11. november – výročie ukončenia I. svetovej vojny

259

Vojna skončila, smútok pretrval

Novembrovou spustošenou krajinou sa rozliehala kanonáda, vzduchom svišťali náboje, granáty, šrapnely a výkriky ranených pálili v ušiach. Mnoho vojakov ani netušilo, že kým sa vo francúzskom lese v železničnom vagóne pri meste Compiègne rodí mier, ich životy stále vyhasínajú na bahnistých bojiskách a v studených špinavých zákopoch. Dňa 11. novembra 1918 sa konečne podarilo predstaviteľom bojujúcich strán dohodnúť mier a primäť Nemecko ku kapitulácii. Od tejto významnej udalosti prešlo 104 rokov a ľudstvo sa napriek všetkému nedokázalo poučiť z hrôz, ktoré so sebou priniesla Veľká vojna a svet vplával do ďalšieho krvavého konfliktu v roku 1939. Paradoxom je, že jednou z príčin boli i neprijateľné a nevýhodné podmienky prímeria pre Nemecko. Ako sa neskôr ukázalo, Nemecko otrasené povojnovými reparáciami, neustále demonštrovalo svetu nespokojnosť i s Versaillským mierovým systémom, v rámci ktorého bolo potrestané mnohými vojnovými reparáciami, negatívne vplývajúcimi na jeho hospodárstvo, priemysel, ekonomiku a pod.

Kým sa podarilo politikom dospieť k mierovej dohode v novembri 1918, padli na západnom aj východnom fronte milióny vojakov. Snáď neexistuje rodina, ktorej predok sa v rokoch 1914 až 1918 neocitol v bojovej mašinérii. Skutočne rozsiahle zoznamy padlých, ktoré sú dostupné už aj v online priestore digitálnych archívov, svedčia o tom, že mnoho z nich sa domov už nikdy nevrátilo. A preto by sme nemali zabúdať na tých, ktorí padli v boji za vlasť s vidinou lepších zajtrajškov a venovať aj ich pamiatke v týchto pietnych dušičkových dňoch tichú spomienku.

Dlhá cesta k mieru

Udalosti prvej svetovej vojny sú dobre známe a poznáme ich nielen z početných literárnych diel, ale téma Veľkej vojny sa čoraz viac ukazuje ako obľúbený námet pre filmový priemysel. Svet bol po štyroch rokoch neutíchajúceho krvavého besnenia zničený a unavený. Boje prebiehali na dvoch frontoch – na západnom a východnom, na ktorom boli pomerne často nasadzovaní aj slovenskí vojaci, verbovaní zväčša do Trenčianskeho 71. pešieho pluku, inak nazývaného aj Cisársky a kráľovský peší pluk č. 71. (nem. Kaiserliches und königliches Infanterieregiment Nr. 71. Galgoczy). Proti sebe stáli a bojovali dve aliancie, a to Dohoda (Rusko, Francúzsko, Veľká Británia, od 1915 Taliansko, Japonsko, Rumunsko od 1916, USA od r. 1917) a Trojspolok (Rakúsko-Uhorsko, Nemecko, Turecko, Bulharsko od r. 1915). Štáty Trojspolku boli inak nazývané aj ako centrálne mocnosti. Nemecké vojsko začínalo byť postupne čoraz viac vyčerpané, čo sa prejavilo aj po väčšom nasadení amerických vojakov do bojov na strane Dohody v roku 1917. Nemci sa ešte pokúsili zvrátiť nepriaznivú situáciu Ludendorffovou ofenzívou, počas ktorej malo dôjsť k masívnym nemeckým ofenzívam na západnom fronte na jar a v lete v roku 1918. Generál Ludendorff privítal uzavretie mieru Ruska s Nemeckom a centrálnymi mocnosťami (štáty Trojspolku) na východnom fronte 3. marca 1918 v Brest-Litovsku, po ktorom sa mohla všetka vojenská sila Nemecka, bojujúcich na východnom fronte, sústrediť smerom na západ. Touto udalosťou sa boje na východnom fronte ukončili. Nemeckí generáli aj napriek tomu vedeli, že sú v pasci. No nevzdávali sa a odhodlane bojovali dúfajúc v priaznivejší zvrat. Fakt, že nemecké sily museli čeliť nepriateľovi na viacerých miestach súčasne, armádu citeľne vyčerpávalo. V septembri 1918 prestalo bojovať Bulharsko, v októbri Rakúsko-Uhorsko a Osmanská ríša. Generál Ludendorff a poľný maršal Paul von Hindengurg žiadali už na začiatku októbra 1918 cisára Wilhelma II. o urýchlené uzatvorenie mieru s Dohodou, pretože nemecká armáda a jej rezervy boli na pokraji síl. Ako vieme, sám cisár Wilhelm II. 9. októbra 1918 abdikoval. Ešte pred podpísaním kapitulácie stratilo Nemecko takmer všetkých svojich spojencov. Prvé padlo Bulharsko, ktoré už nezvládalo nápor dohodových ofenzív, po ňom kapitulovala Osmanská ríša a Rakúsko-Uhorsko bolo nútené kapitulovať 3. novembra 1918 neďaleko Padovy vo Ville Giusti.

Trpké vyjednávanie

A kto bol vlastne prítomný pri podpisovaní mieru vo vagóne pri Compiègne? Na jednej strane stáli reprezentanti víťaznej Dohody, a to francúzsky maršal Ferdinand Foch, francúzsky generál Maxime Weygand, britský admirál Rosslyn Wemyss, kontradmirál George Hope, kapitán Jack Marriott. Za Nemecko sa zúčastnili predstavitelia: politik Matthias Erzberger, Alfred von Oberndorff z Ministerstva zahraničných vecí, generálmajor Detlof von Winterfeldt a námorný kapitán Ernst Vanselow. Čo je zaujímavé, za Nemecko mier nepodpisovali najvyšší vojenskí oficieri, ale politici – civili, čo sa stalo neskôr aj zdrojom výčitiek na nemeckej politickej scéne a aj zo strany nemeckých občanov. Dokonca sám Erzberger sa stal obeťou atentátu. Nemecko bolo na tom dôsledkom vojny tak zle, že sám P. von Hindenburg chcel, aby sa prímerie podpísalo i v prípade, ak sa nemeckej delegácii nepodarí vyjednať aspoň zopár lepších podmienok v prospech Nemecka. Mier bol podpísaný o 5. hodine ráno, no do platnosti vošiel až o 11. hodine predpoludním. Napriek tomu, že sa vojna skončila, na bojiskách stále bojovali a umierali vojaci ešte celých šesť hodín.

Európa v troskách

Dopad vojny bol katastrofálny. Na frontoch padli milióny vojakov. V štatistikách sa udáva, že z cca 65 miliónov narukovaných vojakov zahynulo po zaokrúhlení približne 8,5 milióna. Zajatých a nezvestných ostalo cez 7,7 milión vojakov. Zranených bolo 21,2 milión vojakov. Umierali i civili, no v menšej miere ako tomu bolo v druhej svetovej vojne. Vojaci sa vracali domov ranení, častokrát ostali invalidní a do bežného života sa im len veľmi ťažko zapájalo v dôsledku fyzických, no i psychických následkov. Obyvateľstvo sa muselo pasovať s nedostatkom surovín, z obchodných pultov zmizlo mnoho potravín a vo veľkom bol rekvirovaný dobytok a kone pre potreby armád, čo vyúsťovalo do hospodárskych problémov. Dokonca výrazne klesla sobášnosť a pôrodnosť, naopak enormne narástla úmrtnosť. Štátna ekonomika bola zaťažená aj povinnosťou starostlivosti o vojnové vdovy, siroty a vojnových invalidov.

V priestore globálnej politiky došlo tiež k mnohým výrazným zmenám. Menili sa hranice štátov, vlády. Svet sa ocitol vo víre zmien. Rozpadli sa monarchie, ako to bolo aj v prípade Rakúsko-Uhorka, ktoré sa rozpadlo na tzv. nástupnícke štáty, medzi nimi figurovalo i Česko-Slovensko na demokratických princípoch. V Nemecku po abdikácii cisára Wilhelma II. vznikla Weimarská republika. Rozpadla sa Osmanská ríša a od Ruska sa odpojili a osamostatnili štáty ako Litva, Lotyšsko, Estónsko. Mnoho novovzniknutých štátov sa hlásilo k systému parlamentnej demokracie, no žiaľ, krátko na to nasledovala tzv. kríza európskych demokracií.

O osude sveta sa rozhodovalo na mierovej konferencii vo Versailles od 18. januára 1919. Formálne sa ukončila až v júli 1923, kedy bola podpísaná Lausannská zmluva s bývalou Osmanskou ríšou a riešila územnú otázku Turecka. Počas Versaillskej konferencie sa pripravili mierové zmluvy s porazenými krajinami, obsahujúce podmienky so záväznou platnosťou. Dá sa povedať, že najhoršie zo všetkých porazených štátov dopadlo Nemecko, ako pôvodca a vyvolávateľ celého konfliktu. Priebeh konferencie riadila Rada piatich – USA (W. Wilson), Veľká Británia (D. Lloyd George), Taliansko (V. Orlando), Japonsko (N. Makino) a Francúzsko (G. Clemenceau), ktorého požiadavky na potrestanie vinníka vojny sa radia medzi najtvrdšie. Garantom dodržiavania mierových zmlúv mala byť Spoločnosť národov so sídlom v Ženeve, no neskôr sa ukázalo, že nedokáže pružne a nestranne zasiahnuť, ako napríklad v prípade silnejúcich tendencií radikálnych ideológií v medzivojnovom období. Versaillský mierový systém nedokázal zažehnať opätovne hroziace konflikty, ba naopak v niektorých prípadoch prispel k nepokojom v niektorých štátoch, najmä v tých porazeneckých, a to preto, lebo už beztak vojnou vydrancované hospodárstva a ekonomiky štátov boli zaťažované bremenom reparácií. Krajiny sa v dôsledku vojny topili v obrovských dlhoch. A aby toho nebolo málo, po vojne sa začína rozmáhať aj ďalší nepríjemný nešvár – pandémia španielskej chrípky, ktorá trvala od februára 1918 do apríla 1920. V štyroch po sebe idúcich vlnách zabila približne jednu tretinu vtedajšej populácie. Cenzúra počas vojny eliminovala správy o početných úmrtiach na španielsku chrípku za účelom udržania morálky.

Aby sme nehovorili len o negatívach: v medzivojnovom období, krátko po prvej svetovej vojne, silnelo aj emancipačné hnutie žien. Keďže boli počas vojny nútené pracovať na pozíciách, na ktorých si dovtedy držali monopol muži, začali si aj ony nárokovať práva z toho plynúce. Napokon sa im podarilo presadiť uznanie volebného práva, či práva na plnohodnotné vzdelanie.

Dominika Kukučová, Vlastivedné múzeum v Považskej Bystrici