DofE – Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu

88

Dňa 9. 4. 2021 zomrel princ Filip, manžel britskej kráľovnej Alžbety. Možno neviete, že bol zakladateľom programu Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu (DofE), ktorý pomohol miliónom mladých ľudí na celom svete.

“Netušili sme čo sa bude diať, keď sme v roku 1942 prvýkrát udelili Medzinárodnú cenu vojvodu z Edinburghu. Už na mieste to malo obrovský úspech a odvtedy tento program naberá na sile a rastie na celom svete,“ opisoval začiatky programu princ Philip.

DofE od roku 1956 podporuje mladých ľudí v 140 krajinách po celom svete na ich ceste k samostatnosti, sebavedomiu, úspechu v živote a sociálnemu cíteniu. Princ Philip program založil spolu s Kurtom Hahnom, nemeckým pedagógom a milovníkom zážitkovej výučby. DofE na celom svete zanecháva nezabudnuteľné a cenné dedičstvo nekonečného potenciálu u mladých ľudí.

DofE na Slovensku

Na Slovensku DofE už vyše 6 rokov rozvíja mladých ľudí a učiteľov v rámci programu, ktorý princ Filip založil. DofE sa podarilo priniesť na vyše 180 škôl a organizácii, kde skoro tisíc učiteľov a pracovníkov s mládežou každý rok podporuje študentov na ich ceste splnených cieľov a snov. Od roku 2015 na Slovensku významnou Medzinárodnou cenou vojvodu z Edinburghu ocenili vyše 4.000 mladých ľudí. Na Slovensku funguje pod záštitou Ministerstva školstva a Veľvyslanectva Veľkej Británie na Slovensku.

Ako získať cenu DofE?

DofE je rozvojový program pre mladých vo veku od 14 do 24 rokov. Program uznávajú špičkové svetové univerzity a takisto najväčší svetový zamestnávatelia pri prijímacích pohovoroch. Hlavným dôvodom je, že tieto inštitúcie hľadajú v mladých ľuďoch predovšetkým rozvinuté charakterové vlastnosti ako napr. samostatnosť, vytrvalosť, cieľavedomosť a schopnosť prevziať za seba zodpovednosť, ktoré DofE priamo rozvíja.

Ako to funguje?

Mladý človek si sám stanovuje ciele, ktoré musí po dobu realizácie programu napĺňať. Učiteľ alebo dobrovoľník v programe figuruje ako mentor a rovnocenný partner, ktorý účastníka vedie k napĺňaniu svojich cieľov v oblastiach ako Šport, Rozvoj talentu, Dobrovoľníctvo a Dobrodružná expedícia. Program DofE tak poskytuje mladým ľuďom priestor na realizáciu svojho talentu, svojich záujmov a rozvíja motiváciu.

Katarína Drábiková, ktorá navštevovala Základnú školu Gorazdovu v Púchove a dnes je študentkou SZŠ v Nitre, v minulosti získala bronzovú aj striebornú medailu Medzinárodnej ceny vojvodu z Edinburghu. S čitateľmi Púchovských novín sa rada podelila so svojou skúsenosťou:

„O DofE som sa dozvedela až na strednej škole a myšlienka realizácie vo viacerých okruhoch ma okamžite zaujala. Mám rada výzvy a tak som si okrem odbornej školy a bývania na internáte pridala aj tento projekt. Bronzová úroveň takouto výzvou aj bola. Predsa len si nájsť počas školy, po dobu troch mesiacov, čas aj na osobný rozvoj bolo zo začiatku ťažké.

V oblasti športu som sa venovala nacvičeniu krátkej gymnastickej zostavy, dobrovoľne som pomáhala dvom spolužiačkam so zlepšovaním sa v plávaní (ony to mali ako cieľ v športe) a talent som rozvíjala v zapletaní vlasov. Nikdy mi to totiž nešlo a tak som sa nielen niečo nové naučil, a ale zlepšila si aj jemnú motoriku.

Tá pravá zábava prišla však až počas záverečnej úlohy – dobrodružnej expedície, ktorá musí trvať minimálne dva dni a jednu noc. Aj počas tej sme museli zvoliť nejaký cieľ a tak si naša skupina vybrala zbieranie odpadkov po turistoch. A tých veru aj bolo! Štyri plné vrecia. Orientovali sme sa podľa mapy a kompasu. Cvičnú expedíciu sme absolvovali s koordinátormi. Ostrú už samostatne, bez nich a samozrejme aj na inej trase. Stretli sa s nami na styčnom mieste a my sme pokračovali ďalej. Telefóny sme si zobrať nesmeli. Úprimne sme si ich absenciu ani nevšimli. Zabavili sme sa pri hraní kartových hier a počas opekania večere. Najlepšie boli aj tak zvuky nočného lesa. Ešte lepšie bolo už len naše miesto na stanovanie. Pohorie Tribeč je známe miznúcimi turistami. Na tento fakt sme nejako pozabudli a tak sme sa v plnom počte z expedície aj vrátili.

Poslednou časťou tak zostala účasť na oficiálnej ceremónii odovzdávania medailí, ktorá sa konala v budove Starej tržnice v Bratislave. Zúčastnil sa jej aj vtedajší britský veľvyslanec Andrew Garth, ktorý niektorým aj osobne medailu odovzdal. Vypočula som si niekoľko naozaj zaujímavých príbehov iných ocenených a nazbierala inšpiráciu pre moje osobné ciele.

Celkom niečo iné už bola strieborná úroveň. Z hľadiska dĺžky plnenia tejto úrovne som ju pomenovala Cesta za striebornou fatamorgánou. Nakoľko sme už boli držiteľky bronzovej úrovne (áno boli, túto moju skupinu tvorili štyri žiačky odboru zdravotnícky asistent a ja, jediná, ktorá sa z mojej triedy rozhodla pokračovať), museli sme našim úrovniam venovať minimálne tri mesiace a hlavnému cieľu až pol roka. Slávnostná ceremónia tak bola skoro v nedohľadne.

V rámci dobrovoľníctva som spolu s ešte jedným dievčaťom zo skupiny bola súčasťou environmentálneho tímu našej školy. Cieľ však musí byť merateľný a tak som organizovala aj celoročný zber papiera. Okrem toho sme samozrejme robili aj rôzne prednášky o problematike likvidácie elektro-odpadu a potrebe efektívnej separácie. Druhej téme sme venovali aj naše prezentácie pre žiakov susednej základnej školy. Talent som rozvíjala vyšívaním. Vyšila som Vianočný obrúsok a Veľkonočný obrus. Najťažší a hlavný cieľ som mala v oblasti športu. Nebola som spokojná s percentuálnym podielom tuku v mojom tele a tak som sa ho rozhodla znížiť o minimálne 8%. Vďaka úprave stravy a ráznej zmene študentskej životosprávy sa mi to nakoniec však podarilo, dokonca som podiel znížila ešte o viac percent ako som mala v pláne.

Z fatamorgány sa stávala každým dňom čoraz viac realita. Čakala nás už len expedícia. Skončil sa nám druhý ročník a my sme mali 2 mesiace na absolvovanie 2 expedícií v trvaní troch dní a dvoch nocí v prírode. Teraz sme však porovnávali flóru západného a severozápadného Slovenska v rôznych nadmorských výškach. Prvú expedíciu sme koncom leta absolvovali z hradu Červený Kameň do obce Limbach. Vzhľadom na riziko požiaru sme si teplé jedlá, ktoré sú povinnosťou, varili na malom plynovom variči. Prvú noc nám spestrilo hlučné prežúvanie stáda laní a jedna zvedavá líška. Mne osobne ešte vedľa spiaca kamarátka, ktorá sa bojí zvierat. Zhodli sme sa, že tá sa prekonala počas oboch expedícií najviac. Druhý deň sme strávili skoro celý na nohách a po nečakanej zmene trasy sme si uvarili teplú večeru a schovali sa do stanov. Urobili sme dobre, pretože počasie je nevyspytateľné a dalo nám to pocítiť už o tretej ráno. Silný vietor a dážď nás prebrali a urýchlili naše ranné balenie. Nezaobišlo sa to však bez obetí. Jeden zo stanov to nezvládol a polámal sa pod náporom vetra. Samozrejme ešte počas toho ako sme boli v ňom. Mokré, no spokojné, sme teda dokončili našu cvičnú expedíciu. Chýbal nám už len posledný krok. Ten sa uskutočnil druhý septembrový víkend.

Z obce Hrabové sme cez Súľovské skaly a Manínsku tiesňavu prešli až do Považskej Bystrice. Kamarátka vyzbrojená zvonom poctivo dávala lesnej zvery vedieť o našom pohybe. Prvý deň nám vďaka nádherným výhľadom zo Súľovských brál ušiel rýchlo a ani sme nevedeli ako, sedeli sme pred rozloženými stanmi a smiali sa na našich zážitkoch. O pády a pošmyknutia v daný deň veru nebola núdza. Večer sme si popriali dobrú noc a pobrali sa načerpať sily. Okrem jedného nočného pozdravu sovy a zvukovým efektom prebiehajúcej jelenej ruje to bola pokojná noc. Ráno sme si uvarili na variči čaj a vyrazili opäť ďalej. Cesta počas druhého dňa ubehla chytro. Po stretnutí sa na dohodnutom mieste s koordinátorkou sme našli priestor na stanovanie a rozložili sa. Nad polievkou sme potom spomínali na začiatky, rozprávali si vtipné príhody alebo zážitky zo školy. Posledný deň sme si opäť uvarili čaj a vydali sa do našej cieľovej destinácie. Cestou sme však stratili turistické značenie a tak sme mali o zábavu postarané. Po niekoľkohodinovom pátraní sme sa aj vďaka pomoci jedného okoloidúceho turistu dostali až do Považskej Bystrice, kde už tiekli slzy radosti a úľavy. Unavené no šťastné sme si na parkovisku pred obchodným domom uvedomili, že z našej fatamorgány sa stala realita a my si musíme počkať už len na ceremóniu.

Slávnostné odovzdávanie sme v tom roku už vzhľadom na termín našej expedície nestihli, no aj tak sme sa tešili na tú, čo mala byť v roku 2020. Epidémia nám však zmenila plány a my sme sa tak stretli pred obrazovkami so živým prenosom. Medaily boli odovzdané školám a tie ich predali nám. A tak sa skončila cesta za našou striebornou fatamorgánou. Každá z nás má v malom červenom puzdre medailu plnú zážitkov. Strieborný dôkaz o tom, že keď sa chce tak sa to vždy dá!“

Zdroj: dofe.sk, fotoarchív K. Drábikovej