
Ochladli listy, tráva,
na kamenný parket tanečným krokom vstúpila jeseň.
Mesiac vykročil na oblohu,
zobudil nostalgiu,
ktorá sa okamžite začala driapať von,
na vzduch.
Slnečné lúče tuhli v tieni končiaceho dňa,
menili sa na tenké priesvitné nite,
hodvábnu sieť,
do ktorej sa zamotala tulákova duša.
Čarovná vôňa vlasov bláznivo šteklila ho v nose,
dotyk pokožky privádzal do pokušenia.
Chytil ju za ruku a nechal sa pohltiť
láskavým náručím tmy.
Šiju mu zaplavil horúci dych.
Na ramene ucítil spaľujúci dotyk horúcich pier.
Do utíchajúcej noci zazneli tóny… a hlas.
Hlas božskej Édith.
Poletoval vzduchom ako vločka a nôtil si:
„Pa-dam, pa-dam, pa-dam !
Padam, padam, padam !“
Jaroslav Martiš