športový charakter. Z krízy sa pozviechal, vydržal a odštartoval výnimočnú športovú kariéru.

Filip je súčasťou reprezentačného výberu Slovenska, ktorý sa až do konca mája aktuálne v Púchove pripravuje v omladenom zložení na ďalšie volejbalistov s dvojkrížom na hrudi.

Nasledovať bude príprava na Zlatú Európsku ligu, ktorá bude na Ukrajine. „Starší, skúsení chalani dostali po úspešnej kvalifikácii na majstrovstvá Európy voľno, tréneri dali priestor mladším chalanom, ktorí sa k nám pripojili. I keď sa s nimi poznáme už dlhšie, musíme sa zohrať. Nie je to žiadny relax, ako by si niekto po kvalifikácii na majstrovstvá Európy myslel. Tréningy sú tvrdé, aby sme boli čo najlepšie pripravený na boje na Ukrajine,“ povedal Filip.

Tohtoročnú reprezentačnú sezónu zatiaľ hodnotí pozitívne. Nečudo, hlavný cieľ volejbalovej federácie – postup na majstrovstvá Európy sa slovenským reprezentantom splniť podarilo. Po minulom roku, kedy v podstate všetky reprezentačné akcie dostali pre pandémiu červenú, sa všetci hráči na tohtoročný kvalifikačný máj tešili. Septembrové majstrovstvá Európy budú pre Filipa už druhým vystúpením na vrcholnom európskom reprezentačnom fóre. Premiéru na európskom šampionáte mal pred dvomi rokmi.

„Pred majstrovstvami Európy v roku 2019 som si myslel, že nebudem mať nejakú trému alebo že to pre mňa nebude nejaký príliš iný pocit. Pamätám si však, že keď sme prišli na hotel a uvideli sme tam všetkých európskych TOP hráčov, tak sme si uvedomili, v akej spoločnosti sme sa vlastne ocitli. Buďme realisti, dostať sa na olympijské hry alebo na majstrovstvá sveta je pre slovenskú volejbalovú reprezentáciu mimoriadne ťažké, takže pre nás bola účasť na takomto podujatí akýsi vrchol. Ale v podstate som si to užil, bolo perfektné sa konfrontovať s absolútnou európskou špičkou,“ spomína Filip na premiérovú časť na európskom šampionáte.

I keď má Filip Gavenda iba 25 rokov, reprezentačnú premiéru medzi mužmi mal už pred ôsmimi rokmi.

V „dospeláckom“ reprezentačnom drese debutoval ešte ako 17-ročný junior, príležitosť mu dal v zápase Európskej ligy v Belgicku vtedajší tréner Štefan Chrtianský. „Spomínam si na to, akoby to bolo včera. Dovtedy som o vrcholovom volejbale iba tak sníval a zrazu som túto možnosť dostal. Pamätám si, že keď som sa dostal na ihrisko, tak som sa triasol, mal som obrovskú trému. Ale zvládol som to a moja volejbalová kariéra tak dostala nový impulz. Naštartovalo ma to k tomu, aby som na sebe ešte viac pracoval a bol súčasťou reprezentácie Slovenska ako jej stabilný hráč,“ doplnil Filip.

Napriek relatívne nízkemu veku môžeme už dnes označiť Filipa Gavendu za volejbalového svetobežníka.

Profesionálnu kariéru odštartoval v podstate ešte ako junior. Po pôsobení v Nitre, Bratislave a Trenčíne zamieril na svoje prvé zahraničné pôsobisko do Talianska. Dvojmetrový univerzál pôsobil v talianskych kluboch v Latine a v Miláne, vyskúšal si pôsobenie aj v nemeckom Netzhopperse, posledné dve sezóny strávil v španielskom klube CV Teruel. Práve pôsobenie v Španielsku považuje Filip za doteraz najkrajšie a najúspešnejšie dva volejbalové roky.

„Pôsobenie v Španielsku bolo pre mňa niečo úplne nové. Dovtedy som pôsobil v kluboch, ktoré boli niekde v polovici tabuľky, maximálnym cieľom bolo postúpiť do play-off a tam uhrať nejaký výsledok. Španielsky Teruel bol v tom iný, že je to jeden z najúspešnejších klubov v Španielsku. V prvom roku môjho pôsobenia v Španielsku sme vyhrali Superpohár i kráľovský pohár. Chceli sme sezónu vyšperkovať víťazstvom v lige, v ktorej sme boli lídrom. Bohužiaľ, zabránila tomu pandémia, súťaž sa nedohrala. V Španielsku som strávil dva krásne roky, darilo sa mi herne, vyhýbali sa mi zdravotné problémy. Mám na to krásne spomienky a bolo mi smutno, že odtiaľ odchádzam,“ hodnotí pôsobenie na Pyrenejskom poloostrove Filip Gavenda.

Dlhoročný majster Belgicka a pravidelný účastník Ligy majstrov sa od novej sezóny stane Filipovým novým pôsobiskom.

Teruel bol s jeho službami spokojný, rád by si ho udržal aj pre ďalšiu sezónu. Prišla však ponuka, ktorá sa neodmieta. Filipove výkony neunikli pozornosti špičkového belgického Knack Volley Roeselare. „Odmalička som sledoval najlepšie volejbalové kluby a Knack Volley Roeselare patril medzi ne. Keď mi manažér zatelefonoval a povedal, že o mňa má záujem Roeselare, tak mi spadla sánka. Nebral som to však ešte vážne, pretože som nemal nič na papieri. Po druhom telefonáte manažéra a informácii, že ma chcú podpísať na dva roky, som to už musel začať brať vážne. Keď som mal o nejaký čas pred sebou na stole zmluvu na podpis, prebehli mi hlavou všetky tie roky driny, ktoré som volejbalu venoval. Splnil sa mi detský sen. Tá tvrdá práca a tréningové hodiny navyše asi fakt stáli za to. Veľmi sa tam teším, budem mať perfektných spoluhráčov a budeme hrať ligu majstrov,“ vyznal pocity po prestupe do elitného klubu.

Ako dodal, i keď pôsobenie v Roeselare bude určite doterajší vrchol jeho kariéry, stále má nejaké méty posúvať sa vyššie. „Mám stále iba 25 rokov, hovorí sa, že najlepší volejbalový vek je 28 až 30 rokov, takže pevne verím, že ak mi vydrží zdravie, ešte by som si chcel zahrať v nejakej špičkovej lige – v talianskej, poľskej alebo v ruskej. Ak by bola taká možnosť. Ale za tým je strašne veľa roboty, ktorú väčšina ľudí nevidí. Každý človek musí mať nejaké svoje sny. Tým mojim je hrať v špičkovom klube, v špičkovej lige ako prvý univerzál a byť členom základnej zostavy,“ doplnil.

Filip Gavenda je mimoriadne obľúbený aj medzi fanúšikmi.

Pocítil to nielen počas pôsobenia v zahraničných kluboch, ale aj v pomerne novej ankete Cena fanúšika, ktorá je posledné tri roky súčasťou vyhlasovania najlepších volejbalistov Slovenska. V druhom ročníku (Cena diváka za rok 2019) Filip triumfoval a svoje prvenstvo obhájil aj v ankete za minulý rok. Jej výsledky vyhlásili len pred niekoľkými týždňami.

„Viem, že fanúšikovské ankety fungujú aj v iných športoch. V minulom roku som bol zaradený medzi šesticu najlepších volejbalistov Slovenska, čo ma veľmi prekvapilo. S tým, že fanúšikovia mi dajú takúto priazeň, som vôbec nerátal. Predsa len, boli tam dlhoroční reprezentanti hrajúci vo výborných kluboch. Skrátka ma to prekvapilo. Rovnako ako to, že po roku som fanúšikovskú cenu získal opäť. Vo všetkých kluboch, v ktorých som bol, som mal veľmi dobré vzťahy s fanúšikmi, ale aj s funkcionármi. Takže v tej ankete mi zrejme pomohli aj oni, pretože niektoré hlasy prišli aj zo zahraničia,“ skonštatoval Filip Gavenda.

Milan Podmaník
Foto: Archív Filipa Gavendu