Namiesto olympiády do basy

1325

Pripomíname si 50. výročie demonštrácie v auguste 1969 proti okupácii ČSSR vojskami Varšavskej zmluvy v Prahe, ktorú komunisti krvavo potlačili.

V roku 1968 vďaka Pražskej jari prišlo k určitému uvoľneniu a prísnej cenzúre vtedajšieho komunistického režimu a aj obyčajní ľudia sa dozvedeli čosi o západne civilizovanom svete. Ľudom sa začalo žiť lepšie a to sa nepáčilo Moskve. Po neúspešných rokovaniach Brežneva s Dubčekom nariadilo vedenie Moskvy okupáciu ČSSR vojskami Varšavskej zmluvy. Po nástupe Gustáva Husáka do čela KSČ väčšina obyvateľov Československa rezignovala. Myšlienky Pražskej jari z roku 1968 sa strácali pod nastupujúcou tzv. normalizáciou. Keď sa blížilo prvé výročie okupácie ČSSR ľudia začali vyjadrovať svoj protest a v dňoch okolo 21. Augusta 1969 sa Československom prevalila vlna protestných demonštrácií, ktoré vyvrcholili obrovskou demonštráciou v Prahe na Václavskom námestí.

V dnešnej dobe si mladí ľudia vedia ťažko predstaviť, ako sa žilo bez kontaktu s vyspelou západnou civilizáciou, slobodou za ktorú vtedy ľudia dokázali položiť aj vlastné životy. Jedným takýmto pamätníkom a priamym účastníkom je aj Miloš Potíška zo Záriečia, ktorý mi poskytol rozhovor o týchto udalostiach a Miloš začal rozprávať:

„Vtom čase som pracoval v Pardubiciach. Priateľ Jirka Chlumský, absolvent Filozofickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe, mi poslal krátky oznam. Milošu přijdi 21. augusta na Václavák – bude sranda. Vedel som, že sa chystá demonštrácia proti okupácii, tak som si to nemohol nechať ujsť. Už v máji 1969 som sa ako hipisák zúčastnil v Prahe na stretnutí hipies, aby som takto vyjadril nespokojnosť proti vojenskému násiliu našej vlasti a moja fotografia sa objavila aj v zahraničných médiách. Netušil som, že táto moja účasť bude mať dopad aj na moju športovú kariéru. Ako majster ČSSR v boxe som prestúpil do Dukly Olomouc a bol som nominovaný do výberu reprezentácie na Olympijské hry v Mexiku. Namiesto olympiády som išiel do basy. Nebudem však predbiehať udalosti, o ktorých rozprávam. Teda po oznámení sme sa celá partia vybrali do Prahy.

Václavák sa postupne zaplňoval ľuďmi. Všade bolo plno transparentov za Dubčeka a proti Ruským okupantom. Podvečer už bolo v Pražských uliciach viac ako 100.000 demonštrantov. Krátko na to sa ale rozpútalo hotové peklo, ktoré si vieš len ťažko predstaviť. Proti nám boli nasadené Ľudové milície, policajti a armáda s obrnenou technikou. Ozvali sa prvé výstrely a ovzdušie zaplnil slzotvorný plyn. Demonštranti sa nenechali zastrašiť. Poprevracali sme osobné autá a robili barikády. Vtedy som pochopil, čo je to davová psychóza, veď pod náporom ľudí sa prevracali aj vagóny trolejbusovej dopravy ako by boli z papiera. Čo ale zmôžu ľudia proti tankom. Policajti mlátili obuškami hlava-nehlava. Takej presile sa nebolo možné ubrániť a čo bolo horšie začali ľudí vo veľkom zatýkať. Žiaľ, neobišlo to ani mňa a ani mojich spolupracovníkov. Natlačili nás do áut a odviezli rovno na Pankrác.

Všeličo som počul o vypočúvacích praktikách ŠTB, ale to čo nasledovalo, je len ťažko opísať. V celách sme boli natlačení ako haringy a postupne si nás brali na výsluch. Privítanie bola pelendreková masáž a nekonečné výsluchy, ktoré trvali tri až štyri hodiny. Nezlomili ma ani za cenu zopár vybitých zubov či prasknutej čelnej kosti. Po siedmych mesiacoch pobytu v komunistickom pekle ma prepustili. Doma som sa dozvedel, že môj starý otec Ján Potíška, ktorý bol slepý, sa ma pokúsil ísť vyslobodiť a vycestoval do Prahy. Čo je obdivuhodné. Samozrejme nepochodil.“

Miloš dokončil svoje spomienky na august 1969. Treba pripomenúť, že sú medzi nami hrdinovia, o ktorých sa nehovorí, ale aj vďaka nim sa postupne zrodila naša sloboda.

Štefan Kaštýľsky