Záchranári na púchovskom kúpalisku

1168

Krásne počasie aj horúčavy patria k letu. Od otvorenia letného kúpaliska v Púchove ho navštívilo počas prvých siedmich dní 6251 prázdninujúcich. O to, aby si letné kúpanie užili všetci čo najlepšie a najzdravšie, dbajú aj plavčíci a záchranári prítomní na tunajšom kúpalisku.

Najskúsenejším plavčíkom z našich plavčíkov a záchranárov je Ľudmila Barková, ktorá túto prácu robí už desiaty rok. Za kolegov si vyberá najmä dobrých plavcov.

„Chlapci a dievčence musia byť zodpovední, musia byť spoľahliví, musia mať osobné predpoklady, musia byť profesionálni a vždy pozitívne naladení. Základná vec u plavčíka – vedieť rýchlo reagovať a ostať v kľude. Ide o to, aby bol profesionálny a mal pozitívne myslenie, aby sa nedal nikým vytočiť,“ hovorí s úsmevom o hlavných kritériách výberu a atribútoch plavčíkov Ľudmila Barková. Na krytom bazéne vždy „hliadkuje“ jeden plavčík, tu  musia byť denne minimálne traja. Každý z nich musí mať záchranársky aj zdravotnícky kurz.

„Kurz pozostáva z telesnej zdatnosti, zdravotný kurz, v Liptovskom Mikuláši má aj psychologické testy. Musíme dbať na  tri dôležité veci – bezpečnosť, čistota a prevencia, aby sa nestal žiadny úraz. Keď sa stane, musíme zakročiť, podať prvú pomoc a zavolať záchrannú službu,“ vysvetľuje Ľudmila Barková. Medzi najčastejšie a rutinné činnosti plavčíkov patrí najmä ošetrenie po poštípaní hmyzom a drobných poranení, ale samozrejme zasahujú aj pri vážnejších stavoch.

„Topievajú sa, stáva sa. Keď som nastúpila do tohto zamestnania, stalo sa mi to hneď o mesiac. Bola som vnútri, mala som tam štrnásťročného chlapca, ktorý dostal epileptický záchvat. Hneď som rozoznala, že zostáva na dne. Vytiahli sme ho, behom jednej minúty sme mu poskytli prvú pomoc a zachránili sme ho,“ opisuje dramatický začiatok svojej kariéry Ľudmila Barková. Vnútorný bazén má len 25 metrov, kúpalisko 50, čo je pri vysokom počte návštevníkov veľkou skúškou pozornosti. „Na tomto vonkajšom bazéne je to skôr o šťastí, keď je mnoho ľudí. Stáva sa, že nám niekto príde povedať, že máme niekoho vo vode, tak ho už potom ťaháme. Nedávno sa stalo kolegyni, že chlapec už nedokázal doplávať k brehu a musela ho zachraňovať,“ pokračuje. Podľa jej slov sa najviac nešťastí stáva pod vplyvom alkoholu, extrémnej horúčavy a precenenia vlastných síl.

„Človek musí rozpoznávať, čo môže a čo nemôže. Zákazy sú dané vyhláškou: napr. zákaz skákania, zákaz behania okolo bazénu. Je to hlavne z bezpečnostného dôvodu, stávajú sa kvôli tomu veľké úrazy, rôzne tržné zranenia. Keď sa skáče do vody pri množstve ľudí, môže dôjsť k utopeniu,“ upozorňuje Ľudmila Barková. Jej úlohou je aj kontrola lekárničky a dopĺňanie jej komponentov. Plavčíci sú si vedomí i toho, že letné kúpalisko nenavštevujú len zdraví ľudia. „Je dobré, keď to o nich vieme, pretože v nedeľu sme tu mali epileptický záchvat. Kolegyňa to hneď riešila. Sú to ľudia, ktorí za to nemôžu, a ošetrujeme to tak, že človeka odtiahneme do tieňa, snažíme sa ho dostať z kŕča, nechať v pokoji  a zavolať záchrannú službu. Máme v kúpeľnom poriadku, že človek, ktorý má nejaké zdravotné problémy, to má nahlásiť, ale málokedy sa stáva, že sa k tomu prizná. Je to na jeho zodpovednosť,“ vysvetľuje Ľudmila Barková. Problémy s úpalmi, prehriatím či dehydratáciou zatiaľ na kúpalisku nemala. V malom bazéna dovoľuje deťom používať kolesá aj rukávniky na plávanie, vo veľkom bazéne môžu byť len v prípade sprievodu dospelej osoby. Zakázané sú veľké nafukovačky a hračky, ktoré priestorovo obmedzujú druhých ľudí.

Z opýtaných prítomných návštevníkov by nikto nechcel byť plavčíkom a záchranárom, všetci uviedli veľmi podobný dôvod.

„Je to veľká zodpovednosť,“ argumentoval Vladimír z Púchova.

„Veľká zodpovednosť za životy ostatných ľudí. Možno by ma bavilo akurát to opaľovanie pri tom, ale nie, je to veľká zodpovednosť byť plavčíkom,“ odpovedala  Patrícia z Púchova.

„Nie, nechcela by som byť plavčíkom, lebo by som nevedela niekoho zachrániť. Možno by som vedela poskytnúť prvú pomoc, ale bála by som sa, že by som to nevedela,“ uviedla Martina z Púchova.

Naši púchovskí plavčíci a záchranári našťastie tieto obavy nemajú.

„Je to určite zodpovednosť, treba mať dobrý zrak a sledovať bazén. Keď napríklad ľudia skáču, tak je to nebezpečné, aj keď malé deti skáču rodičom do náruče. Môžu sa ponoriť pod vodu len na sekundu a môžu chytiť šok alebo sa môžu nadýchnuť vody a už je problém, ktorý budeme musieť riešiť my. Takže treba v prvom rade prevenciu – to je najdôležitejšie pri našej práci,“ vysvetľuje záchranár a plavčík  Filip Turza.

„Predvečerom, keď som robil prvýkrát, tak tu jedno dievča malo epileptický záchvat. Našťastie sa to stalo mimo  bazéna a jediné, čo sme mali urobiť, dať ju do stabilizovanej polohy a zavolať záchranku, lebo tu nemáme látky, ktoré by jej v tom stave pomohli. Len aby si neublížila, aby jej nezapadol jazyk,“ opisuje svoju nedávnu skúsenosť Filip Turza.

Všetci plavčíci musia každých päť rokov (niektorí každé dva roky podľa typu preukazu a kurzu, pozn. aut.) absolvovať preskúšanie zdravotnej prípravy a plávanie na rýchlosť.

Filip Turza opísal základné pravidlá pri záchrane topiaceho sa, pri čom rozlišoval topenie detí a dospelých. „Predsa len topiaci sa je v šoku a nerozmýšľa racionálne,  môže aj napadnúť záchranára, a preto je vhodné dávať si pozor, približovať sa k nemu aj s nohou napred – v prípade, že by chcel po nás chňapnúť, tak ho odkopnúť. Dobre je sa priblížiť k nemu zozadu, najmä keď je pri vedomí, aby to neočakával. Keď je v bezvedomí, v prvom rade ho vytiahnuť,“ vysvetlil Filip Turza. Topiaceho treba ťahať z vody tak, aby nemal hlavu ponorenú vo vode. Keď je otočený na bruchu, je nutné ho otočiť najskôr na chrbát a až potom ťahať k brehu. Po vytiahnutí z vody zistiť, či je pri vedomí a dýcha, či nemá v ústach cudzie predmety, ako napr. zubnú protézu, alebo nejakú potravu. „V prípade, že áno, tak to vyberieme. Keď nedýcha, je zastavený krvný obeh, tak zahájime kardiopulmonálnu resuscitáciu a zavoláme záchranku. Dokiaľ záchranka nepríde, tak robíme resuscitáciu,“ konkretizuje Filip Turza, ktorý plával desať rokov a všetky požiadavky kurzu sa mu podarilo splniť na prvýkrát.  Podmienkou je aj fyzická kondícia záchranára.

„Záchranka príde od 20 minút a 20 minút stláčať ten hrudník, to nie je sranda. A hlavne zachovať chladnú hlavu, nebyť v šoku. Veľakrát sa stane, že záchranári sú v šoku a nedokážu ani vytočiť to telefónne číslo. To by sa nemalo stať, ale stáva sa,“ prezradil Filip Turza.  Jeho kolegyňa Veronika Benedikovičová, ktorá je vyštudovaná zdravotná sestra, musela preto, aby sa stala plavčíkom, splniť rovnako náročné kritériá: „Fakt nás na kurze drtili, plávali sme, museli sme sa učiť teoretické časti a teraz som rada, že som tu. Musela som splniť minimálne 80% z tej teoretickej časti v rámci testu a potom na čas zaplávať 200 m kraula a 200 m prsia. Pokiaľ plavec nie je schopný plávať na čas, nemá šancu. Potom nás tam učili nejaké modelové situácie – vyťahovanie z vody a záchranu, hodnotili, či sme to schopní zvládnuť po fyzickej i po psychickej stránke.“  Okrem toho museli plavčíci i záchranári preukázať aj teoretické znalosti ohľadom bazéna a praktické zručnosti z oblasti prvej pomoci. Venovali sa aj prípadným prejavom civilizačných chorôb (infarkty, mozgové príhody, epileptické záchvaty). Pripravení na všetko tak púchovskí plavčíci a záchranári denne bdejú nad pokojným priebehom našich letných „kúpaliskových“ radovánok.

Monika Vajdová