Detské divadelné štúdio Ochotníček oslávilo 50 rokov

72

V roku 1970 založila v Púchove Elena Zlatošová Bakošová Detské divadelné štúdio Ochotníček. Za ostatných 50 rokov sa stal dôležitým miestom pre niekoľko generácií (nielen) púchovských detí a získal titul kvalitného divadelného súboru. Rozprávali sme sa preto s jeho aktuálnym vedúcim, režisérom Petrom Hudákom, ktorý sa do Púchova dostal ako 23-ročný a k spolupráci s DDŠ Ochotníček náhodou. Pozývame Vás do histórie a súčasnosti…

Ochotníček je dnes medzi ochotníkmi známym pojmom. Ako ho možno definovať?

Ako Detské divadelné štúdio (DDŠ). Teda priestor, kde sa stretávajú deti, aby sa hravou formou za pomoci divadelných postupov naučili niečo o svete okolo. Aby okúsili radosť z tvorby i potlesku a zažili vzájomné priateľstvá. Mojou neskromnou ambíciou je, aby deti o čase strávenom v DDŠ Ochotníček hovorili v dospelosti ako o šťastnom detstve. Pokiaľ viem, podobnú predstavu mala aj zakladateľka Ochotníčka, Elena Bakošová.

Vieš povedať, kde vznikol podnet založiť detský divadelný súbor?

V Púchove bolo silné ochotnícke podhubie. Divadelný súbor Makyta bol vo svete československého ochotníckeho divadla pojmom. Myšlienka vychovať si mládež teda nebola vôbec prekvapivou.

Pracovať s deťmi na báze tvorivej dramatiky bola myšlienka Elenky Zlatošovej Bakošovej. Hovorím teda o spôsobe práce, kedy sú deti partnermi vedúceho a spoločne hľadajú výsledný inscenačný tvar. Prácu začínajú rozhovormi o téme v snahe ju pochopiť a potom spoločne tvoria scenár a vymýšľajú, ako bude hra vyzerať. V drvivej väčšine sme robili autorské hry, hoci sme sa neraz opreli o literárnu predlohu. V sedemdesiatych rokoch minulého storočia to bol veľmi progresívny a prezieravý počin. Zvlášť na Slovensku, ktoré dodnes miluje v kroji oblečený Ženský zákon.

Tento súbor navštevovalo nespočetné množstvo detí, mladých ľudí počas rokov jeho existencie. Z vlastnej skúsenosti vravím, že ma výrazne formoval, smeroval a napokon aj nasmeroval. Spomínaš si na príbehy svojich zverencov a zverenkýň, na ich vtedajšie detsko-mládežnícke tragédie?

Áno. Neraz sme spolu riešili aj ich osobné boliestky či naopak radosti. Stalo sa, že vznikol scenár pre scénickú miniatúru len preto, aby som našiel rozptýlenie pre chlapca, ktorému sa rozvádzali rodičia. Viaceré z dievčat si u nás liečili prvé sklamanie z lásky. Dokonca som sa nedávno dozvedel, že v deväťdesiatych rokoch bola jedna zamilovaná aj do mňa, čo dnes znie prudko nepravdepodobne. Niektorým som nahrádzal otca, ktorý nemal čas či záujem počúvať ich trápenia. O týchto vzťahoch rada rozprávala aj moja predchodkyňa. Zažívala to podobne.

Ako sa pozeráš na súčasné „deti z Ochotníčka“, ktoré si viedol?

Takmer ako na svoje vlastné. Veď si zo všetkými tykám. Ktoré šesťročné dieťa môže povedať, že si pokojne tyká s úplne cudzím chlapom? Ako náhle sa stali členmi súboru, bol som za ne zodpovedný. Keďže mám horkokrvných predkov, nikdy som si po emotívnu reakciu nešiel ďaleko, no verím, že deti zo mňa nemali zlé sny. Že cítili moju náklonnosť. Najprísnejší som bol paradoxne na tých, ktorí mi najviac prirástli k srdcu.

V roku 2008 sa Ochotníček presunul z rodinného Kultúrneho domu do priestoru na Námestí slobody. Po otvorení nového Divadla sa súbor presťahoval doň a pred rokom zas naspäť na Námestie slobody. Mal tento fakt vplyv na fungovanie Ochotníčka?

Dúfam, že nie. Priestor nás síce obmedzil a aj dnes limituje možnosti pri príprave hry, ale podstata práce nie je v naštudovaní fantastickej šou so svetelnými efektmi, ale vo vytvorení predstavenia, ktoré bude komunikatívne, poučné, dojímavé, vtipné a nevšedné. Také sa dokáže odohrať, a aj sa odohralo, pokojne v lese nad zurčiacim potokom. Druhá vec je, že kultúra dnes ustupuje biznisu.

Na čele tohto súboru si od roku 1991. Pripravil si niekoľko desiatok úspešných inscenácií. Tvoje meno sa spája s divadelnou kvalitou. Si na seba hrdý?

Boli časy, keď som bol. Keď sme tri razy za sebou vyhrali celoslovenskú prehliadku v Šali, bol som „najmúdrejším“ tvorcom detského divadla široko ďaleko. No keď ste na vrchole a vaše ego vás na chvíľu prestane zaslepovať, všimnete si z toho vrcholu tú obrovskú panorámu hôr. A každý jeden kopec má svoj vrchol a mnohé ďaleko vyššie ako ten, na ktorý ste sa konečne po rokoch tápania vyškriabali. Čím som starší, tým viac si uvedomujem, že toho o deťoch i o divadle viac neviem, ako viem. Že je treba sa veľa učiť, aby ste mohli s čistým svedomím predstúpiť pred diváka a vyložiť mu svoju predstavu o hodnotách. Aj mojim vlastným dcéram hovorím, že na ne nepotrebujem byť hrdý, ale potrebujem ich milovať. To znamená podporovať, súcitiť, inšpirovať , nasmerovať. Hrdosť je vlastná sestra pýchy.

Vďaka Ochotníčku vznikli mnohé priateľstvá, často na dlhé roky. Málokedy sa však stane, že si učiteľ dokáže vytvoriť priateľstvo s celou posádkou, ktorá za ním príde. Peter Hudák je človek-učiteľ, človek-divadelník, človek-otec, Človek – to všetko v rámci jediného súboru, Ochotníčka. Za všetkých a všetky Ti ďakujeme!

Za rozhovor poďakovala Lucia Panáčková.