Ako začínala Československá republika (3.časť)

78

Dňa 28. októbra 1918 vznikol spoločný štát Čechov a Slovákov. V dnešnej časti prinášame informácie o problémoch mladej republiky so zabezpečením vnútornej bezpečnosti štátu, s budovaním úradov a školstva.

Maďarskí úradníci v službách Československej republiky

Tí maďarskí úradníci (predovšetkým notári), ktorí podpísali sľub vernosti, sa zas borili so slovenčinou – novým úradným jazykom Aby im štát pomohol, dovolil, aby v priebehu letných prázdnin roku 1919 prijali na notárske úrady slovenských študentov, ktorí mali konverzovať s maďarskými úradníkmi po slovensky, prípadne im opravovať úradnú korešpondenciu. Študenti plat nedostali, ale byt a stravu po celý čas tejto prázdninovej praxe mali s požehnaním štátu zabezpečený, čo v tomto období biedy bola výhra.

Notár Koloman Kálnay, Maďar z Levíc, pridelený na košecký notársky úrad, sa zo všetkých síl snažil úradovať po slovensky, hoci aj s pomocou slovníka. Jeho úsilie zvládnuť jazyk sa riaditeľovi košeckej štátnej ľudovej školy tak zapáčilo, že ho vo voľnom čase doúčal slovenčinu.

Českí úradníci na Slovensku

Už od januára 1919 začali prichádzať na Slovensko českí úradníci. Zapĺňali uprázdnené úradnícke miesta, resp. konštituovali nové typy úradov, zabezpečovali verejný poriadok prostredníctvom četníckych (žandárskych) staníc, českí učitelia začali učiť v ľudových, meštianskych a odborných školách. Nová republika využívala ešte pomerne dlho právne normy rakúsko-uhorskej monarchie a vláda si uvedomovala, že noví úradníci potrebujú tieto zákony mať preložené do slovenčiny. Slúžnovské úrady si mohli pre nich vyžiadať preklady tých zákonov, ktoré využívali pre svoju činnosť, predovšetkým o zdravotníctve, poľnohospodárstve, lesníctve, o cestnej doprave a priemysle.

(V rokoch 1919 až 1922 nastala v hospodárení s lesmi úplná anarchia, bezhlavo ťažili majitelia lesov ako aj ostatná verejnosť. Dovtedy 50 rokov trvajúci štátny dohľad nad hospodárením v lesoch zlyhával a hrozilo ich trvalé zničenie. Vláda apelovala na občanov, aby sa riadili pokynmi lesných hospodárov, ale to sa míňalo účinkom – správcovia lesných úradov boli z tejto situácie zúfalí a hlavne bezmocní. Zásobovanie uhlím však aj naďalej viazlo, a tak v rúbaní lesov sa pokračovalo.)

Pôvodné okresné finančné riaditeľstvá z čias monarchie zmenili svoj názov na dôchodkové kontrolné úrady. Ich prvoradou úlohou bolo zabezpečiť štátne hranice proti pašovaniu ako pohraničná finančná stráž a vo vnútrozemí ako kontrolný orgán zabezpečiť výber poplatkov z piva, vína, mäsa, liehu, cukru, a vyberať poplatky cestné, mostné, správne a prievozné a monopolné poplatky z tabaku, soli výbušnín a sladidiel, čo malo prispieť k stabilizácii hospodárskych pomerov, napomôcť rozvoju priemyslu a ozdraviť štátne financie. Hneď od začiatku roku 1919 plnili túto funkciu českí odborníci.

Hospodárska kríza prudko narastala, keďže politická situácia sa po celý rok 1919 ani trochu neupokojila. Problémy výrazne zasiahli aj štátne financie. V dňoch 3. – 9. marca 1919 sa uskutočnilo kolkovanie starého rakúsko-uhorského obeživa, ktoré však malo platnosť len do 15. novembra 1919. Dovtedy sa vytlačili prvé československé bankovky, pričom sa menili v kurze nie 1:1, ale 1:4, samozrejme v prospech štátu. Po tomto dátume sa nekolkované bankovky mohli vymeniť už len v expozitúrach bankového úradu a po 1. marci 1920 už len na Ministerstve financií.

Štát vyzýval občanov na upisovanie československej štátnej pôžičky. Obyvatelia púchovského okresu na ňu prispievali vo viere, že peniaze budú použité na rozvoj nového štátneho hospodárstva, na usporiadanie finančných a hospodárskych pomerov republiky. Upisovať mohli v podstate len bohatší ľudia ako obchodníci, hostinskí, statkári, prípadne väčší roľníci. Výzva k upisovaniu pôžičky bola v skutočnosti nátlak na verejnosť v tom smere, že bohatším obyvateľom sa predlžovala lehota na vybavenie ich žiadostí na štátnych úradoch, teda v notariátoch a slúžnovských úradoch – rozhodnutia boli vydané až po podpise tejto pôžičky.

Práca, nezamestnanosť, vysťahovalectvo

Hospodárska kríza sa prejavovala aj v nezamestnanosti obyvateľstva. Ku krízam dochádzalo veľmi často a pravidelne, ale štát nemal páky na ich elimináciu. Notári podávali pravidelné hlásenia o počte nezamestnaných robotníkov v príslušných obvodoch – v záriečskom ich vo februári bolo 300. Ťažké postavenie chudobných a nezamestnaných štát riešil zadávaním tzv. núdzových prác. Upravovali sa brehy riek, opravovali cesty, ale zďaleka práca a financie štátu nepostačovali pre všetkých. Odchod do cudziny sa mnohým javil ako jediné východisko z biedy.

Štát mal záujem na tom, aby sa vysťahovalci oboznámili s nástrahami, ktoré ich čakajú v zahraničí, preto vydával nesmierne množstvo obežníkov s informáciami, ako treba pri odchode postupovať. Zriadil dokonca karanténnu stanicu v Svatobořiciach na južnej Morave, kde odchádzajúci povinne strávili 12 dní a s lekárskym potvrdením sa potom mohli v Hamburgu a Brémach nalodiť na cestu za oceán. Vláda upozorňovala na potrebu lekárskeho potvrdenia o zdravotnom stave, o gramotnosti, o výške financií, ktoré robotníci museli mať napríklad pri príchode do USA. Československý štát zabezpečoval robotníkom prostredníctvom štátnych inštitúcií v cudzine adekvátny plat, ubytovanie ap.

Už vtedy niektorí jedinci využívali ľudskú biedu a verbovali na roboty do cudziny podobne ako aj dnes – záujemca o prácu najskôr zložil zálohu 50 korún a potom mal čakať na výzvu. Tej sa však nedočkal. Kanada v rokoch 1920 – 1924 vôbec neprijímala strojníkov, technikov a továrenských robotníkov, ale len poľnohospodárskych robotníkov, drevorubačov a slúžky. Ostatných vracala naspäť do Európy. Mnohí našli prácu vo francúzskych a belgických baniach a v Nemecku. Nemecko najímalo slovenských robotníkov ani nie tak na prácu v Nemecku, ale na práce v Dánsku, Belgicku a Francúzsku, aby podľa Saint – Germainskej zmluvy obnovili nemeckou armádou zničené hospodárstvo týchto krajín.

Vnútorná bezpečnosť štátu

Na Slovensku boli zriadené dve policajné riaditeľstvá so sídlom v Bratislave a Košiciach. Im boli podriadené okresné četnícke veliteľstvá, a v jednotlivých notárskych obvodoch zodpovedali za pokoj a poriadok četnícke stanice. Takmer všetci četníci (žandári) boli českej národnosti.

Okrem pravidelných obchôdzok a udržiavaní poriadku v obciach a mestách četníci asistovali pri vojenských odvodoch a vykonávali razie. Jedna z nich sa konala súbežne na celom Slovensku dňa 24.10.1921 presne o 21.00 hod. Pri nej četníci legitimovali na železničných staniciach a vo vlakoch všetkých cestujúcich. Cieľom bolo odhaliť cudzincov – iredentistov a domácich prívržencov novovzniknutej komunistickej strany a kresťansko-sociálnej strany. Zachytených cudzincov mali odviezť na hranice, aby ďalej nešírili protičeskoslovenské nálady medzi miestnym obyvateľstvom a u príslušníkov politických strán urobiť domovú prehliadku, ktorou sa malo zamedziť šíreniu propagačných materiálov.

Ďalšia razia sa uskutočnila 27.10.1921, aby sa zabezpečil pokojný 28.október – štátny sviatok. Hoci zákonnú oporu štátny sviatok nemal, predsa len sa v tento deň nepracovalo v továrňach, v obchodoch ani v ostatnom hospodárskom živote, zatvorené boli aj úrady. Politická situácia v roku 1921 ešte nebola stabilizovaná, hrozili nepokoje, preto župan nariadil všetkým slúžnovským úradom držať v sobotu popoludní, v nedeľu dopoludnia a vo sviatok v úrade stálu službu pri telefóne, aby župa mohla prípadne operatívne konať. Vedľajším kladným efektom stálych služieb bolo vybavovanie nahromadených podaní, vzniknuté nedostatočným obsadením úradníckych pozícií.

Vzťah občanov k novej republike

Dá sa charakterizovať ako: pozitívny, negatívny alebo vlažný až žiadny. Pozitívne boli naladení národovci, ktorým sa splnil sen a dôrazne požadovali autonómiu Slovenska v rámci republiky. Negatívny postoj zas mali tí, ktorí sa nevedeli zmieriť so stratou výsadného postavenia. Bývalí úradníci s trvalým bydliskom v okrese sa stále skúšali zmeniť situáciu. Napríklad bývalý púchovský slúžny Ladislav Borčický nevynechal žiadnu príležitosť zneisťovať okolie a šíriť poplašné správy aj o tom, že mobilizácia sa ruší a odvody už viac nie sú povinné, čo by samozrejme oslabilo armádu.

Viacerí bývalí, ale aj súčasní úradníci pri stretnutí niekde v meste alebo v obci sa ostentatívne a nahlas rozprávali po maďarsky, čo verejnosť obyčajne pobúrilo. Nenávisť voči republike nedokázali potlačiť ani niektorí radoví občania. V notárskom úrade Považská Bystrica sa zachoval rozsudok sedrie (krajského súdu) nad Ladislavom Varsányim, ktorý verejne poburoval obyvateľov Považskej Bystrice nielen proti Čechom, ale aj ich domácim sympatizantom. Obe skupiny treba zastreliť alebo obesiť. Bol odsúdený na 6 mesiacov väzenia nepodmienečne.

Postoj kňazov odrážal ich vzťah k novej republike, ale hlavne k Čechom, ktorí ju prišli budovať. Medzi katolíckymi veriacimi šírili myšlienku, že českí úradníci ako ateisti zmenia kostoly a kláštory na divadelné sály a kiná, že odvrátia verejnosť od viery. Kaplán v Papradne konštatoval, že takých divokých ľudí ako sú tu, terajšia moc nezvládne, a že v kráľovstve by ich držali nakrátko. Zastával sa tiež Maďarov a prívržencov bývalej monarchie. Hlásenie o tomto postoji kňaza podal vrchný četnícky strážmajster v Papradne aj Zemskému četníckemu veliteľstvu v Bratislave, v dôsledku čoho mal kaplán zakázanú pastoračnú činnosť po dobu 1 mesiaca.

Ten istý kaplán vyvolal bitku medzi účastníkmi fašiangovej zábavy v Považskej Bystrici. Zúčastnili sa jej aj českí úradníci, ktorí prišli do Bystrice kolkovať bankovky. Na podnet kaplána začali považskobystrickí mládenci vyspevovať maďarské piesne a rozprávať po maďarsky, na čo českí úradníci pozerali s nevôľou, a aj to dali najavo. Ďalší kňaz pri pohrebe vyzýval ľudí, aby podpisovali hromadné protesty proti pripojeniu Slovenska k Československej republike.

Iný prístup k republike mal miestny rímsko-katolícky farár v Košeci – na predvolebnom zhromaždení roľníckej strany vystúpil s výzvou, že všetky politické strany by mali pracovať pod heslom starovekého Ríma SALUS REI PUBLICAE – SUPREMA LEX (Blaho republiky je najvyšší zákon), čo bolo prítomnými podporené potleskom.

Vlažný až neutrálny postoj k novej republike zaujalo roľnícke, resp. vidiecke obyvateľstvo. Možno ho označiť slovom vyčkávací. „Páni ako páni, uvidíme, akí budú tí noví“, ale snaha československej vlády aspoň trochu pozdvihnúť Slovensko, jeho hospodárstvo i obyvateľstvo bola zjavná a po pár rokoch sa odzrkadlila v zlepšení pomerov.

Učitelia a školstvo

Nesporný prínos pre naše školstvo mal príchod českých učiteľov. Po prevrate veľká časť maďarských učiteľov zo štátnych škôl odišla. Podmienkou na prijatie do štátnych služieb ČSR bola tzv. nostrifikácia diplomov (uznanie pedagogického diplomu československou vládou), ktorá predpokladala predovšetkým sľub vernosti republike – pre viacerých absolútne vylúčený akt.

Tí, ktorí ako učitelia chceli pokračovať v ľudovom školstve a v detských opatrovniach (dnes materských školách), skladali sľub republike do rúk školského inšpektora. Inšpektor na tento slávnostný akt pozval aj hlavného slúžneho. Voľné miesta v štátnych školách po maďarských učiteľoch boli urýchlene obsadzované učiteľmi z Čiech na základe dočasného dekrétu. V skutočnosti to bolo nútené preloženie na Slovensko – v Školskom inšpektoráte pre okresy Ilava a Púchov je zaznamenaných 8 českých učiteľov, ktorí nastúpili do služby od 1.9.1919.

Učitelia boli zavalení prácou – nielen vyučovaním detí, ale v nedeľu po bohoslužbe organizovali pre verejnosť prednášky s určitými témami, predovšetkým hospodárskymi, avšak „vedúcou myšlienkou každej prednášky nech je vštepovanie lásky k našej mladej vlasti – Československej republike“. Tak znel pokyn úradného obežníka. Českí učitelia podporovali všestranný rozvoj detí. Organizovali spoločné výlety do blízkeho okolia ako i do Bratislavy a Prahy, cvičili v Sokole, hrali divadlo, podporovali spevokoly.

Začiatky Československej republiky boli naozaj veľmi ťažké. Len odhodlanie a spoločné úsilie o budovanie skutočne demokratickej spoločnosti mohli doviesť obyvateľstvo k poznaniu, že nový štát priniesol obom národom nové možnosti rozvoja, dobrých vzťahov medzi národmi a národnosťami, a hoci už viac ako 27 rokov nežijeme v Československu, Československú republiku si môžeme a máme pripomínať ako jeden z významných míľnikov slovenského národa.

Jarmila Balážová