Covidová premiéra divadelného súboru Makyta

63

Súčasná doba je veľmi ťažká, ubíjajúca, depresívna. Už dva roky len samé zákazy, príkazy, obmedzenia. A do toho ešte vojna, s ktorou prichádza zdražovanie potravín, energií, obava zo straty zamestnania, inflácia, ktorej výšku ani nevieme odhadnúť. Toto všetko sa odráža na duši človeka, na duši, ktorá túži po pohladení, upokojení. Ku tomuto cieľu prispieva veľkou mierou kultúra a zvlášť divadlo. Ľudia sa už nevedeli dočkať, kedy opäť si budú môcť oddýchnuť, zabaviť sa, prísť na iné myšlienky. Preto treba oceniť počin DS Makyta, ktorý napriek ťažkostiam súvisiacich s pandemickými opatreniami uviedol premiéru divadelnej hry autora Maxa Frischa Biderman a podpaľači. Herecké výkony potvrdili, že súbor má nato, aby sa úspešne popasoval aj s takto náročnou hrou.

Zároveň však vyslovujem svoj vlastný názor na tento počin. Keby som sa bol mohol vyjadriť k výberu hry a jej inscenovaniu v súčasnej dobe, bol by som kategoricky proti. Divák bol pozvaný na komédiu a takto naladený na premiéru aj prišiel. Nevedel však, že nepôjde o žiadnu komédiu, ale riešenie spoločensky  filozofických tém (zo statusu Anny Kompasovej na facebooku). Za pravdu jej dáva aj veta z buletinu: „Dialógy sú vytvorené na napätí, ktoré spočíva v nesúlade medzi tým, čo má človek očakávať, a tým, čo sa v skutočnosti deje.“ Preto je na mieste tvrdiť, že hra je viac absurdnou drámou ako komédiou. Herci si nemohli pomôcť vtipnými skečmi, gagmi či inými komediálnymi prvkami. Predpokladom bolo dokonalé ovládanie textu. Lenže pozorný divák postrehol, minimálne v dvoch prípadoch, že neovládanie textu narušilo plynulosť a myšlienkovosť dialógov. Snaha nahradiť ich svojimi slovami nebola najšťastnejším riešením.

Za výber hry a jej realizáciu je vždy zodpovedný režisér. A tu mal Ľubo Bukový, ktorý bol režisérom, brať do úvahy, či uvedenie takéhoto druhu hry je v súčasnej dobe vhodné. Nezamýšľam sa len sám, ponúkam autentické hlasy divákov ihneď po premiére: “Išla som sa zabaviť a odchádzam ako zbitá, …mala som z toho zimomriavky, ale keby som chcela povedať obsah, tak vôbec neviem, o čo išlo, …nevedela som sa dočkať konca, …aj keď herecké výkony boli dobré, hra ma nebavila“. To je len časť hodnotení, ktoré mali jedno spoločné: herecké výkony dobré, ale výber hry v súčasnosti veľmi nevhodný. Samozrejme pripúšťam, že niekto môže mať aj iný názor. Ešte jedna vec ma zmiatla, keď režisér uviedol ako technické obohatenie videoprojekciu, v ktorej obliekol do požiarnických uniforiem protagonistov hry a nechal ich „zborovo recitovať“ slová, ktorým sa z polovice nedalo rozumieť pre zlú nahrávku, čo pôsobilo kontraproduktívne. V niektorých miestach hry, ktoré podfarbovala hudba, by som volil tichšiu hudbu, aby neprekrývala dôležité texty.

Páčila sa jednoduchosť a strohosť scény, ktorá navodzovala o čo v hre vlastne pôjde o slabosť človeka postaviť sa tvárou tvár zlu, zvýrazniť nepodstatnosť hmotných vecí. Nápadité bolo riešenie izby bytu a podkrovia nad ňou. V izbe sa prezentoval rafinovaný podvodník s prípravkom proti plešatosti, ktorý zdanlivo vedie bezúhonný život malomeštiaka, ale pri konfrontácii s podpaľačmi práve v podkroví je úplne bezbranný a vydaný im na milosť. Miesto toho aby konal a zabránil vznikajúcemu zlu, prejavil sa ako strachom ovládaný zbabelec. Prichádza však aj tretia podoba Bidermanna chladnokrvného a cynického pri stretnutí s vdovou po samovražde pracovníka, ktorého vyhodil z práce. So všetkými troma polohami sa veľmi dobre popasoval Peter Pantúček v hlavnej úlohe pána Bidermanna. Výborne mu sekundovala Alena Hudáková v úlohe jeho manželky Babety, ktorá opäť potvrdila, že z nej rastie skvelá herečka, ktorá sa vie prezentovať v rôznych hereckých polohách. Tentokrát vystrašenej, zároveň však dobrosrdečnej ženy. Výtvarne jej výkon podporili veľmi vkusné šaty, ktoré boli harmonicky zladené s elegantným oblekom jej manžela.

Veľmi zaujímavou dvojicou boli podpaľači v podaní Petra Bednára a Juraja Luhového. Z návratu Juraja Luhového a jeho výkonu sa tešia všetci v súbore. Obaja „podpaľači“ vniesli do hry cez spomienky na svoje detstvo obraz formujúceho sa aktuálneho zla, ktorého aj človek zodpovedný sám za seba sa musí obávať. Chvalabohu, že v hre sa objavila aj slúžka v podaní Maťky Drábikovej, ktorej sa drobnými kreáciami podarilo vylúdiť úsmev na tvár diváka. Myslím si však, že úloha anjela a zároveň policajta je bohapustým plytvaním hereckého kumštu Petry Pobežalovej, ktorý neraz dokázala či už v divadle alebo na televíznych obrazovkách.

Čo povedať na záver? Sám autor niekoľkokrát text upravoval, aby tak reagoval na aktuálne dianie v Európe. Nekritizoval však konkrétnu politickú moc, ideológiu, vodcu. Skĺzol iba k filozofovaniu. Sústredil sa viac na občiansku zodpovednosť a neschopnosť človeka reagovať na to, čo sa okolo neho deje a ovplyvňuje ho. Všetko necháva na človeka, ktorý by mal reagovať na prichádzajúce zlo a predchádzať mu. Čo je však tým zlom? Pandémia, parlamentné voľby, vojna, inflácia, zdražovanie cien potravín a energií, nezamestnanosť, chudoba…? Každý človek má v rukách pomyselné „zápalky“. Mal by si vždy rozmyslieť, kedy ich použiť. Mal by zlu predchádzať. Súčasnosť však ukazuje, že za niektoré zlo ani ten najzodpovednejší človek nemôže. Ale napriek tomu vzdať sa nesmie!

P.S. Aj profesionálne divadlá si uvedomili, že v súčasnej dobe treba diváka odviesť od každodenných obáv a zabaviť ho, vrátiť mu úsmev na tvár aj za cenu komédií „horná dolná“. Keď bude vhodná doba, bude sa dať ukázať aj iný druh umenia.

Vladimír Gabčo, dlhoročný člen DS Makyta
Foto: Slavomír Flimmel