Zvyky pri mŕtvom a pochovávaní

370
Pohreb muža v Hatnom, 40. roky 20. storočia. Archív V. Sekovej.

Zánik ľudského života je oddávna opradený množstvom ľudových predstáv a povier. V časoch, keď ľudia zomierali doma, bola smrť vnímaná ako prirodzená súčasť života, ako jeho prirodzený koniec. Inak sa smútilo za chorým dieťaťom a lebo starým človekom a inak sa oplakával mladý životaschopný človek, ktorý nešťastím prišiel o život.

OSUD ČLOVEKA

Podľa väčšiny náboženstiev je život každého človeka naplánovaný nadprirodzenými silami (nie náhodný) a jeho priebeh je tajomne predurčený. Starí Gréci napríklad verili v bohyne osudu. Aj v našich slovenských ľudových rozprávkach nachádzame zmienky o sudičkách či vetchých starcoch, ktorí sa zrazu objavia pri novorodencovi a určia mu jeho osud. V mnohých kultúrach nachádzame vieru, že manželstvo je dopredu určené. Predurčeného životného partnera nazývali ľudia „osúdenec“, „osúdenica“. Počas vybraných sviatkov v roku bola možnosť magicky zistiť aspoň indície, kto bude jeho životným partnerom. Na sv. Jána Krstiteľa, na sv. Ondreja, sv. Katarínu alebo na Štedrý večer robili najmä slobodné dievky rituály, aby zistili, kde a za koho sa vydajú. Okolnosti smrti dokázali vraj určiť veštci, žobráci alebo potulné Cigánky – najčastejšie z ľudskej dlane, z kariet alebo zo správania zvierat.

Zvážanie truhly s nebožtíkom na saniach pomocou koňa, Papradno – Kržeľ. Foto J. Vařeka, 1954.

SMRŤ A UMIERANIE

Takmer v každej rodine sa rozprávajú tajomné príhody, čo sa stalo pred smrťou príbuzného, počas nej alebo krátko po nej. Smrť sa vraj ohlasuje zvláštnymi znameniami: náhodnými úkazmi, divným správaním zvierat alebo zvukovými prejavmi. Mimoriadne prejavy sa vyskytujú vraj v rodinách, kde niekto fyzicky alebo psychicky veľmi trpí, kde sú členovia na seba úzko naviazaní. Samostatnou kategóriou predzvestí sú snové vízie, ktorých symboliku treba zvlášť poznať. Je zaujímavé, že človek sa po týchto nezvyčajných zážitkoch viac upokojí a akceptuje posmrtný život ako ďalšiu dimenziu ľudskej existencie.

K umieraniu sa ľudia stavali rôzne. Ak bol človek mladý, snažili sa mu zabrániť – modlitbami, úpenlivými prosbami, sľubmi, používaním svätenej vody. Keď umierajúci veľmi trpel, bola naopak snaha smrť urýchliť. Aby duša ľahšie opustila telo, rozopínali sa gombíky na oblečení, otvárali obloky, mal sa urýchlene zmieriť s príbuznými alebo prezradiť tajomstvá, ktoré ho vraj držia pri živote. Ak umierajúci skoná za ťažkých okolností, môže sa po smrti vracať – stane sa revenantom. Podľa ľudových predstáv bola najčastejšie príčinou revenantizmu vražda, násilná smrť, smrť nepokrsteného dieťaťa, smrť samovraha, nedoriešené vzťahové problémy. Príčinou návratu duší mohli byť aj zlé závažné skutky zomrelého – krádeže vecí, peňazí, zamlčanie tajomstva, bitie rodičov či posmrtná pomsta. Rovnako sa duša zosnulého mohla vracať z dôvodu nesplnenia jeho poslednej vôle, zlé vykonanie pohrebu atď. Žijúcim sa môže o zosnulých aj snívať, že sú kvôli niečomu nespokojní. Vtedy vraj pomáha vysvätenie domu svätenou vodou, modlitba alebo svätá omša slúžená za zosnulého, prípadne splnenie inej podmienky jeho spokojnosti. Dušiam vraj neprospieva ani dlhý smútok za nimi.

Aby sa zabránilo návratu nespokojných duší jedincov, počas pohrebu sa nebožtíkovi zaviazali ruky, nohy, zamkli ústa zámkom, otočili telo do nezvyčajnej polohy, pochovali ich na kraj alebo mimo cintorína atď.

Drevený kríž s vyrezávanou strieškou a ornamentálnou výzdobou, Papradno. Foto J. Vařeka, 1954.

ZVYKY POČAS POHREBU

Hneď po smrti sa človeku zatvorili oči. Do prvého zvonenia ho ženy alebo príbuzní umyli, učesal a obliekol do sviatočného odevu, ktorý si pripravil „do truhly“. Mŕtvy bol spočiatku vystavený v dome v jedinej obytnej miestnosti. Aby sa pri mŕtvole nestali nejaké nepredvídané udalosti, bolo ho potrebné „strážiť“ – teda vždy bol pri ňom niekto prítomný. Nebožtík musel byť uložený nohami k dverám, horela pri ňom sviečka a prítomní sa modlili za jeho dušu. Niekoľko dní sa nesmelo v dome variť, zakrývali sa zrkadlá, s vecami zomrelého sa nesmelo hýbať. Po večeroch sa schádzala širšia rodina a susedia „na modlenie/ pohrebovanie“. Truhla sa dala zhotoviť miestnemu stolárovi alebo tesárovi, ktorý prišiel najskôr zmerať telo nebožtíka. Drevené truhly sa na Slovensku používajú od stredoveku (od 13.-15 storočia), čo bolo ovplyvnené kresťanskou vierou v posmrtný život. Súčasťou pohrebnej výstelky bola biela plachta. Do ruky sa mŕtvemu dával peniaz – „na výdavky“, „na prevoz“. K zopätým rukám sa dávajú obľúbené predmety – modlitebná knižka, pátričky, mužom často fľaša s pálenkou alebo fajka.

Truhlu s mŕtvym niesli silnejší chlapi na ramenách, pri väčšej vzdialenosti na voze alebo na saniach. Pri opúšťaní bydliska trikrát buchli truhlou o prah domu, aby sa duša definitívne rozlúčila s domom. Taktiež chvíľu postáli pri opúšťaní dvora, gazdovstva, susedov. Do polovice 20. storočia sa pohreb odbavoval v domoch, na dvoroch a na cintoríne. Neskôr sa začala slúžiť zádušná omša v kostole.

POHREB SLOBODNÉHO ČLOVEKA

Pri pochovávaní slobodných ľudí sa stretávame so zaujímavým prepojením pohrebných a svadobných zvykov – pohreb sa slúži ako posmrtná svadba. Zosnulého odprevádzajú jeho kamaráti a kamarátky, oblečené ako družbovia a družičky v bielom. Nechýbajú svadobné rekvizity – pierko, veniec, svadobný koláč, svadobný venček. Uvedené zvyklosti, ktoré sa na Slovensku doteraz praktizujú, poukazujú na starobylú predstavu, že uzatvorenie manželstva je vrchol životného šťastia človeka, a tak sa svadba vysluhuje aspoň symbolicky po smrti.

Starý liatinový kríž na cintoríne v Hatnom. Foto P. Rágulová, 2021.

STAROSTLIVOSŤ O HROBY

S prijatím kresťanstva začal prevládať kostrový pohreb nad žiarovým. Okolo 11.-12. storočia sa začali pri kostoloch zakladať cintoríny ako miesta posledného odpočinku veriacich. Hroby bývali orientované nohami zosnulých na východ alebo smerom k osade. V blízkosti cintorínov sa sadili háje alebo lipy, čo malo svoju vnútornú symboliku – naši slovanskí predkovia pradávno verili, že duše sa vteľujú do vtákov sídliacich v korunách stromov.

Hrob bol označený náhrobníkom. Jeho tvar a prevedenie bolo závislé od vierovyznania zomrelého: katolíci mávajú kríže, protestanti zväčša stĺp, prípadne tabuľku rovnako aj obyvatelia židovského pôvodu. Na cintorínoch nájdeme najjednoduchšie kríže drevené. Na zdobenie takýchto krížov sa využívala rezba alebo profilovanie. Kríže mávali jednoduché plechové striešky. Náhrobník z kameňa už dovoľoval väčšie možnosti opracovania. Archaickými náhrobnými krížmi sú aj liatinové s figurálnou plastikou. Náhrobníky sú plné symboliky – nájdeme na nich solárne motívy, kvetiny, vtáčiky, hviezdy, srdcia. Výzdoba má navodiť myšlienku večného plynutia času a života. Z kresťanských symbolov je najčastejšie používaný kríž, anjel, oko Božie, kalich, svietnik. Poučné a výstižné sú nápisy – epitafy. V 20. storočí sa aj vo vidieckom prostredí začali na hroby dávať pomníky v podobe opracovaných kamenných tabúľ so základnými informáciami o pochovaných.

Na hroby ľudia prichádzajú v spomienkové dni nebohých (na ich meniny, narodeniny, výročie sobáša, smrti), na Dušičky, počas Vianoc a Veľkej noci. Príbuzní hroby čistia, vyplievajú burinu, zdobia vencami alebo živými chryzantémami. Treba podotknúť, že zdobenie hrobov je v súčasnosti i komerčná záležitosť a svojím spôsobom prispieva k znečisťovaniu prírodného prostredia. Nezabúdajme, že pre našich zosnulých znamená viac tichá modlitba ako okázalý veniec…

Mgr. Petronela Rágulová, PhD., Vlastivedné múzeum v Považskej Bystrici