(V kukurici)
Prostred leta pod topoľom
rozlieha sa celým poľom
rozhnevaný hlas.
Zlostí sa tam šúľok kukurice,
prečo nosí sukňu,
prečo nie nohavice,
a že načase je strhnúť šaty,
a že od zajtrajška rozdávať sa budú prachy.
Možno je to iba póza,
možno dnes už bežná diagnóza.
Možno priniesla ju z Váhu voda,
možno je to móda,
možno iba taký kukuričný zvyk,
pravdu vraví ten,
kto vie robiť väčší krik.
Malé žlté zrná,
zmeniť v ťažké brvná,
rozdrviť korene a zdravé listy,
na svet vykydať ich,
špinavý aj čistý.
Vietor časom urobí z nich zdrapy,
kukurice, tej sú mraky,
nezničí ju sucho, ani dážď,
ten kto kričí, nechce, aby počuli ste…
…ako po chrbte mi behá mráz.
Jaroslav Martiš
