Matúš Čák – lev na Trenčianskom hrade

119

Dňa 18. marca si pripomenieme 700. výročie smrti jedného z najznámejších šľachticov stredovekého Uhorska, ktorý väčšinu svojho života prežil na šírych pláňach Trenčianskeho panstva.

Jeho majetky zaberali v čase jeho najväčšej slávy obrovskú časť Slovenska, čo súčasníkov nabáda, aby jeho osobu častovali titulom „panovník“ či „kráľ.“ Matúš nebol ani jedno ani druhé. Nebol „z Božej milosti kráľ,“ bol len veľmi schopným politikom, diplomatom a vojakom, ktorý vedel svoje skúsenosti a znalosti využiť vo svoj prospech. Kto bol tento obávaný, súčasníkmi mnohokrát zatracovaný, veľmož a prečo je jeho sila osobnosti stále tak živá i po 700 rokoch?

Pôvod a cesta na výslnie

Matúš Čák sa narodil okolo roku 1260 významnému uhorskému šľachticovi Petrovi, ktorý svoj rod, vlastniaci erb s vyobrazením leva, priviedol vojenskými úspechmi na politické výslnie, do priazne kráľov. Matúš v jeho úspešnej politike pokračoval. K sláve a vážnosti, ktorú získal jeho otec, sa rozhodol pripojiť bohatstvo a mocenský vplyv. A to sa mu podarilo, pretože v časoch, kedy sa Uhorsko zmietalo na prelome 13. a 14. storočia, po vymretí rodu Arpádovcov, v nepokojoch, dokázal bravúrne lavírovať medzi účastníkmi boja o svätoštefanskú korunu a dosiahnuť tým nemalé zisky. Čákovské panstvo sa pôvodne rozprestieralo na severe dnešného Maďarska a čiastočne zasahovalo aj Bratislavskú stolicu.

Pán Váhu a Tatier

Matúša do popredia vyniesol úspech vo víťaznej bitke, kde si sily na bojovom poli zmeral kráľ Ondrej III. na strane jednej a rakúsky vojvoda Albrecht na strane druhej. Ondrej III. mu ako vďaku za preukázané služby udelil titul palatína, ktorý mu bol však neskôr odňatý (napriek tomu sa v listinách titulom palatín stále podpisoval). Ako palatín bol druhým najvplyvnejším mužom v kráľovstve. Vďaka vplyvu a vojenskej sile sa pod jeho správu postupne dostávali ďalšie hrady a majetky, ako napríklad Topoľčany, Uhrovecké panstvo, Červený Kameň, Horná Nitra, Oponice, Čeklís, Bojnice a mnoho hradov a panstiev v Ostrihomskej, Komárňanskej a Hontianskej stolici. Matúš Čák spojil jednotlivo roztrúsené panstvá do uceleného komplexu, čím podstatne zväčšil pôvodnú rodovú základňu. Patrilo mu veľa vplyvných panstiev pozdĺž rieky Váh; jeho doména sa ťahala od západného Slovenska smerom na stredné. Aj vďaka polohe jeho území dostal prezývku Pán Váhu a Tatier.

Matúšove spory s cirkvou a kráľom

Vďaka spôsobu nadobúdania majetkov si Matúš Čák narobil mnoho nepriateľov. Počas boja o uhorský trón (v rokoch 1301 až cca 1310), kedy medzi sebou súperili rody Anjouovcov z Itálie, českí Přemyslovci a rakúski Wittelsbachovci, sa Matúš prikláňal vždy na stranu možných víťazov. Jeho politické lavírovanie dosahovalo dokonalosti, avšak nieslo sa v znamení krutostí a častého drancovania. Bez ohľadu na zákony a práva, ktoré v krajine platili, nezdráhal sa siahnuť na majetok kráľa či cirkvi, čo bolo neprijateľné. Takto násilne si napríklad uzurpoval Nitrianske biskupstvo, kde v čase drancovania zhorela katedrála, drahocenná biskupská knižnica a dokonca kostrové relikvie sv. Andreja Svorada a Benedikta. Podobný osud stihol aj Ostrihomskú arcidiecézu, cirkevné správne centrum Uhorska. Vďaka tomuto vyčíňaniu si Matúš niekoľkokrát vyslúžil od cirkvi trest exkomunikácie, tzn. bol vyobcovaný z cirkvi do času, kým neučiní nápravu – čo sa takmer nikdy nestalo. Na jeho majetky bol uvalený interdikt čiže cirkevná kliatba, po ktorej uvalení sa na danom území nemohli vysluhovať sviatosti ani slúžiť omše. Cirkev i panovník trpezlivo čakali na Matúšovo podriadenie sa a návrat uzurpovaných majetkov. Márne.

V roku 1310 sa aj črtalo zlepšenie vzťahov, no Matúšova politická pozícia a majetková platforma boli už tak silné, že si mohol dovoliť odoprieť poslušnosť samotnému uhorskému panovníkovi Karolovi Róbertovi z Anjou. Dokonca ho odmietal uznať podľa miestnych právnych zvykov za legitímneho panovníka Uhorského kráľovstva. Spory medzi kráľovskou autoritou a oligarchom z Trenčína sa vyostrili v roku 1311, keď Matúš Čák napadol kráľovo sídelné mesto Budín. Vojská týchto dvoch nepriateľov sa na bojisku stretli ešte raz, a to v roku 1312 v bitke pri Rozhanovciach. Matúš sa bitky osobne nezúčastnil. Dobové pramene vysvetľujú jeho neprítomnosť napríklad starobou, či zle hojacou sa ranou na nohe, vďaka ktorej by bol na bojovom poli značne znevýhodnený. Pri Rozhanovciach stál Matúš na strane východoslovenského veľmoža Omodeja Abu. Karol Róbert vyhral a vplyv mocných spurných šľachticov začal upadať. Kráľ začal z pozemkov Čáka postupne ukrajovať, no trenčiansky lev sa nevzdával. Sila vzdoru síce slabla, no Matúš sa nehodlal vzdať ťažko nadobudnutých majetkov. Všetko však nakoniec dopadlo inak, ako Matúš Čák očakával…

Osudový Trenčín

Trenčiansky hrad aj s príslušným panstvom dostal Matúš do rúk koncom 13. storočia, údajne vďaka dedičskému právu, ktoré si uplatňoval po smrti svojho strýka Matúša II. Čáka. Hrad bol však kráľovským majetkom, preto bol neskoršou príčinou sporov medzi Matúšom a panovníkom. Faktom ostáva, že Matúš si Trenčín zvolil za centrum svojich dŕžav, prežil na ňom niekoľko rokov a počkal si na ňom i na svoju smrť 18. marca 1321. Dodnes sa vedú polemiky o mieste jeho posledného odpočinku. Niektorí sa domnievajú, že jeho telo dodnes spočíva pod najvyššou vežu Trenčianskeho hradu, tzv. Matúšovou vežou. To, kde Matúš Čák našiel svoj večný pokoj, je dodnes zahalené rúškom tajomstva. Nech je to akokoľvek, jeho prítomnosť dodnes cítiť v múroch Trenčianskeho hradu, o čom sa môžete osobne presvedčiť…

Dominika Kukučová, Vlastivedné múzeum v Považskej Bystrici