Mestské zastupiteľstvo udelilo čestné občianstvo Emílii Čibenkovej a Milanovi Húževkovi

425

V piatok 17. septembra sa v Divadle Púchov konalo slávnostné 6. zasadnutie mestského zastupiteľstva.

Mestské zastupiteľstvo na návrh komisie udelilo in memoriam ocenenie ČESTNÝ OBČAN mesta Púchov. V slávnostnom príhovore primátorka mesta Katarína Heneková okrem iného uviedla:

„V minulosti sa medzi významné osobnosti mesta zapísalo 14 občanov, ktorí boli vyznamenaní za osvetu a podnikavú činnosť či už v oblasti športu, kultúry, histórie a progresu mesta, i spoločenskej alebo sociálnej práce. Celkom bolo počas svojho aktívneho života ocenených päť osobností mesta, ostatných deväť osobností „in memoriam“.

Dnes medzi nich zaradíme ďalšie dve dôležité osobnosti, ktoré formovali progresívnu tvár mesta Púchov a svojím celoživotným dielom sa pričinili o jeho celoslovenskú i zahraničnú reprezentáciu. Edward Hopper povedal: „Človek je dielo. Niečo neprichádza z ničoho.“

Je mi cťou v tento slávnostný deň, počas Slávnostného zasadnutia mestského zastupiteľstva v Púchove, udeliť titul ČESTNÝ OBČAN – in memoriam práve týmto dvom osobnostiam, o ktorých ocenenie ste sa zaslúžili aj Vy všetci, ktorí ste v roku 2019 zasielali podnety na mená ľudí, ktorým by toto ocenenie malo patriť. Po zvážení odbornou komisiou boli vybrané osobnosti, ktorých prácu, životný prístup pri zdolávaní strastí a užívaní radostí života, a najmä odkaz pre všetkých nás, si nesmierne vážim…

Poďakovanie patrí rodinám oboch našich vzácnych osobností, ktoré ich po celý život podporovali a vytvorili im podmienky a zázemie k tvorivej činnosti. Takýchto ľudí, ako pani Emília Čibenková a pán Milan Húževka, ktorí zároveň spolupracovali počas svojho života na rôznych umeleckých projektoch, je skutočne málo, a je na nás a hlavne budúcej generácii, pripomínať si ich posolstvá a udržiavať tradície, ktoré obaja vniesli do života mesta Púchov.“

Poslanci a prítomní hostia si pozreli a vypočuli prezentáciu o živote a práci obidvoch ocenených. Ocenenie si od primátorky mesta prevzali dcéra Emílie Čibenkovej Miroslava Čibenková Nvotová a manželka Milana Húževku Veronika Húževková. Na počesť ocenenia nových čestných občanov mesta vystúpil Folklórny súbor Váh, ktorý tento rok oslávi polstoročie od založenia. Pri jeho vzniku a bohatej histórii stáli obaja ocenení.

Čestná občianka mesta Púchov Emília Čibenková

Emília Čibenková sa narodila 13. decembra 1925 ako Emília Baronová, tretia z piatich sestier, v rodine púchovského pekára Jozefa Barona. Od malička inklinovala k divadlu, už ako štvorročná recitovala na púchovskej slávnosti pred početným publikom. Obidvaja rodičia, Paula Višňovská Baronová aj Jozef Baron hrali ochotnícke divadlo, Jozef Baron písal poviedky a eseje.

Emília Čibenková vyštudovala Obchodnú Akadémiu v Trenčíne a začiatkom 50-tych rokov nastúpila do závodu Makyta ako administratívna pracovníčka. Zároveň však založila Divadelný súbor Makyta, ktorého členmi boli „makyťáci“ Vilo Hodoň, Alexej Čibenka, Ladislav Kunst a taktiež púchovskí učitelia Milka Záleská, Anton Jagelka, Helena Medvecká či vedúca knižnice Oľga Zelková a mnohí ďalší. V súbore pôsobila ako režisérka a zároveň herečka.

Začala externe študovať réžiu na VŠMU v triede profesionálnej režisérky Magdy Husákovej-Lokvencovej a štúdium úspešne ukončila. Pod jej režijným vedením súbor Makyta uvádzal jednu úspešnú premiéru za druhou a toto obdobie vyvrcholilo v roku 1959 premiérou hry Friedricha Dürrenmatta – Fyzici. Bol to na tú dobu nevídaný dramaturgický aj umelecký počin a to ešte na pôde ochotníckeho divadla. Inscenácia zožala obrovský úspech, hrala sa aj v Prahe a súbor Makyta a Emília Čibenková dostali za tento mimoriadny umelecký úspech štátne vyznamenanie prezidenta republiky.

Na prelome 50-tych a 60-tych rokov Emília Čibenková krátko pôsobila ako herečka v Divadle pracujúcich v Považskej Bystrici kde bol jej kolegom Jozef Kroner. Pod rodným priezviskom si zahrala vo viacerých inscenáciách (účinkovala napríklad v hrách Ženba, Výstrely na Dlhej ulici, Mladá Garda, Kocúrkovo a i). Neskôr so súborom prešla do Žiliny do Divadla Petra Jilemnického.

V roku 1962 nasledovala manžela Alexeja Čibenku, ktorý začal pôsobiť v diplomatickej sfére, do Prahy a neskôr do Londýna. V roku 1970 po okupácii Československa sa manželia Čibenkoví vrátili do Púchova. Emília Čibenková nastúpila do novootvoreného Domu kultúry Púchov ako vedúca oddelenia záujmovo umeleckej činnosti (ZUČ).

Bohaté divadelné skúsenosti a lásku k ochotníctvu Emília Čibenková zúročila svojou dlhoročnou ročnou prácou v tejto oblasti. Po odmlke opäť viedla divadelný súbor Makyta Divadlo mladých. Aj vďaka nej zažila púchovská kultúra v 70-tych rokoch minulého storočia rozkvet v záujmovo umeleckej činnosti. V dome kultúry pôsobilo viac ako 20 rozličných súborov, ale aj kapiel a záujmových krúžkov.

Za svojho pôsobenia v Púchove uviedla, režírovala Emília Čibenková viac ako 50 premiér, a na spoluprácu si pozývala špičkových slovenských profesionálnych režisérov a výtvarníkov, ako napríklad Miloša Pietora či Púchovčana prof. Jozefa Cillera a mnohých ďalších. Bolo ich viac ako 30. S divadlom v Púchove sa rozlúčila v roku 2005 premiérou hry Retro ako čerstvá osemdesiatnička.

Emília Čibenková viac ako polstoročie výrazne prispievala k rozvoju kultúrneho života v Púchove a púchovský Divadelný súbor Makyta priviedla na najvyššiu priečku československého ochotníckeho divadla. Vychovala niekoľko generácii divadelníkov, pod jej vedením sa v súbore vystriedalo viac ako 350 členov. Dcéra Emílie Čibenkovej Miroslava Čibenková-Nvotová a vnuk Jakub Nvota idú v jej šľapajách a dodnes pôsobia v profesionálnych divadlách. Emília Čibenková bola silná umelecká osobnosť s empatiou, láskou k divadlu, životu a mestu Púchov. Zomrela 11. 6. 2019 vo veku 93 rokov.

Čestný občan mesta Púchov Milan Húževka

Milan Húževka sa narodil v Zbore 5. septembra 1940 v roľníckej rodine ako predposledné z desiatich detí manželov Jána Húževku a Anny rod. Repkovej. Svoje detstvo prežil v Zbore a neskôr v Záriečí. Po skončení základnej školy nastúpil na Poľnohospodársku školu technickú v Pruskom. Po maturite strávil dva roky na základnej vojenskej službe v českom mestečku Stříbro, kde založil svoj prvý folklórny súbor Orešan.

Po návrate domov pracoval v Projektovom ústave poľnohospodárskej a lesnej výroby v Žiline, na ONV v Považskej Bystrici a v roku 1963 sa zamestnal v Poľnohospodárskom učilišti v Ilave ako inštruktor odborného výcviku. Tu založil folklórny súbor Mladý poľnohospodár. Súčasne začal diaľkovo študovať na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre, z ktorej odišiel po štvrtom semestri pre vážne rodinné problémy. V roku 1966 začal pracovať ako vychovávateľ v Odbornom učilišti Gumární 1. mája v Púchove a založil tu ďalší folklórny súbor i žiacku kapelu. Popri zamestnaní absolvoval trojročné pomaturitné štúdium na Pedagogickej škole v Turčianskych Tepliciach v profesii vychovávateľ.

So svojou životnou družkou Veronikou rod. Marálovou sa zosobášil v roku 1967 a mali spolu dve deti: Libušu a Radovana. Jeho profesionálna dráha pokračovala v Dome kultúry v Púchove, kde pôsobil na výchovno-vzdelávacom oddelení. Kvôli nepriaznivej situácii na politickej scéne sa rozhodol z Domu kultúry odísť. Zamestnal sa v redakcii časopisu Poľovníctvo a rybárstvo v Bratislave ako zástupca šéfredaktora. Neskôr pracoval ako vedúci Domova mládeže v Poľnohospodárskej škole v Pruskom.

Až do sedemdesiatych rokov 20. storočia bol tento kraj povesťovo bielym miestom Slovenska, pretože prekrásne príbehy predkov neboli dovtedy prerozprávané do knižnej podoby. Prišiel s nimi na knižný trh ako prvý. Z tohto hľadiska je jeho literárna prvotina Žobrákov poklad, vydaná v roku 1974, pre Stredovážsky región historická. Postupne napísal a neskôr i vydal vo vlastnom vydavateľstve Ametyst, založenom v roku 1995, dvanásť knižiek povestí a rozprávok a zúčastňoval sa besied po celom Slovensku. Okrem autorskej práce sa od roku 1995 angažoval aj ako editor monografií obcí v regióne, poľovníckej literatúry a poézie.

Nezanedbateľná je aj jeho činnosť spojená s folklórom. Už je to 50 rokov, čo v Dome kultúry v Púchove Milan Húževka založil a niekoľko rokov viedol folklórny súbor Váh a bol tiež spoluorganizátorom Folklórneho Púchova. Srdcovou záležitosťou bolo preňho účinkovanie v triu trombitášov „bratov Vráblovcov“, ktoré žalo úspech na viacerých domácich i zahraničných folklórnych slávnostiach. V roku 2017 bola fujara trombita zapísaná na zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska a Milan Húževka bol ocenený ako významný propagátor tohto nástroja. Ocenenie si žiaľ už nemohol prevziať, ale nesporne by bol šťastný, že tento jednoduchý ľudový nástroj už nezapadne do zabudnutia. Okrem trombity ovládal dobre hru na akordeóne, trubke, saxofóne a občas, už ako senior, svojich najbližších potešil aj zanôtením na fujare.

Zdrojom inšpirácie bola pre Milana Húževku predovšetkým príroda, ktorá sa odzrkadľovala v jeho tvorbe, folklóre, no aj jeho záľube v poľovníctve, poľovníckej kultúre a rozvoji loveckej hudby. Celých tridsať rokov organizoval Celoslovenskú súťaž v hre na lesnici a lesnom rohu-B. Bol autorom myšlienky usporadúvania Dní sv. Huberta vo Svätom Antone. Vydával ročenku s názvom Lovec a príroda viac ako 20 rokov. Za aktívny rozvoj kultúry slovenského poľovníctva získal najvyššie poľovnícke vyznamenanie „Zlatý kamzík“. Sám bol aktívnym poľovníkom viac ako polovicu svojho života.

Milan Húževka bol talentovaný a neúnavný typ človeka, vždy sa venoval činorodej práci. Jeho motto znelo nasledovne: „Kde je chuť a dobrá vôľa, tam sa dielo musí podariť“. Viera v dobrý svet bola, žiaľ, dotknutá osobnými zážitkami, no napriek tomu Milan Húževka vždy miloval svoju vlasť i Slovákov. Ako sám povedal: „Narodil som sa, žijem, a vari raz aj umriem v mojej nádhernej dedinke poniže Javorníkov. Ak by som ju chcel prirovnávať, nuž teda k Hečkovej Zelenej mise. Je obkolesená lánikmi polí a kučeravým vencom hôr. Čím je pre mňa? Všetkým! Neviem si predstaviť sám seba ako pútnika, hľadajúceho ideálny raj. Tento raj na zemi sa rozkladá v mojej Zbore.“

Jeho životnú púť nečakane narušila smrť milovaného syna v roku 2017, s ktorou sa už nedokázal vyrovnať a v závere toho istého roka, 13. decembra odišiel do večnosti vo veku 77 rokov. Napriek možnostiam prameniacim z tvorivej práce spisovateľa nepodľahol pokušeniam svetskej slávy a nezradil vlastné ideály. Žil a tvoril s pokorou, no súčasne i úžasnou vervou, využíval dar reči, osobitý cit, bezprecedentný talent. Zužitkoval svoje nadanie a už počas života sa zaslúžil o to, že Zbora a púchovská dolina nikdy nebudú chýbať na mape slovenských povestí a rozprávok. Odkaz Milana Húževku pre potomkov je nadčasový: „Nebehaj plano po svete! Šťastie je doma ukryté. Hľadaj v dedovej záhrade, jej vôňa ťa k nemu zavedie“.

Z podkladov MsÚ Púchov spracoval Slavomír Flimmel