Tajuplné bytosti horného Považia

880
Drápačky peria v Hatnom, 90. roky 20. storočia. Archív VM v PB.

Počas dlhých zimných večerov si naši predkovia rozprávali príbehy plné zvláštnych bytostí s nadprirodzenými schopnosťami. Azda najznámejšie boli strigy, bosorky, čarodejnice majúce zvyčajne podobu starej zlej ženy, no v niektorých oblastiach mal podobu muža – strigôňa či bosoráka. Pri vode sa vraj objavoval vodník číhajúci na mladú devu, ktorú by utopil a pod vodou sa s ňou oženil. Pekelnou bytosťou bol čert zobrazovaný s rohami, chvostom a kopytami. Pozrime sa na niektoré ďalšie bytosti, o ktorých kedysi bolo počuť v javorníckych dolinách.

Domový had – býval vraj ukrytý v každom dome. Predstavoval gazdu, hospodára, dušu prvého staviteľa domu. Jeho miestom bol prah, pec alebo základy domu. Zobrazovaný býval ako každý iný had, no v niektorých obciach nám starenky popisovali, že mal korunku, prípadne že bol bielej farby. Domový had bol neškodný, jeho úlohou bolo strážiť dom a jeho obyvateľov. Ak ho niekto zabil, domácim alebo chalupe sa malo zle vodiť. Ako aj inde na Slovensku, i v obciach javorníckych dolín nám rozprávači popisujú častý motív: ako sa had spriatelí s dieťaťom a pije mu mliečko, prípadne pije mlieko domácej krave.

„Pri každej chalupe sa skoro had držal. To bol pán domu, sa to rozprávalo. No a bolo tam také dzjevča, kdesi ho nechali, pravda, keď išli na trávu, nechali ho doma. A začal k nemu chodievať had. A vždycky mu pripravili pred tí dvere, no bolo akési postihnuté, a vždycky mu pripravili mlieko a kašu. Dali na mištičku, pravda, tak mu spravili, že dokým prídu aby… No a on k nemu normálne chodiéval to mlieko žrac. Ešče že mu povedá, že len mlieko pil, a ono mu povedá, že: „Aj kašičku papaj, nielen mliečko!“ No a potom odrazu sa čosi vrácili tí rodičia, no a našli toho hada pri néj, pri tom dzjevčati, a strašne sa zľakli. Tak ho zabili, a potom aj to dzjevča umrelo.“

Víly – objavovali sa na lúkach, kde spoločne tancovali a výskali. Mali podobu krásnych mladých dievčat s rozpustenými vlasmi, na ktorých mali z kvetov uvité venčeky. Nádherné šaty im viali vo víre tanca, po tráve chodili naboso. Vílou sa vraj stala mladá dievka, ktorá zomrela pred sobášom alebo v ohláškach. Na Považí sme zistili motív, ako víly sa snažia nejakého muža utancovať k smrti, no on uteká domov pod odkvap, kde už nemajú nad ním žiadnu moc. Zaberala aj magická rastlina neto.

„Ja, vily! No to boli také, že kedz umrela jako mladá nevesta pred svadbú, že tá sa potom stala vilú. Z toho, že dotedy bola ešte poctivá. Tá chodila potom v noci že po chalupách, volávala tam.“

Zmok – má podobu zmoknutého čierneho kuraťa. Kto ho má doma, má zaručenú prosperitu, úrodu, bohatstvo. Človek získal zmoka tak, že deväť dní nosil pod ľavou pazuchou vajce od čiernej sliepky, pričom nesmel vtedy s nikým hovoriť, modliť sa, chodiť do kostola, ani sa umývať. Za opateru dokázal majiteľovi splniť akékoľvek želanie. Zmok mal niektoré vlastnosti démona, ktorého sa človek nemohol neskôr nijako zbaviť.

„Ten sa dal vychovať. Aj poslúchal šetko, čo mu človek roskázal, vyplnil šetky priania. Ale kura, čierna kura musela zniesť vajce a to vajce sa držalo pod pazuchou, kým sa kurča nevyliahlo. No a to bolo vlastne kurča. Kurča, to bol ten zmok. Ono splnilo potom šetky priania, čo si človek zaželal.“

Mora – nadprirodzená bytosť, ktorá tlačila človeka na prsiach, gniavila ho tak, že nemohol dýchať a hovoriť. Niektorí informátori nám moru popisovali ako ženu, niektorí ako tieň, no najčastejšie bola popisovaná ako beztvará ťažoba. Často pritláčala deti a ženy po pôrode, mohla cicať aj krv. Prilíhanie morou bolo poznať podľa červených škvŕn na prsiach alebo krku, človek býval bledý, slabý, mal nechutenstvo a chudol na váhe. Morou sa mohli po smrti stať deti, ktoré boli zle pokrstené alebo zlý človek – revenant. Mala vlastnosti upíra, vampíra. Koho chodila po nociach dláviť mora, mal vysvätiť dom svätenou vodou, okolo chalupy robiť kruh alebo pentagram trojkráľovou kriedou, účinné bolo jedenie cesnaku.

Normálne som pri vedomí, vieš, ale pohnúť sa nemóžem, bóže, ale ma dusí, tlačí ma, a koľkorázy v noci máš pocit, kopeš, trieskaš, no… až tak sa ti dobre vydýchne! Toto je pravda, toto som zažil aj ja. A brat tieš mával problémy s tým. Pravdá, ešte jako bol patnásť, šestnásťročný. Vtedy, tó mama, no ja som bol na vojne, a mama spomínala, že koľkorázy vybehla do druhej izby za ním, že čo sa s ním robí..!

Svetlonos – malé mihotavé svetielko objavujúce sa v blízkosti močiarov, močidiel, v zahmlených húštinách. Zvyčajne sa ukazoval chlapom vracajúcim sa v noci z krčmy alebo nadránom od frajerky. Svetlonos dokázal človeka povodiť na neznáme miesta, človek sa zatúlal, nevedel nájsť cestu domov. Na svetlonosa nemal človek pískať, lebo vraj sa vtedy ešte viac zväčší a nedá chodiacemu pokoj. Na nebezpečné svetielka pomáhala svätená voda, modlitba alebo ocikanie močom.

Volali to svetlonosi. A že nesmel na to pískať, lebo že keď bolo polnoci, keď sa to ukazovalo, že keď naň zapískal, že též ho videl, a že sa to vačšinu na močiaroch tam sa ukazovalo, že to dajako toho človeka vtiahnulo do toho močiara, a už sa nevrátil.

Plač mŕtvych detí – azda v každej obci je nejaké miesto, o ktorom sa rozprávalo, že tam počuť plač detí. Miesta bývali opradené príbehmi o krkavčích matkách, ktoré neprijali svoje dieťa za svoje, ale ho naopak zamordovali k smrti a potajme pochovali. Na týchto miestach plakávali aj deti, ktoré zomreli pri chcených potratoch alebo detičky pred pokrstením.

No šak to tu po tých potokoch šeličo sa odohrávalo. Jeden téš chojel, na tý vohľady tam. No a ona odešla jeho frajjérka, tak išiél v noci domú. A keď tam tak išiel pod ten háj… a vždycky počul tam malé decko plakac v tej stráni. No že prišiel domov a že vyprává, a že už tretí ráz idze tade, a že vždycky to malé dzecko tam počuje plakac. No a povedajú mu, že aby išiel za farárom, aby sa opýtal, či sa mu to len marí alebo čo. No a išiel a ten farár že mu povedá: ‚ No viete čo, keď ste to už tretí ráz počuli, však ho pokrscice! ‚ A že jako? No že podľa prvých rodičí, Adama a Evy. No a aj mu povedal jako. No a už išiel tam, a zas to dzecko tam plakalo. A že on sa ho opýtal, že čo si žiada. A to dzecko že odpovedalo, že krst svatý. No a on, že ho, že sa pekne prežehnal, a že povedal: ‚Jak si chlapec, tak buj Adam, jak si dzjevča, tak buj Eva!‘ Podľa prvých rodičov. No ale to ono tam bolo zavraždené. Však aj vieme, jedna baba, zakopala ho tam do hroble, a také nepokrstené.“

Smrtka – zlá démonická bytosť zobrazovaná v bielom plášti, s umrlčou hlavou a s kosou v ruke. Objavovala sa vtedy, ak mal niekto zomrieť. Na Považí sa o viacerých miestach rozpráva, že „tam odpočíva smrť“. Boli to osamotené ponuré miesta v lese, pri nejakej skale, o ktorých sa rozprávalo, že tam sa niekto pohybuje: človek cíti, že tam niekto je, no nikoho nevidí. Niekedy mala podobu neznámej ženy, ktorá prosí o prenesenie cez rieku. No kto ju chytí, zistí, že je veľmi ťažká – to je dôkaz, že je to Smrť. Inokedy má podobu známej ženy – tetky, kmotry, susedy, ktorá si prišla po niekoho, aby ho vzala do záhrobia.

Moje dievča, keď začala chodiť do školy, ona v tej škole počula, že tam na ceste do Ráztoky smrc započíva. A už to vyprávjala doma mojej mame. A oni jej povedzá: ‚Ale nebuc hlúpa, to neni pravda!‘ A ona: ‚Na mojpravdu, babko, aj uchojené tadze bolo.“

Petronela Rágulová, Vlastivedné múzeum v Považskej Bystrici