Ľudovít Didi: Čím viac ma kopali, tým viac som rástol

203
Ľudovít Didi (foto Pavol Janík).

Signatár Charty 77, učiteľ a rómsky spisovateľ Ľudovít Didi pochádzal z Púchova.

Disident a účastník protikomunistického odboja Ľudovít Didi (*16.1.1931 Púchov – †15.9.2013 Vráble) bol učiteľom a spisovateľom. Narodil sa v rómskej rodine v Púchove ako nemanželské dieťa. Vyrastal u starých rodičov z matkinej strany v sedemčlennej rodine, starý otec Ondrej Didi bol známy rómsky hudobník. Na svoje chudobné detstvo spomína: „Dedko hral na husliach a ja som falošne spieval. Ale predsa nám ľudia vždy niečo dali. Keď nemali peniaze, tak jedlo.“

Školské roky

Ľudovú a meštiansku školu navštevoval v Púchove. Vďaka vlastnej usilovnosti a kňazovi, ktorý ho inšpiroval a podporoval, prijali Ľ. Didiho na Učiteľský ústav v Bánovciach nad Bebravou. Keďže však rodina nemala peniaze na internát, do školy nenastúpil. Ako 15-ročný odišiel z domova. Na toto obdobie si spomína v roku 2005: „Jedného dňa som nasadol na nákladné auto a odviezol som sa do Bratislavy. Išiel som na hlavnú stanicu, bol som hladný, tak som si pýtal jedlo. Videli to žandári a zobrali ma k veliteľovi. Vraj ako si to predstavujem, kde chcem bývať, čo chcem robiť? Vysvetlil som mu, že si hľadám nejakú robotu. Veliteľ mi umožnil, aby som dva týždne prespával na žandárskej stanici. Za ten čas som našiel jedného Bulhara, ktorý mal dvoch synov, päťkárov. Za to, že som ich učil, mi poskytol izbu a stravu.“ Popritom vypomáhal v reštauráciách, čím si zarobil na maturitný kurz, ktorý organizovalo združenie YMCA.

V roku 1951 začal študovať na Vysokej škole politických a hospodárskych vied v Prahe, odkiaľ ho po dvoch rokoch štúdia pre jeho politické názory vylúčili. V rokoch 1959 – 1963 absolvoval štúdium na Pedagogickom inštitúte v Nitre, skončil ako učiteľ so zameraním na literatúru a dejepis. Po úspešnom ukončení školy pôsobil na rôznych miestach v malotriednych školách. V rokoch 1966 – 1974 bol vedúcim vychovávateľom v Osobitnej škole vo Vrábľoch.

Ľudovít Didi pred školou v Hrušove, kde pôsobil ako učiteľ, s manželkou Máriou a deťmi (rok 1960).

Zákaz učiť

V roku 1968 sa na jednej schôdzi vyjadril, že „Brežnev musí byť idiot, keď nariadil vstup vojsk Varšavskej zmluvy do Československa“. V normalizačných čistkách po roku 1969 ho pre jeho postoje vyhodili zo školstva podobne ako mnohých ďalších učiteľov. Odbor školstva Okresného národného výboru v Nitre ako dôvod vo výpovedi uviedol, že „V krízovom období v r. 1968/69 ste verejne zastávali nesprávne protisocialistické a protisovietske názory na situáciu v našom štáte. Z týchto dôvodov nie je u Vás záruka, že povediete výchovu zverenej mládeže v duchu požiadaviek na ideovo-politickú výchovu socialistického človeka.“

Vyhodenie z práce Ľudovíta Didiho veľmi zasiahlo, pretože prácu učiteľa chápal ako svoje životné poslanie. V tomto období bol už ženatý a mali tri deti. Po roku bez práce sa mu podarilo nájsť zamestnanie – začal pracovať ako robotník vo fabrike na výrobu textilných strojov. Bola to zdraviu škodlivá práca s jedovatým odpadom, Ľ. Didi dostal žalúdočné vredy a prišiel o dve tretiny žalúdka. Ako sám uviedol v roku 2005: „Predali sme auto a všetko, čo sa dalo, lebo znova k nám zavítal hlad. Volali ma na ŠtB do Nitry, prezerali poštu, vo Vrábľoch ma sledoval tajný. Syn sa až na tretí raz dostal na štúdium, aj druhý syn a dcéra išli najskôr za učňov, až okľukou sa dostali do školy.“

Chartista

Manželia Didiovci napriek represáliám a šikanovaniu, ktorému boli vystavení, sa svojich názorov a občianskych postojov nevzdali. V nespravodlivom položení videli aj iných, ktorí boli rovnako postihnutí totalitným režimom a chceli svoj názor vyjadriť verejne. Ľ. Didi hodnotil vtedajších komunistických vládcov v rozhovore z roku 2005: „Nebolo milosrdenstva u nich. Videl som tú nespravodlivosť. Nestačilo im, že pobrali majetky, museli človeka zničiť. Celá tá ideológia bola zameraná proti človeku.“

V roku 1980 Ľudovít a Mária vycestovali do Prahy, vyhľadali matku Marty Kubišovej a obaja podpísali Chartu 77. Protirežimné vyhlásenie malo pred nimi odvahu podpísať len 13 slovenských disidentov a Ľudovít Didi bol jediným rómskym signatárom zo Slovenska. Po podpise čakali rodinu ďalšie postihy a problémy. Nežná revolúcia 1989 Ľ. Didiho zastihla už ako polovičného invalidného dôchodcu.

Rehabilitácia

V roku 1990 Okresný národný výbor v Nitre Ľ. Didiho rehabilitoval. Mohol sa vrátiť k svojmu pôvodnému povolaniu pedagóga. Stal sa riaditeľom Detského domova v Koliňanoch, kde pôsobil do roku 1998 a pomohol tu vybudovať telocvičňu a knižnicu. V roku 1992 mu Vysoká škola ekonomická v Prahe na základe politickej rehabilitácie priznala titul inžiniera (Ing.). V roku 2005 mu udelilo verejné uznanie mesto Vráble. Proces jeho politickej rehabilitácie sa zavŕšil v roku 2007, keď Ústav pamäti národa Ľudovítovi Didimu a jeho manželke priznal status „účastníka protikomunistického odboja“.

Ľudovít Didi s manželkou Máriou (foto Pavol Janík).

Spisovateľ

Ľudovít Didi väčšinu svojho života žil a tvoril vo Vrábľoch. Písať knihy začal až na dôchodku v roku 2001. Stal sa prvým rómskym spisovateľom románov v slovenskej literatúre. „Všetko, o čom píšem, som prežil. Nič som nechcel prikrášľovať,“ odpovedal na otázku o autentickosti jeho literárneho diela. Postupne napísal a vydal štyri knihy: Príbehy svätené vetrom (2004), Cigánkina veštba (2008), Čierny Róm a biela láska (2011), Róm Tardek a jeho osud (2013). Posledné dve knihy vydala aj Slovenská knižnica pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči ako zvukový záznam na CD.

Literárny vedec Ondrej Sliacky hodnotí literárne dielo Ľ. Didiho: „Dielo 73-ročného debutanta, je zvrchovaným tvorivým činom, ktorý jedinečným spôsobom vypovedá o autentickom svete rómskeho etnika, o jeho biede a utrpení, o láske a smrti, o cigánskej duši. Strhujúca výpoveď o osudoch Róma Ondráša a jeho rozvetvenej rodiny, situovaná do 30. až 50. rokov 20. storočia vychádza z autobiografických motívov autorovho detstva a je svojráznym, insitným variantom rómskeho magického realizmu.“

Rodina

S manželkou Máriou sa zoznámil pred podnikom Makyta, kde Mária pracovala ako šička. Ona šla domov po pracovnej smene a on bol na vychádzke ako vojak povinnej vojenskej služby. Keďže bola „gadžovka“, rodina bola proti ich vzťahu. Až po 15-tich rokoch sa pomerila s vlastnou rodinou. Ľudovít a Mária Didiovci prežili spolu päťdesiatsedem rokov svojho života. Mali tri deti – jeden syn bol advokátom, druhý pracoval ako rušňovodič a dcéra sa starala ako profesionálna matka o deti v pestúnskej starostlivosti.

Spracoval Slavomír Flimmel

Zdroj: SSS, LIC, SME, Pluska, humanisti.sk, romaspirit.sk, babylonrevue.cz, bratislavskenoviny.sk, wikipedia