Z bohatej studnice veľkonočných zvykov

241
Šibačiari z Papradna , nedatované. Zdroj Obecný úrad v Papradne.

Veľkonočné sviatky nám každý rok pripomínajú najdôležitejšie udalosti kresťanskej viery, Kristovu smrť na kríži a jeho zmŕtvychvstanie. Veľká noc nemá pevný termín v kalendári ako napr. Vianoce, ale je to pohyblivý sviatok. Veľkonočnou nedeľou je prvá nedeľa po splne, ktorý nasleduje po dni jarnej rovnodennosti. Sviatočné veľkonočné dni sú plné ľudových zvykov, ktoré spájajú kresťanské učenie s predkresťanskou symbolikou a myslením našich predkov.

Na Zelený štvrtok, Veľký piatok a niekde aj na Bielu sobotu sa zrána chodili ľudia umývať na potok, lebo verili, že „veľkonočná voda“ má mimoriadne liečivé účinky na telo človeka. Dievky sa pri východe Slnka umývali v studenej rieke, aby nemali vyrážky, lišaje, vredy, aby boli krásne a svieže po celý rok ako tá voda. V Marikovej, časti Kátlina, sa pri umývaní hovorievalo: Vitaj, vodička čistá, od Pána Ježiša Krista. Umývaš brehy, korene – umy aj mňa, hriešne stvorenie. Zázračné účinky mala mať voda aj na domáce zvieratá a hospodárstvo. Gazdovia chovajúci kone a kravy sa snažili skoro ráno prebrodiť s nimi cez rieku, aby ich voda očistila a ich telo nasiaklo jej životodarnými účinkami – boli to tzv. brodky, zachytené aj na hornom Považí.

Na Zelený štvrtok sa však na rieke nesmelo prať, doma sa nevyvárala bielizeň. Gazdinky mali tento deň odporúčané sadenie maku, bôbu, tekvice alebo uhoriek. Pred Veľkou nocou sa konával aj prvý výhon dobytka po zimnom ustajnení. Gazdinky pošúchali kravičky hladkým vajíčkom, aby aj zvieratá boli hladké a okrúhle ako to vajíčko. V tento deň sa varilo pôstne jedlo z niečoho zeleného – zo žihľavy, šalátu, štiavu, z jarných byliniek. Zelená farba mala pripomenúť zelené ratolesti, ktorými vítali Ježiša obyvatelia Jeruzalema.

Kraslice zdobené farebným voskom. Zdroj M. Galovičová, Hatné.

Veľmi zaujímavé zvyky boli kedysi zachovávané v okolí Bánoviec nad Bebravou. Mládenci chodili po dedine a búchali na dvere najmä tam, kde mali svoje frajerky. Keď im domáci otvorili, rýchlo vysypali z vreca mravce nabrané z mraveniska. Domáci naoko bedákali, no v skutočnosti boli radi, lebo mravce im mali priniesť šťastie. Slobodné dievky verili, že po prinesení mravcov budú mať plný dom pytačov. Gazdiné zasa boli rady, lebo sa im vraj vyliahne viac kuriatok, sliepky budú mať bohatú znášku.

Na Zelený štvrtok sa v kostole na znak smútku všetkého stvorenstva zaväzujú zvony a až do Bielej soboty sa namiesto nich používali rapkáče, klepáče, muži chodili plieskať bičmi. V obci Zemianska Závada udržiavajú starobylú tradíciu obchôdzky s drevenými fúrikovými rapkáčmi.

Na Veľký piatok zomrel Kristu na kríži. V tento deň sa nesmelo hýbať so zemou – neoralo sa, nesialo. Po smrti Božieho Syna a jeho zostúpení do podsvetia mali vraj väčšiu moc zlé démonické sily. V Bošáckej doline sa verilo, že v tento deň sa na krížnych cestách stretávajú bosorky, a preto sa treba miestam zďaleka vyhýbať. Len z rozprávania starých ľudí sa dozvedáme, že o polnoci sa chodili niektoré ženy kúpať holé na potok. Ak ich niekto zazrel, hneď ich obvinil, že sú strigy.

Biela sobota bola oproti predchádzajúcemu smutnému piatku už radostnejší deň. Cez deň gazdinky sa už sústredili na prípravu obradových jedál z mäsa, mlieka, vajíčok, piekli sa tradičné koláče, no ešte bol zákaz čokoľvek konzumovať. Po západe Slnka sa v kostoloch slúži liturgia sviatku zmŕtvychvstania. Cirkevné obrady majestátnym spôsobom zobrazujú tajomstvá nášho spasenia. Po príchode z bohoslužieb urobili ženy pre domácich malé pohostenie pre malých i veľkých hladošov. Veľká hostina sa robila však až na druhý deň – Veľkonočnú nedeľu. Vtedy prepuklo veselé hodovanie v kruhu rodiny, čo nám veľmi pripomína štedrovečernú hostinu. No veľkonočné jedlá boli a sú výdatnejšie – pečené alebo údené mäso, slanina, šaláty, vajíčka, syry, koláče, pálenka. Vyhladovaným žalúdkom bolo po 40-dňovom pôste dovolené sa zasýtiť. A mali na to právo, veď ich čakalo obdobie ťažkých prác na gazdovstve.

Asi 100-ročné vajíčko z Klieštiny, farbené v cibuľovom odvare. Zdroj M. Galovičová, Hatné.

V nedeľu a v pondelok chodili do obcí potulní predajcovia medovníčkov a ďalších dobrôt, konávali sa stánky alebo šiatre, obľúbené aj dnes najmä u detí.

Kým veľkonočné trojdnie (piatok – sobota – nedeľa) sú hlavne kresťanskými sviatkami, veľkonočný pondelok je plný tradícií, ktorých genéza siaha do predkresťanského obdobia. Je to deň plný spoločenských príležitostí, návštev, šibania a oblievania. Kedysi bolo zvykom šibať len slobodné dievky, aby im magickým spôsobom privolali plodnosť. Pri šibaní korbáčom nazývaným „kocar“ chlapci na Myjave hovorili

Šibi – ryby, mastné ryby
kus koláča od korbáča,
kázal kadlec aj kadlečka,
abys´ dala tri vajíčka
jedno biele, druhé čierne
a to tretie zabarvené
to je moje potešenie.

Korbáč sa zhotovoval z 8 – 12 prútov do dĺžky približne jeden meter. V Záriečí pri Púchove vedeli mládenci zhotoviť aj jeden gigantický korbáč dlhý niekoľko metrov. V Papradne je šibanie špecifické – šibačiari chodia na šibáky zamaskovaní v maskách ako na fašiangy.

Šibačom a kúpačom dávali dievky čerstvé alebo uvarené vajíčka, ktoré boli určené na konzumáciu. Na vajíčko vedeli napísať aj krásne venovanie: Koho ja milujem, tomu to vajíčko darujem. Dnes sú slovenské kraslice ukážkou mnohých talentov a lokálnych tradícií. V obci Domaniža vznikla jedinečná technika zdobenia – kraslice sa tu nemaľujú, ale píšu včelím voskom a parafínom. Zmes sa nad ohňom zohrieva a tekutá sa nanáša na povrch vajíčka pisárkou. Vosk sa hneď neodstraňuje. Výdutok vajíčka sa postupne zafarbuje, čím vznikajú pestrofarebné prevedenia. Pri jednofarebných aj viacfarebných vajíčkach sa vosk odstráni zohriatím a zotretím pomocou handričky. Tradíciu dlhé roky udržiavala Štefánia Dudáková, dnes v jej úsilí pokračuje Soňa Belokostolská.

Mgr. Petronela Rágulová, PhD., Vlastivedné múzeum v Považskej Bystrici