Mystérium života v stredovekých kláštoroch

958

MNÍŠSTVO A PUSTOVNÍCTVO JE UŽ V DNEŠNEJ MODERNEJ DOBE POMERNE ZASTARALÝ, MOŽNO DOKONCA POSTUPNE MIZNÚCI FENOMÉN, KTORÝ SA DNES PRAKTIZUJE LEN OJEDINELE A SKÔR VO VÝCHODNÝCH KULTÚRACH. ORIENTÁCIA SPOLOČNOSTI VO VŠEOBECNOSTI POVÄČŠINE NA MATERIÁLNO, VYTLÁČALA POMALY FENOMÉN DOBROVOĽNÉHO ZRIEKANIA SA MATERIÁLNYCH VECÍ V PROSPECH DUCHOVNÉHO BLAHA A VIDINY VEČNÉHO ŽIVOTA. V ŽIVOTNEJ FILOZOFII STREDOVEKÉHO ČLOVEKA ZAČÍNALA SNAHA O SPÁSU A VEČNÝ ŽIVOT UŽ TU, NA ZEMI. MNÍŠSTVO MALO NIEKOĽKO VÝVOJOVÝCH STUPŇOV A FORMOVALO SA POSTUPNE. JE TO ZLOŽITÝ A DLHÝ DEJINNÝ PROCES, KTORÝ JE KOMPLIKOVANÉ STRUČNE OBSIAHNUŤ. KDE SIAHAJÚ DEJINY MNÍŠSTVA, ČO ASKETICKÝ ŽIVOT OBSAHOVAL, AKÁ JE JEHO PODSTATA A AKO VYZERAL BEŽNÝ DEŇ STREDOVEKÉHO MNÍCHA?

KDE TO VŠETKO ZAČALO…

Kresťanské mníšstvo sa začalo formovať bezprostredne po prenasledovaní kresťanov v Rímskej ríši v 3. a 4. storočí a čiastočne súvisí aj s budovaním cirkevnej správy. Svoje korene zapustilo najskôr na východe, v Egypte, Sýrii, Malej Ázii, Palestíne a Konštantínopole. Odtiaľ sa myšlienky pustovníctva rozšírili do vtedajšieho sveta. Veľkou inšpiráciou pre prvých pustovníkov bol sám Ježiš Kristus, ktorý odišiel na 40 dní do púšte, aby rozjímal a modlil sa. Ďalším vzorom bol Ján Krstiteľ, ktorý prežil časť života na púšti v chudobe, odriekaní a modlitbe. Samota, askéza, kontemplácia sa stali nástrojom ako dosiahnuť duchovné očistenie a harmóniu s Bohom a so svetom. Samotné slovo „mních“ pochádza zo slova monachos čo znamená „osamelý“.

Spočiatku sa stretávame so samostatne fungujúcimi pustovníkmi, ktorí vyhľadávali opustené miesta pre život, modlitbu a kontempláciu. Najčastejšie sa uchyľovali do vyššie položených jaskýň či pustovní. „Otec mníchov“ alebo „púštny otec“ – sv. Anton Veľký – pôvodom z Egypta, odišiel žiť do púšte asketický život. Rozdal svoj majetok a stal sa jedným z prvých púštnych pustovníkov. Za prvého pustovníka sa považuje aj sv. Pavol z Téb, ktorý sa pred prenasledovaním kresťanov, rozpútaným cisárom Déciom, ukryl na púšti. Napokon tu zostal a dožil svoj život v askéze.

Rozlišujeme dva typy mníšstva, a to eremitské (žobravé, pustovnícke) a cenobitské (komunitné). Za zakladateľa tzv. organizovaného (cenobitského) mníšstva považujeme sv. Pachomia, ktorý žil na prelome 3. a 4. storočia v Egypte. Pôvodne odišiel do púšte, aby sa venoval pustovníctvu. Uvedomil si nebezpečenstvo samotárskeho života v púšti, navyše sa okolo neho začali združovať stúpenci, ktorí hľadali zmysel života v pustovníctve. Pachomios sa rozhodol založiť prvú monasteriu, teda kláštor.

Bývali v dome, kde mal každý svoju celu. Aby spoločenstvo fungovalo a vyhlo sa prípadným nedorozumeniam, spísal pravidlá pre spoločný život členov. Môžeme teda povedať, že bol autor prvej mníšskej regule, na ktorej princípoch stoja takmer všetky nasledujúce rehole, ktoré postupne vznikali v európskom priestore. Vrchol východného mníšstva nastal za Bazila Veľkého. Mníšstvu ako takému a aj všetkým novovznikajúcim reholiam dali základ dve regule – augustiniánska a benediktínska. Novovznikajúce rády väčšinou súviseli s nespokojnosťou jednotlivca s fungovaním cirkvi, teda z potreby niečo meniť, preto volili radikálny prístup vo forme reformy už existujúcej reguly či rehole. Postupne kláštory zakladali tzv. fundátori, ktorí financovali všetky, alebo časť nákladov na stavbu. Napriek tomu, že fundátor mal zásluhy na výstavbe kláštora, jeho vstupy do chodu a organizácie boli eliminované. Bolo to z toho dôvodu, aby svetská moc príliš nevnikala za múry kláštorov. Čo sa, žiaľ, napokon postupne stalo. Prílišný vplyv sveta do života rehole sa stal osudným aj svetoznámemu benediktínskemu kláštoru vo francúzskom Cluny. Neraz kláštory vlastnili a spravovali aj vlastné dediny. To si mohli dovoliť len bohaté opátstva.

ŽIVOT V KLÁŠTORE NA PRÍKLADE BENEDIKTÍNSKEJ REHOLE

Na území Európy založil prvý kláštor sv. Benedikt z Nursie. Jeho pôvodným úmyslom nebolo založiť novú rehoľu, lebo sám žil striedavo ako člen existujúceho cenobitského spoločenstva a aj ako pustovník. V roku 529 založil na hore Monte Cassino v Taliansku prvý západoeurópsky kláštor. Tým sa stáva zakladateľom prvej rehole benediktínov v Európe. Spísal regulu, z ktorej vychádzali neskôr takmer všetky európske mníšske rády. Základným heslom benediktínov bolo heslo „Ora et labora,“ čiže „Modli sa a pracuj.“ Z to vyplýva, že okrem modlitieb, bohoslužieb, kontemplácie nad Svätým písmom, bola dôležitá aj manuálna práca. Nebolo nič nezvyčajné, ak popri kláštoroch vznikali okrem kostolov aj remeselnícke dielne, hospodárstva, hospice. Najvychýrenejším benediktínskym opátstvom bolo Cluny (dnešné Francúzsko), ktoré bolo založené už v 10. storočí. Svoj vrchol dosiahlo za opáta, mysliteľa, a filozofa Petra Ctihodného v 12. storočí. Prekvitala v ňom filozofia, vzdelanosť, zdokonalil sa tu gregoriánsky chorál, ktorý si dnes spájame práve s obdobím stredovekých katedrál. Toto duchovné miesto dokonca ovplyvnilo na istý čas aj dvorskú etiketu a kultúru na kráľovských dvoroch.

Na čele kláštora stál opát. Bola to kľúčová osoba, ktorá zabezpečovala styk s verejným svetom, nebol viazaný názormi ani radami spolubratov. Hierarchia v kláštore fungovala na princípe „otcovskej autokracie.“ Bol duchovným vodcom, učiteľom, spovedníkom mníchov. Jeho voľba nebola obmedzená vekom a volili ho bratia spomedzi seba. K opátovej právomoci patrilo menovanie rôznych funkcií, ktoré súviseli s chodom a organizáciou kláštora. Zaujímavé je, že napríklad opát Panonhalmského opátstva (dnešné Maďarsko) bol vždy automaticky volený za biskupa. Opáti a abatiše (predstavené kláštora) boli poväčšine z vysokopostavených šľachtických rodín. V stredoveku bolo zvykom, že minimálne jeden člen aristokratickej rodiny musel zasvätiť svoj život Bohu a Cirkvi. Benediktíni boli najvýznamnejším mníšskym rádom, nositeľom kultúry a vzdelania až do 11. – 12. storočia, kedy začínajú vznikať nové rehole, odnože od benediktínskej.

Deň mnícha sa delil na viacero častí, a to medzi prácu, modlitbu a kontempláciu. Ich povinnosťou bolo zúčastňovať sa na modlitbách nočných (1. – 2. hodina ranná), ranné chvály (4. hodina – do svitu), ďalej bol čas modlitieb delený na tzv. malé hodinky (primy, tercie, nony, vešpery a završovalo to kompletórium). Značnú časť ich dňa tvorila modlitba, čítanie z Biblie, spev, žalmy, kontemplácie.

Čas sa našiel aj na manuálnu prácu. Mnoho kláštorov disponovalo hospodárstvom, zabezpečujúci chod, vlastnú obživu a zásobovanie kláštora. Bolo samostatnou hospodárskou jednotkou. Obyvatelia kláštora žili z práce vlastných rúk. Venovali sa poľnohospodárstvu, ovocinárstvu, vinohradníctvu, pestovali obilie. Dokonca prenajímali vlastné krčmy. Mnísi boli prekvapivo aj zruční remeselníci a inžinieri. Vo vodnom inžinierstve vynikali cisterciti, ktorí zdokonalili systém rybníkov na chov rýb. Vedeli zručne odvodňovať močiare, stavali mlyny. S lopotou prichádzalo aj ubúdanie síl, ktoré bolo potrebné doplniť jedlom. Sv. Benedikt napríklad nepredpisoval jasne stanovený jedálniček, no denná dávka chleba nemala prekročiť 300 g, mali sa variť dve teplé jedlá za deň. Na tanieri mníchov ste našli aj zeleninu (hlavne strukoviny) a ovocie. Dodržiavali však prísny pôst v prikázané dni. Zdržiavali sa mäsitých jedál zo štvornohých zvierat, preto prevažovali v jedálničku najmä ryby a výnimočne hydina. Na stoloch nechýbali ani mliečne výrobky, z ktorých exceloval syr. Okrem vody mnísi obľubovali víno. Radi pili aj pivo, ktoré si sami varili. Vyrábali rôzne destiláty, likéry, ktoré ale využívali v bylinárstve a liečiteľstve. Stolovanie bolo tiež prísne dané a staral sa oň refektorarius. Musel poznať servírovací poriadok – kedy, koľko a komu čo naložiť na tanier. Zaujímavé je, že prídel vína súvisel s púšťaním žilou, čo malo zabezpečiť čistenie tela. Bola to prevencia pred vysokým krvným tlakom a pohlavnou náruživosťou. V kláštore sa dodržiaval aj prísny pôst, a to tri dni v týždni – pondelok, stredu a piatok. Pôstom mnísi bojovali proti zlým myšlienkam, bol súčasťou askézy. Asketickým prostriedkom bola aj mlčanlivosť silentium. Rád kartuziánov pojal mlčanie dokonca medzi základné pravidlá rádu. Mnísi žili pomerne vyváženým životným štýlom. Zo záznamov vieme, že ochorením tráviaceho traktu trpeli len výnimočne. Dokonca archeologické správy hovoria o tom, že úmrtnosť mníchov v mladom veku bola zriedkavá.

Pri každom kláštore ste mohli nájsť hospic, špitál, kde sa starali o chorých a starých mníchov, ale aj o chorých ľudí, ktorým nemal kto podať pomocnú ruku v trápení alebo si nemohli dovoliť drahého felčiara. Mnísi boli vzdelaní bylinkári. Pestovali si vlastné bylinkové záhrady, z ktorých bylinky využívali na dochucovanie jedál, ale primárne na liečenie neduhov. Z ich rúk vzišlo mnoho krásnych herbárov. Z nášho územia pochádza aj krásny herbár od Lietajúceho Cypriána, ktorý žil na Červenom Kameni v 18. storočí a bol správcom tunajšej lekárne. Zo žien sa zvýraznila v 12.storočí abatiša benediktínskeho ženského kláštora v Bingene, sv. Hildegarda, ktorej meno dodnes nesú mnohé spoločnosti, ktoré sa zaoberajú liečením pomocou sily bylín. Patrila naozaj k popredným kapacitám prírodného liečiteľstva danej doby.

Kláštory boli rovnako kolískou stredovekej vzdelanosti. V skriptóriách denne usadali mnísi k prepisovaniu a písaniu kníh. Ich diela dosahujú nevídanú dokonalosť. Krásne ozdobné písmo, precízne ručne maľované ilustrácie. To všetko si vyžadovalo hodiny, mesiace, či dokonca roky tvrdej práce, umeleckého talentu a zručnosti. Pred vynálezom kníhtlače bolo ručné písanie jediný spôsob zrodu kníh. Pracovníci v skriptóriách sa delili na odpisovačov, iluminátorov a kníhviazačov. Výsledkom ich práce boli nádherné, dnes neskutočne cenné, iluminované rukopisy. Za múrmi kláštorov ste mohli nájsť rozsiahle, obsahovo bohaté knižnice s rôznym spektrom tém. Zaujímavé je, že sa tam nachádzali aj tzv. zakázané knihy, ktoré sa bežne čítať nemohli. Patrili k nim napríklad rukopisy z čias antiky a týkali sa prevažne filozofie. Na Aristotela, Platóna či Sokrata pozerala väčšinou stredoveká cirkev s nevôľou. Keďže bola stredoveké laická spoločnosť prevažne nevzdelaná, kultúru držali nad vodou kláštory. Nebolo nič neobvyklé, ak ani sám panovník nevedel čítať či písať. Z toho dôvodu mnoho klerikov pôsobilo na kráľovských či šľachtických dvoroch ako notári, sekretári, učitelia a pod.

NAJROZŠÍRENEJŠIE MNÍŠSKE RÁDY V STREDOVEKOM UHORSKU

Prvými priekopníkmi zakladania kláštorov v Uhorsku bol kráľ Štefan a jeho otec Gejza, neskôr Ladislav I. a Ondrej II. Najstarší západoeurópsky rád benediktínov mal v Uhorsku svoje sídlo v Panonhalme, na Zobore v Nitre, v Hronskom Beňadiku, v Bzovíku.

Mlčanliví kartuziáni, ktorých založil Bruno Kolínsky, našli svoj domov na Spiši. Sídlili v Slovenskom raji, na Skale útočišťa. Istý čas pobudli v Levoči, a to počas husitských vojen. V stredoveku sme kartuziánov mohli nájsť aj v Erci alebo Lechnici.

Siví mnísi, teda cisterciti, obývali Spišský Štiavnik, kam prišli v 13. storočí z iniciatívy panovníka Ondreja II. Ich ideológia bola založená na jednoduchosti. Žiadne honosné liturgie, odmietali feudálne zdroje či dary, obľubovali minimalizmus. Boli veľmi zručnými remeselníkmi. Vďaka nim sa na našom území rozvinulo rybnikárstvo a účelový chov rýb.

Rád kazateľov, teda dominikáni, ktorých založil Dominik Guzman, razia spolu s františkánmi i kartuziánmi ideológiu žobravých reholí. Ich domovom boli mestá Košice, Trnava, Banská Štiavnica, Kláštor pod Znievom a Gelnica. Nasledovníci sv. Františka z Assisi sa usadili najskôr v Čanádskej diecéze, na Slovensku našli svoj domov napríklad vo Fiľakove, Skalici, Okoličnom, Košiciach, Bardejove.

Stúpenci sv. Norberta zo Xantenu, teda premonštráti, mnísi bieleho rúcha, (rád rehoľných kanonikov) sídlili primárne vo Veľkom Varadíne (Maďarsko), odkiaľ sa bratstvo rozšírilo do Jasova, kde sídlia dodnes.

Menej známi, no o nič menej význačný rád pustovníkov kamaldulov (rád bielych benediktínov), našiel svoj domov v Červenom Kláštore a na Zobore v Nitre.

V ľudových povestiach a legendách sa dozvedáme aj o prítomnosti najznámejšieho vojensko-mníšskeho rytierskeho rádu Templárov na území Slovenska, ktorý zohrával dôležitú úlohu nielen počas križiackych výprav do Svätej zeme, ale aj v rozvíjajúcom sa európskom bankárstve. Je najpravdepodobnejšie, že sa naozaj jedná len o legendy, nakoľko o ich existencii na Slovensku máme mizivé množstvo autentických písomných prameňov. Traduje sa, že ich sídlom mohla byť obec Lukáčovce pri Nitre. Pravdivosť tejto informácie ostáva predmetom výskumov archeológov a historikov.

Faktom ostáva, že život v stredovekom kláštore nebol jednoduchý. Nebolo to len o modlitbách, kontemplácii. Okrem prerušovaného spánku kvôli nočným modlitbám, by vás za kláštornými múrmi čakala náročná fyzická práca, pretože mnísi žili z práce vlastných rúk. Vďaka nim prežila kultúra „obdobie temna“ a nevzdelanosti. Mníchom vďačíme za krásne iluminované knihy, z ktorých sa dnes dozvedáme mnoho pozoruhodných informácií, ktoré nám odhaľujú rôzne zaujímavosti z dejín svetských, ale aj tých cirkevných. Ich zásluhou máme mnoho poznatkov z oblasti bylinkárstva, rybnikárstva, pivovarníctva. Na to, aby ste zažili atmosféru stredovekých kláštorov, nemusíte chodiť ďaleko. Stačí sa ponoriť do tónov gregoriánskeho chorálu a nechať sa uniesť hudbou stredovekých katedrál.

Dominika Kukučová, Vlastivedné múzeum v Považskej Bystrici,
foto: Slavomír Flimmel