Septembrový strom

24

Túžil si vyrásť tak vysoko,
aby si ju mohol rozmaznávať,
dotýkať sa zvedavými listami jej bielych šiat,
rozopínať nepokojnými končekmi rozochvených konárov farebnú blúzku.
 
Každý večer sa tešíš na jej príchod v čiernej róbe,
ustelieš si v jej náručí,
zaspíš v utíchajúcom vetre,
aby si spolu so zvedavým ránom postupne pozhasínal hviezdy,
ktoré sa celú noc vysmievali tvojej slabosti.
 
Vzápätí sa maznáš s priesvitným negližé z ranného oparu,
v ktorom zeleno-sivá rieka kúpe biele ráno,
ešte predtým,
než sa v jej náručí usalaší zvedavé slnko.
 
Zdá sa mi, že poznám všetky tvoje príbehy,
tuším však, že je to len túžba ukradnúť si kúsok tvojej jedinečnosti,
vložiť ju do vázy naplnenej fantáziou,
nechať rozkvitnúť,
tešiť sa z jej vône.
 
Zajtra, o rok…

Jaroslav Martiš