Spomienky na gymnázium

405

Tento rok oslavuje Gymnázium Púchov 70. výročie svojej existencie. Prinášame niekoľko krátkych spomienok Albíny Flimmelovej, ktorá na škole pôsobila v rokoch 1961-2004:

V auguste 1961 som nastúpila učiť v Púchove na predchodkyňu dnešného gymnázia – Strednú všeobecno-vzdelávaciu školu (SVŠ). Sídlila v budove dnešnej ZŠ J. A. Komenského spolu so základnou školou. Nastúpila som za Alžbetu Drdulovú, ktorá bola na materskej dovolenke. Spolu s jej manželom, ktorý učil biológiu boli pre mňa kolegami, od ktorých som čerpala prvé skúsenosti. Vtedy som sa ani nenazdala, že táto škola v Púchove bude mojím jediným pracoviskom na 43 rokov.

SVŠ a ZDŠ v tom roku vznikli rozdelením Jedenásťročnej strednej školy. V zborovni sme sa stretávali učitelia všetkých 12-ich ročníkov. Riaditeľom bol Vladimír Ruman, ktorý učil chémiu a ja ako začínajúca učiteľka som rada pozerala jeho nákresy a poznámky, ktoré zostali na tabuli po jeho hodine v chemickej učebni. Krieda a tabuľa boli vtedy najdôležitejšie učebné pomôcky. Nemôžem zabudnúť na rady kolegyne „tety Jancovej“, povzbudzujúce slová pani učiteľky Barančíkovej, ktorá spolu s pani učiteľkou Čederlovou boli odborníčky na prváčikov. V budove dnešnej ZŠ J.A.Komenského som učila do júna 1965 biológiu, chémiu a práce na pozemku.

V septembri 1965 sa žiaci a učitelia SVŠ presťahovali do budov terajšieho gymnázia a ZUŠ. Riaditeľom sa stal Jozef Martinka, ktorému sa podarilo otvoriť tri prvé triedy SVŠ. Okrem toho boli dve druhé a dve tretie triedy SVŠ. Ja som sa stala triednou 1.A, ktorá mala tento rok v októbri stretnutie po 50-tich rokoch. Spolu so mnou boli triednymi vtedy už uznávaní stredoškolskí profesori Štefan Muška a Ľudovít Lajčin, ktorí už žiaľ nie sú medzi nami.

Mojím životným šťastím bolo, že moja práca bola aj mojím koníčkom. Ocitla som sa v kolektíve skúsených pedagógov, takže ich zásluhou naša škola mala dobré meno vo všetkých odboroch a rýchlo rástol aj počet žiakov. Ja som sa venovala najmä chémii a pripravovala študentov na chemickú olympiádu. V rokoch 1971-1997 sa deväť našich študentov zúčastnilo celoštátneho kola a v roku 1972 sa študent Ondrej Divinský prebojoval až do medzinárodného kola v Moskve. V mimoškolskej práci sme s kolegyňou Máriou Viselkovou (patrila medzi mojich prvých študentov) v rámci Červeného kríža cvičili zdravotnú družinu, s ktorou sme úspešne súťažili.

Najväčším potešením pre mňa ako učiteľky biológie a chémie bolo, keď sa moji žiaci dostali na vysokú školu, najmä na lekárske fakulty a úspešne ich absolvovali. Spolupráca kolegov v rámci biológie a chémie fungovala bez problémov, vzájomne sme si vymieňali skúsenosti aj pomôcky. Aj vzťahy medzi ostatnými kolegami a s vedením boli priateľské. Nepotrebovali sme nad sebou bič, aby sme si plnili povinnosti. Tak som to pociťovala aj za ďalšieho riaditeľa Jozefa Kukučku, ktorý nás nedávno navždy opustil.

Školské výlety sa nepodnikali do cudziny ako dnes. Výlet s mojou prvou triedou pre nečakanú búrku skončil v rotunde na Chopku, kde sme museli zostať celú noc a ráno nás horský sprievodca odviedol pešo dolu na Tále. S ďalšou triedou sme stanovali v Belušských Slatinách. Zažili sme nekonečný výlet cez Mojtín, Zliechov na vrch Strážov a späť do Belušských Slatín. Iná trieda si obľúbila Vršatec. Každoročne sme organizovali botanickú exkurziu do Manínskej úžiny. Dobre mi padlo, keď sa na nedávnej stretávke po 36 rokoch žiaci pretekali v znalostiach latinských názvov rastlín a živočíchov, aby mi dokázali, že si ich ešte pamätajú. Osobitné zážitky mám z lyžiarskych zájazdov, ktoré pod vedením telocvikára Milana Strmenského vždy splnili plánovaný program.

Triednictvo je akoby rodičovstvo. Cítite zodpovednosť za všetko, čo študenti vyvedú, ako pripravia stužkovú, ako zmaturujú, ako sa uplatnia v živote. Priestupkov študentov zažije učiteľ určite dosť. Musí ich vedieť citlivo riešiť a vedieť si získať dôveru študentov. To je majstrovstvo v povolaní učiteľa.

K mojím spomienkam patria okrem zážitkov so žiakmi aj spomienky na spoločné posedenia s kolegami pri rôznych oslavách. Hlavnou formou zábavy na gymnáziu bol spev. Stále si pamätám, kto mal akú obľúbenú pieseň. Takú pieseň potom moji žiaci zaspievali profesorom pri rozlúčke so školou.

Na gymnáziu som prežila viac ako polovicu svojho života. Maturovali tam aj moje tri deti a päť vnúčat (zo šiestich). Som vďačná všetkým kolegom, ktorí ich učili. Zvlášť ďakujem Vlaste Jančiovej, ktorá sa zaslúžila o to, že moji synovia, vnuci aj nevesta úspešne študovali matematiku na vysokej škole.

Bolo príjemné stretávať v škole svojich žiakov, ktorí sa mi stali kolegami. Tešilo ma, keď bol mojim kolegom aj môj syn a keď Marta Kubišová, ktorej som bola triednou, bola starostlivou triednou obidvom mojím vnukom. Stále sa rada stretávam s kolegyňami na dôchodku Gitkou Čerešňovou, Oľgou Stankovou-Schreiberovou a Ľubkou Panákovou, s ktorými ma spája nielen bývalá spolupráca, ale aj priateľstvo.

Albína Flimmelová, učiteľka SVŠ a Gymnázia Púchov (1961-2004)

Pedagogický zbor v roku 1989: dolný rad zľava – I. Drobná, M. Viselková, H. Levčíková, D. Školková, J. Kukučka (riaditeľ), L. Pirožek, A. Flimmelová, Ľ. Panáková, M. Čerešňová, horný rad zľava – S. Flimmel, Ľ. Jurga, Ľ. Lajčin, Tuček (školník), Š. Muška, A. Gabková, O. Stanková, J. Fedorová, Z. Jarinová, M. Strmenský, V. Augustíniová, M. Lamoš, V. Jančiová, P. Horváth, Ľ. Heneková, J. Slavík, A. Peniak.

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here

20 + 16 =