Chartista Ľudovít Didi sa nepodvolil sovietskym okupantom

142
Chartista Ľudovít Didi s manželkou Máriou a deťmi.

Pri príležitosti výročia invázie sovietskych vojsk do Československa 21. augusta 1968 prinášame príbeh chartistov manželov Ľudovíta a Márie Didiových – odvážnych ľudí, ktorí sa nebáli postaviť na odpor totalitnej moci.

V noci z 20. na 21. augusta 1968 vtrhli na územie Československa státisíce vojakov Sovietskej armády, aby našu vlasť okupovali a nanútili nám neslobodný režim na viac ako 20 rokov. Púchovský rodák, učiteľ a rómsky spisovateľ Mgr. Ing. Ľudovít Didi si na toto smutné obdobie spomína vo svojej knihe Príbehy svätené vetrom:

„Nad krajinou sa zatemnilo, armády, vojská, hory zbraní, hneď zahorúca začali s ľuďmi účtovať, z večera na ráno som bol čerstvý zločinec so všetkým, čo to prinášalo. Priateľ z východu sa rozčertil, vytasil pušku, potom kanón a poďho k nám, oslobodiť nás po druhý raz. Mnohí pustili do gatí, začali sa okupantovi podlizovať, udávať, ničiť druhých, no ja som k nim nepatril, odsúdil som inváziu ako takú, preto ma musel stihnúť trest. Zakázali mi vykonávať učiteľské povolanie, mňa i ženu vyhodili na ulicu, ostali sme na holom, vyhodili nás z roboty, a druhú, ani tú robotnícku, nám nedali. Môj zákaz povolania trval plných šestnásť rokov.


Žena skríkla: Krátko sme žili ako ľudia a znovu nás čaká hlad. Začalo sa postupné rozpredávanie vecí: prvé išlo auto, potom kusy nábytku, jedno po druhom, usilovali sa nás vyhladovať, zničiť, rok nám ani robotu nedali, ži, ako chceš, hoci aj zgegni. Dostali nás do ohromnej izolácie, v autobuse sa každý bál čo i prisadnúť si ku mne, nasadili na nás tajného, ktorý podával správy na ŠtB, volávali ma na výsluchy, kde skúmali moje písmo, chceli ma nachytať, hodiť do lochu, bol som zradca, zločinec bez práva, bez akejkoľvek možnosti obrany, a tak sme sa dostali tam, kde sme už raz boli, znovu prišiel hlad. Prijali ma na prácu v obchode, ale trvalo to krátko, iba do najbližšieho kádrovania, hneď som letel, znovu som bol na ulici, ba i ten, čo ma do tej roboty zobral, mal z toho zle…“

Charta 77 protestovala proti porušovaniu ľudských a občianskych práv

Charta 77 bola najvýznamnejšia občianska iniciatíva v okupovanej Československej socialistickej republike, ktorá si dovolila oponovať vládnucej komunistickej strane. Sama sa definovala ako voľné, neformálne, otvorené spoločenstvo ľudí rôznych presvedčení, viery a profesií, ktorých spája vôľa jednotlivo i spoločne sa zasadzovať o rešpektovanie občianskych a ľudských práv. Vo svojom prvom vyhlásení z januára roku 1977 kritizovala neslobodné pomery, ktoré u nás zaviedli sovietski okupanti s pomocou domácich kolaborantov:

Ako disident sa Ľudovít Didi zoznámil aj s budúcim prezidentom Václavom Havlom a politikmi Jiřím Dienstbierom a Petrom Uhlom.

„Desítkám tisíc našich občanů je znemožněno pracovat v jejich oboru jen proto, že zastávají názory odlišné od názorů oficiálních. Jsou přitom často objektem nejrozmanitější diskriminace a šikanování ze strany úřadů i společenských organizací; zbaveni jakékoli možnosti bránit se, stávají se prakticky obětí apartheidu.
Statisícům dalších občanů je odpírána „svoboda od strachu“, protože jsou nuceni žít v trvalém nebezpečí, že projeví-li své názory, ztratí pracovní a jiné možnosti… Bezpočet občanů musí žít ve strachu, že kdyby se projevili v souladu se svým přesvědčením, mohli by být bud‘ sami nebo jejich děti zbaveni práva na vzdělání…
Svoboda veřejného projevu je potlačena centrálním řízením všech sdělovacích prostředků i publikačních a kulturních zařízení. Žádný politický, filozofický i vědecký názor nebo umělecky projev jen trochu se vymykající úzkému rámci oficiální ideologie či estetiky nemůže být zveřejněn; je znemožněna veřejná kritika krizových společenských jevů; je vyloučena možnost veřejné obrany proti nepravdivým a urážlivým nařčením oficiální propagandy…
Svoboda náboženského vyznání … je systematicky omezována mocenskou svévolí; oklešťováním činnosti duchovních, nad nimiž trvale visí hrozba odepření nebo ztráty státního souhlasu s výkonem jejich funkce; existenčním i jiným postihem osob, které své náboženské vyznání slovem i skutkem projevují; potlačováním výuky náboženství apod.“

Venovanie od expremiéra vlády Českej republiky Petra Pitharta.

Signatári Charty 77 zo Slovenska

Medzi prvými 242 signatármi Charty 77 boli len traja Slováci – spisovateľ Dominik Tatarka, filozof Miroslav Kusý a historik Ján Mlynárik. Podpisy aj napriek represiám v ďalších rokoch pribúdali. Do konca roka 1989 Chartu podpísalo 1.889 signatárov, z nich však len 36 zo Slovenska. Málokto na Slovensku pozná mená Ľudovít Didi a Mária Didiová, mená odvážnych ľudí pochádzajúcich z nášho regiónu, ktorí sa k Charte 77 pridali v júni 1980. V tom čase už bolo zrejmé, že väčšina obyvateľov Československa je zastrašená komunistickou mocou, ktorá policajne sledovala, vypočúvala a väznila svojich kritikov. Šiesti predstavitelia Charty 77 na čele s Václavom Havlom sedeli od roku 1979 vo väzení odsúdení na viacročné tresty odňatia slobody. Napriek tomu manželia Ľudovít a Mária Didioví našli odvahu a osobne vyhľadali v Prahe matku speváčky Marty Kubišovej, aby mohli pridať svoj podpis pod Chartu 77.

Za svoj občiansky postoj počas okupácie Ľudovít Didi získal preukaz účastníka protikomunistického odboja s evid. č. 77.

Ľudovít Didi v knihe Príbehy svätené vetrom opisuje ťažkosti, ktoré s manželkou Máriou vtedy prežívali:

„Potom nám robotu dali, denne sme museli cestovať viac ako šesťdesiat kilometrov. Bola to špinavá robota, ktorú nikto nechcel, robili sme pri stroji, boli tam výpary, chemikálie, emulzie, všetko, čo škodí zdraviu, ale nemali sme na výber. Začali sme robiť, makať na úkol, platilo sa a od kusa. Ak sme chceli žiť, boli iba dve cesty: robiť, vydržať, alebo umrieť od hladu, a keď nie je iné východisko, všetko je dobré. Robili sme na tri zmeny, najmä nočné boli ťažké a namáhavé. Studený kus kovu vložiť do mašiny, šliapnuť, roztočilo sa opracovávanie, z jednej strany, z druhej strany, šup do debny a zase odznova, kus do hrdla mašiny, šliapnuť, rozbeh mašiny, opracovanie z jednej strany, potom z druhej, šliapnuť, tisíce šliapnutí počas zmeny, pri ukladaní sa liala emulzia, zápach sadal do hrdla a ďalej, stále si sa strachoval, aby mašina vydržala, aby nebol prestoj, lebo prestoj znamenal únik peňazí, pritom sa normy zvyšovali, musel si odviesť viac práce za menej peňazí, taká je fabrika. Ľudia čakali, že to vydržíme iba pár dní, ale dokázali sme to, ba stali sme sa v dielni najlepšími, také boli naše výkony.

Chartistka Mária Didiová so svojimi synmi Radkom a Ľudovítom v r. 2019.

Po zmene sme museli očistiť stroj, umyť sa a kráčať k autobusu. Telo bolo ochabnuté a slabé, cítili sme v nohách prebdenú noc plnú roboty. Len čo sme sadli na autobus, klesli nám viečka, zavreli sa nám oči, potom sme prestúpili na iný autobus, ktorý nás viezol domov, hlava nám padla, akoby ju bol niekto potlačil medzi plecia, a už sme spali, únava vykonala svoje, svet sa pre nás stratil, spali sme spánkom spravodlivých a unavených, nevedeli sme o živote. Keď sa autobus zastavil, vysadli sme ako opití, zmámení, prepletali sme nohami, vliekli sa domov ako slimáky, všetka sila ostala tam vo fabrike, zobrala ju noc a stroj, taký bol vtedy náš život. Po dvoch rokoch som od mašiny vypadol, vhupol do čiastočnej invalidity, nič to, že som prišiel o väčšinu žalúdka. Manželka tam vydržala šesť rokov.

Nežnou revolúciou sa pomery zmenili, ja a manželka sme do víťazstva slobody tiež niečo dali, máme v demokracii svoj vklad, svoje pevné miesto, trpeli sme, strádali sme, prešli sme peklom hladu, a predsa sme tu celí, Boh nás uchoval, Boh nás zachránil.“

Ľudovíta Didiho rehabilitovali na jar 1990 a mohol sa po 16-ich rokoch vrátiť k svojmu povolaniu učiteľa.

Koniec okupácie a ocenenie chartistu z Púchova

Po Novembri 1989 nová vláda dohodla odsun sovietskych okupačných vojsk. Do 21. júna 1991 opustilo Československo všetkých 73.500 sovietskych vojakov a 39.000 ich rodinných príslušníkov, 1.220 tankov, 2.500 bojových vozidiel pechoty, 105 lietadiel a 175 vrtuľníkov. Dodnes však nebol potrestaný nikto z kolaborantov okupačnej moci. Mnohí z nich sa v novom demokratickom režime rýchlo premenili na úspešných privatizérov a podnikateľov.

Na odvážnych chartistov sa takmer úplne zabudlo. Ľudovít Didi sa aspoň dožil rehabilitácie ako učiteľ (1990) a inžinier (1992). V roku 2007 spolu s manželkou Máriou dostali od Ústavu pamäti národa preukazy „účastníkov protikomunistického odboja“ (č.77 a č.78). Dožil sa tiež vydania svojich troch kníh – „Príbehy svätené vetrom“ (2004), „Cigánkina veštba“ (2008) a „Čierny Róm a biela láska“ (2011). Až po smrti mu vyšla posledná kniha „Róm Tardek a jeho osud“ (2013). V roku 2014 dostal in memoriam Cenu mesta Vráble za literárnu tvorbu a celoživotný občiansky postoj a ocenenie Roma spirit.

Ocenenie primátorom mesta Vráble z roku 2005.

V Púchove, rodnom meste Ľudovíta Didiho, jeho meno takmer nikto nepozná. Nepoznáme ho ako disidenta, nepoznáme ho ako spisovateľa. A vraj dnešná mládež nemá vhodné vzory… Chlapec, ktorý ani nepoznal vlastného otca, chudobný Róm, ktorý túžil po vzdelaní a stal sa učiteľom a spisovateľom, takým vzorom môže byť. Učiteľ Ľudovít Didi, ktorý dokázal obetovať svoje milované povolanie a spokojný hmotný život kvôli boju za slobodnejšiu a spravodlivejšiu spoločnosť, si zaslúži našu vďaku a ocenenie. Ak mesto Púchov doteraz nevyznamenalo svojho rodáka Ľudovíta Didiho, tohtoročné oslavy 30. výročia Novembra 1989 budú vhodnou príležitosťou. Nesmieme dovoliť, aby sa zabúdalo na ľudí, ktorí dokázali byť hrdými a slobodnými občanmi v dobe, keď sme sa my ostatní zo strachu alebo pre osobný prospech klaňali okupačnej totalitnej moci.

Cena mesta Vráble z roku 2014.

Púchovské noviny o Ľudovítovi Didim napísali tiež:
Ľudovít Didi: Čím viac ma kopali, tým viac som rástol
Spisovateľ Ľudovít Didi o Púchove

Spracoval Slavomír Flimmel