Vianočný zázrak na bojovom poli

90
Fotka z titulnej strany anglického časopisu The daily mirror z 8. januára 1915. Zdroj web stránka časopisu The daily mirror

Mrazivý 25. december roku 1914. Prvá svetová vojna sa prehupla do piateho mesiaca svojho trvania. Udrela nečakane tuhá zima a európska krajina zamrzla. Kanonáda i rev palných zbraní konečne po mesiacoch utíchol. Neďaleko mesta Ypres (Belgicko) sa z nemeckých zákopov ozývajú vianočné koledy. Vojaci dokonca zdobia malé vianočné stromčeky, ktorými okrášľujú okraje svojich nehostinných zákopov. Do víru vianočnej nálady sa postupne nechávajú strhnúť aj nepriatelia na protiľahlých stranách – Francúzi, Angličania a Škóti. Územím nikoho sa nesie krik: „Ak nebudete strieľať, my tiež nebudeme!“ Napätá bojová atmosféra znepriatelených strán sa začína roztápať atmosfére Vianoc. Namiesto granátov si vojaci do zákopov prehadzujú darčeky. Napokon všetky znepriatelené strany vyženie zvedavosť zo svojich úkrytov na územie nikoho, kde sa medzi mŕtvymi vojakmi stretnú tvárou v tvár a potriasajú si rukami s prianím šťastných a veselých Vianoc. Tento dojemný fenomén nemá za daných podmienok obdobu. Čo sa vlastne stalo na európskom bojovom poli na Vianoce v roku 1914 a ako si naň spomínajú priami účastníci?

Zákopové peklo a cesta k dočasnému prímeriu

11. novembra sme si pripomenuli 107. výročie ukončenia Veľkej vojny. Prvá svetová vojna, ktorá vypukla 28. júla 1914 bola predovšetkým vojnou zákopovou. Vojaci v nich trávili prevažnú väčšinu času. Nemecký plán bleskovej vojny, kedy mali zaútočiť cez neutrálne Belgicko na Francúzov, stroskotal po bitke na rieke Marne v polovici septembra 1914, kde sa front zastavil a obe strany sa márne pokúšali o prelomenie pozícií nepriateľa. Najťažšie boje sa zviedli pri Verdune a Sedane. Podmienky, v ktorých sa bojovalo, boli príšerné. V zákopoch nebola núdza o špinu, krysy, zimu, vlhko, bahno, pretože napríklad v nížinatých oblastiach boli často zaplavované. Dokonalé miesto pre choroby a infekcie. Vojaci si dobre uvedomovali, že sú na tom rovnako žalostne, ako ich nepriatelia, čo v nich vyvolávalo paradoxne istý súcit s protivníkom.

V zime roku 1914 neboli mestá ešte tak zničené, vojaci okolo seba mohli stále badať civilizovaný svet a ani príroda sa nestihla zmeniť na mesačnú krajinu, ako to bolo na konci prvej svetovej vojny v roku 1918. Vianočné prímerie v roku 1914 bolo len výsledkom túžby unavených a zničených vojakov pripomenúť si ducha Vianoc, ktorého poznali z domova. Tento psychologický aspekt, kedy má človek tendenciu počas sviatkov navracať sa mysľou domov a ku všetkému príjemnému, čo sa s tým spája, prispel v utíchnutiu vojnového besnenia aspoň na pár dní. Dočasné zblíženie nepriateľov prebehlo súčasne na viacerých frontoch na západe. Vojakov viedla aj prirodzená zvedavosť, či je ich nepriateľ naozaj taký, ako ho vykresľovala propaganda. Napokon zistili, že vojaci bojujúci proti nim nie sú o nič menej ľudia ako oni sami. Vianočné stíšenie zbraní nebolo ničím nezvyčajným ani koncom 19. storočia, a to napríklad počas krymskej vojny či počas občianskej vojny v USA.

Nemeckí, anglickí a francúzski vojaci počas vianočného prímeria. Zdroj Britanica.com

Namiesto granátov darčeky…

Vianočné otepľovanie vzťahov v roku 1914 začalo údajne pri meste Ypres v dnešnom Belgicku. Na tomto území bojovala nemecká armáda, ktorá sa skladala prevažne z mužov, ktorí pred mobilizáciou pracovali v Anglicku ako taxikári, kuchári, čašníci, a teda dobre ovládali anglický jazyk. Preto ich k Anglicku viazal istý vzťah. Francúzi boli v zbližovaní opatrnejší, nakoľko sa boje odohrávali prevažne na ich území a hrala v tom rolu i politika Nemcov voči Francúzsku, ktorí viedli spory o pohraničné územia.

Za prvým impulzom prímeria a zbližovania stáli radoví vojaci, no zúčastnili sa ho aj dôstojníci. Po utíchnutí nočných bojov sa územím rozhostilo ticho prerušované vianočnými piesňami, ktorými si vojaci spríjemňovali sviatočný deň. Komunikácia medzi zúčastnenými stranami bola najskôr opatrná a prevažne symbolická. Do zákopov si prehadzovali drobné dary, vztyčovali transparenty s prianím šťastných a veselých sviatkov vo svojich rodných jazykoch. Až následne došlo k osobným stretnutiam a podávaniu rúk. Vojaci si vymieňali potraviny, alkohol, dokonca svoje adresy, aby sa mohli navštíviť, až to peklo skončí. Možnosť vstúpiť na najohrozenejšiu pôdu medzi zákopmi – územie nikoho, malo aj iný účel. Bola to príležitosť pochovať padlých vojakov. Nemci, Francúzi, Angličania a Škóti spoločne hĺbili hroby, modlili sa a slúžili omše za svojich bratov v zbroji i vianočné liturgie.

Na niektorých frontoch, kde došlo k vianočnému prímeriu, si vojaci vymieňali rôzne suroviny a jedlo, pretože zásobovanie viazlo. Tam, kde bola situácia o niečo priaznivejšia si dokonca navzájom ponúkali napríklad whisky, fajčivo, cigarety a ochutnávali typický anglický nákyp. K dotvoreniu vianočnej atmosféry prispeli aj umelci, speváci, hudobníci, ktorí na bojovom poli mohli konečne opäť uplatniť svoj talent. Na niektorých frontoch sa okrem hudobného vyžitia aj športovalo. Hral sa prevažne futbal.

Správy o tomto neobyčajnom fenoméne sa do sveta rozleteli rýchlosťou blesku. Dozvuky vianočného vojnového prímeria zvláštne rozochvievajú srdcia dodnes. Ako prvé písali o tejto udalosti nemecké a anglické noviny. Zdrojom boli dopisy, ktoré vojaci posielali z frontu domov. Okrem toho sa v tlači objavilo mnoho fotografií. Zaujímavé je, že v tom čase ani cenzúra nezabránila lavínovému šíreniu fotiek a svedectiev o „brataní sa s nepriateľom.“ Avšak informovanosť o vianočnom prímerí bola v Nemecku omnoho menšia ako v Británii.

Napriek odmietnutiu výzvy pápeža Benedikta XV. k ukončeniu bojov počas Vianoc boli na západnom fronte zbrane vytlačené darmi a vianočnými koledami. Udivujúce je, že na niektorých častiach frontu sa podarilo prímerie udržať nielen 25. decembra, ale aj niekoľko nasledujúcich týždňov. Žiaľ, takýto scenár sa neodohral všade. Na mnohých bojových poliach zúrilo krviprelievanie aj cez vianočné sviatky. Bolo by naivné myslieť si, že všetci bojujúci boli rovnakého zmýšľania, preto je zázrak, že sa tento zázračný vianočný jav objavil aspoň v niektorých častiach západného frontu.

Masové bratanie sa s nepriateľmi nezostalo nepovšimnuté. Politikom i vyšším dôstojníkom, generálom bolo jedno, či sú Vianoce alebo nie. Nemali pochopenie pre takéto správanie radových vojakov. Preto bol vyvíjaný tlak na okamžité obnovenie bojov a dôstojníci veliaci na miestach, kde došlo k prímeriu, boli volaní na zodpovednosť. Vojaci sa ocitli v nezávidenia hodnej situácii. Ako mohli opäť pozdvihnúť zbrane proti „nepriateľovi,“ s ktorým si práve vymenili adresu bydliska, hrali futbal, či pripíjali na šťastné a veselé? Nebolo ničím nezvyčajným, že si vojaci tajne pašovali informácie o plánovanom útoku, či strieľali do vzduchu, aby nezasiahli nového priateľa na opačnej strane. Dokonca jedna strana prichýlila v zákope druhú počas delostreleckého bombardovania. Keďže veliaci dôstojníci a generáli nevedeli účinne zakročiť proti brataniu sa svojich vojakov s nepriateľmi, rozhodli, že za akékoľvek „zbližovanie“ sa s nepriateľom budú postavení pred vojenský súd s hrozbou najvyšších trestov.

Po „vianočnom incidente“ v roku 1914 bolo mnoho nemeckých vojakov prevelených na ruský front a nahradili ich iní. Vojakov Dohody čakal podobný osud. Niektoré prápory boli úplne rozpustené a vojaci boli poslaní na rôzne časti frontu.

Vianoce v zákopoch, 1914. Zdroj britanica.com

Zo spomienok priamych účastníkov…

Našťastie, máme veľké množstvo denníkov, memoárov a priamych svedectiev účastníkov „jednej ľudskej epizódy medzi všetkými zverstvami,“ ako prímerie nazval spisovateľ Arthur Conan Doyle, z ktorých sa dozvedáme o aktoch ľudskosti v beznádejnom čase vojny a aj mená vojakov, ktorí za tým stáli. Posledný žijúci svedok, škótsky veterán Alfred Anderson, zomrel v roku 2005 vo veku úctyhodných 109 rokov.

Historik Stanley Weintraub vo svojej knihe Tichá noc píše o vojakovi menom Goffrey Heinekey, ktorý v dopise pre svoju matku popísal priebeh prímeria z jeho pohľadu. Podľa jeho slov došlo k neobvyklej veci. Niektorí Nemci vyšli s rukami nad hlavou zo zákopu a začali zbierať svojich zranených, ostatné národnosti ich nasledovali. V knihe Tichá noc vojak Heinekey doslova hovorí: „Němci na nás začali mávat, mnoho z nás k nim šlo a mluvilo s nimi a oni nám pomohli pohřbít naše mrtvé. Trvalo to celé ráno. Hovořil jsem s několika z nich a musím říct, že to byli mimořádne skvělí muži…“ Anglický účastník Bruce Bairnsfarther, ktorý spomienky zhrnul v knihe poviedok Bullets and billets, rozpráva, že videl jedného zo svojich guľometníkov, ktorý pracoval v civilnom živote ako amatérsky holič, ako strihá dlhé vlasy nemeckému vojakovi a ten trpezlivo sedel na zemi, kým mu nepriateľ prechádzal britvou po zátylku. Mnoho svedectiev hovorí o futbalových turnajoch, ktoré sa odohrávali medzi zákopmi. Denník nemeckého dôstojníka Kurta Zehmischa, ktorý bol nájdený v roku 1999 v Lipsku, odokrýva dojemné spomienky. Podľa jeho slov bolo vypuknutie prímeria nečakané a spontánne. Jeho pluk začal pískať na prstoch a Angličania pískanie opätovali. Jeden z Kurtových vojakov vedel anglicky, tak zavolal smerom k anglickému zákopu. Dočkal sa odpovede a vojaci začali vystupovať zo zákopov a na území nikoho si priali pekné Vianoce. Vzájomne sa dohodli, že na Boží hod nebudú útočiť. Následne po celej dĺžke zákopu rozmiestnili sviečky a vianočné stromčeky. Kurt v denníku tiež píše, že oná noc bola veľmi chladná, no nádherná.

Vianočné prímerie sa stalo predmetom rôznych divadelných a rozhlasových hier, knižných románov i filmov. Je to téma, ktorá nie je pre ľudskú myseľ a srdce ľahká na spracovanie, no je dôležité si ju pripomínať ako memento zbytočnej smrti v strašných podmienkach. Predstavme si, že by vianočné prímerie v roku 1914 ukončilo vojnu. Ušetrilo by to milióny ľudských životov. Nanešťastie, rozbehnutý smrtiaci kolotoč vojny sa už nedal zastaviť, prevážilo ego a záujmy jednotlivcov. Vianočné prímerie rádových vojakov a niektorých dôstojníkov je dôkazom, že aj počas vojny a beznádejných situácii je človek schopný nájsť v sebe potláčanú ľudskosť a nechať túžbu po mieri a pokoji vyplávať na povrch.

Dominika Kukučová, Vlastivedné múzeum v Považskej Bystrici