Polstoročnica za katedrou

609

V utorok 22. marca 2016 boli Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky v Bratislave ocenení pedagogickí pracovníci pri príležitosti Dňa učiteľov. Tento medzinárodný deň sa oslavuje 28. marca – v deň narodenia J. A. Komenského, učiteľa národov. Medzi 62 ocenenými pedagógmi z celej republiky bola aj Mgr. MÁRIA CHROMEKOVÁ, učiteľka Cirkevnej základnej školy sv. Margity v Púchove, ktorá získala najvyššie rezortné ocenenie – Veľkú medailu sv. Gorazda za celoživotnú, obetavú a tvorivú prácu a za mimoriadne výsledky v rozvoji základného školstva.

Kedy a prečo ste sa rozhodli, že budete pedagogičkou?

Už ako deti sme sa hrávali na školu, no keďže som bola najmladšia, tak učiteľom bol vždy niekto iný a ja som bola vždy len žiačkou. A tak som túžila byť učiteľkou… Keď sa nás v škole pýtali, čím chceme byť, vždy som hovorila, že učiteľka. Po skončení strednej školy, keďže sme boli viacpočetná rodina, rodičia rozhodli, že pôjdem pracovať. Aby som si splnila sen, našla som si prácu učiteľky. Mojou prvou školou bola malotriedna Základná škola v Hoštinej. Keď som začala učiť, nemala som ešte ani 18 rokov, ale vtedy sa to dalo. Pripadala som si ako jedna zo žiakov. V Hoštinej som pôsobila sedem rokov a tu som získavala aj prvé pedagogické skúsenosti. Popri zamestnaní som začala študovať na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Trnave. Neskôr sa uvoľnilo miesto v Základnej škole na Komenského ulici v Púchove, kde som zakotvila na ďalších takmer 30 rokov. A keď sa otvorila Cirkevná základná škola sv. Margity, cítila som, že patrím tam. Roky utekali a ja som si uvedomila, že v školstve pracujem už 50 rokov. Ako ten čas letí…

Akú ste mali motiváciu pri práci pedagóga?

Povedala som si, že od samého začiatku budem na sebe tvrdo pracovať, aby som bola naozaj dobrou učiteľkou. Byť učiteľkou bol môj sen. A keď sa mi táto možnosť naskytla, robila som všetko pre to, aby som sa ňou aj stala. Po skončení štúdia na pedagogickej fakulte, som začala postgraduálne štúdium taktiež v Trnave. Mám pocit, že som celý život študovala. Najskôr som vyštudovala ruský jazyk a výtvarnú výchovu. Potom prišiel rok 1989 a žiaci prestali mať záujem o ruský jazyk a všetci chceli jazyk anglický. Tak som išla študovať na ďalších šesť rokov angličtinu. S angličtinou som mala dvere otvorené do takmer každej školy. Zakotvila som v Cirkevnej základnej škole sv. Margity, kde som strávila moje posledné roky v školstve. Od 1. septembra 2015 si užívam dôchodok, ale spojenie so školou mám stále, pretože stále pracujem v Rade tejto školy a môj vnuk tiež navštevuje túto školu.

Sú dnešné deti iné, ako keď ste začínali? Ak áno, v čom?

Určite sú iné. Deti boli kedysi skromnejšie. Učiteľa si všetci vážili. Keďže si učiteľa vážili rodičia, tak samozrejme, tejto úcte učili aj svoje deti. Učiteľ bol autorita, hoci sme mali v škole iba tabuľu, kriedu a učebnice, nám to stačilo. Vo voľnom čase sme nacvičovali divadlá, rôzne programy. Učili sme žiakov hlavne ku vzájomnej úcte a tiež pracovitosti. Pri škole sme mali políčko, kde sme spolu s deťmi pestovali kvety, mrkvu, kaleráb, jahody… Teraz máme veľké množstvo výborných pomôcok. Na škole máme interaktívne tabule a vytvorené dobré podmienky pre výučbu. Na druhej strane, súčasné deti sú obeťou dnešnej doby, pretože zo zlých internetových stránok získavajú množstvo nevhodných informácií, ktoré krivia ich charakter. Vyhovuje im pohodlný spôsob života. Myslím, že dôležité pre deti sú nielen vedomosti, ale aj ich charakter, vystupovanie, slušnosť, citlivosť, úcta k starším, zodpovednosť. Musíme učiť deti ako žiť, čo sa bez sebadisciplíny a úcty jedného k druhému nedá.

Máte nejaký návod na to, ako zvládať neposednejšie alebo neposlušnejšie deti?

Myslím, že som si vždy so všetkými žiakmi rozumela, či už boli neposední alebo to boli krásne poslušné deti. Vy sa musíte dostať dieťaťu do dušičky, ako keby pod kožu. Musíte si tú triedu, do ktorej vchádzate, dobre obzrieť. Všimnete si: Aha, toto je ich vodca a toho asi rešpektujú. Ja si teda musím získať toho vodcu. Keď si získam vodcu, tak si už ľahko získam celú triedu, pretože vodca mi pri tom pomôže. Dôležití sú aj rodičia a ja som vždy spolupracovala s rodičmi. Vždy som si ich veľmi vážila a myslím, že aj oni si vážili mňa. Všetci rodičia mi vždy pomáhali. A keď bola súhra školy a rodiny, tak som nikdy nemala problém. Vždy som sa snažila, aby bola v triede dobrá atmosféra, lebo vtedy žiaci učivo ľahšie pochopili. Nikdy som na deti nemusela kričať. Pýtali sa ma: „Pani učiteľka, viete vy vôbec kričať?“ Hovorím: „Viem, chcete počuť?“ (smiech).

V súčasnosti učitelia štrajkujú, resp. sú v štrajkovej pohotovosti za lepšie podmienky v školstve. Zdieľate ich názor? Čo by sa malo v školskom rezorte zlepšiť?

Zdieľam. Celý školský systém nie je dobrý. Nejde o platy, tie sa len mediálne vyzdvihujú. Problém je v celom systéme. Najmä medzi teóriou a praxou je veľká medzera. Deti vyštudujú vysoké školy, pretože vedomosti na to majú, ale sú nezamestnané.

Ako ste reagovali, keď ste sa dozvedeli, že získate najvyššie rezortné ocenenie?

Ocenenie som prijala s pokorou. Myslím si, že to nie je ocenenie len mojej osoby. Podľa mňa je to ocenenie pre celú našu školu, pre všetkých mojich kolegov, pretože všetci sa snažíme čo najlepšie pracovať. Ďakujem za toto ocenenie a vážim si ho. Bola som prekvapená, že za cirkevné základné školy v rámci celého Slovenska som bola ocenená iba ja. Touto cestou sa chcem poďakovať našej pani riaditeľke PaedLic. Ing. Ľubici Mišíkovej, PhD. – sestre Alexandrii z Kongregácie školských sestier sv. Františka, pretože keby ma ona nenavrhla na toto ocenenie, tak sa nedostanem do povedomia všetkých, ktorí s týmto návrhom súhlasili.

Počas Vašej 50-ročnej praxe sa v laviciach pred Vami vystriedalo určite niekoľko generácií. Pamätáte si na nejaké úsmevné a najťažšie chvíle v škole?

Najťažšie? To je ťažko povedať. Ale úsmevných bolo veľmi veľa. Napríklad, prišla k nám do školy jedna pani s dieťatkom a hovorí mi: „Dobrý deň pani učiteľka! Vy ste ma učili.“
Potešila ma a zároveň som sa jej opýtala, či jej môžem tykať? Ona súhlasila. Povedala som jej: „Som rada, že som ťa učila a teraz môžem učiť aj tvoju dcérku.“ A ona mi na to odpovedala: „To je moja vnučka. Učili ste mňa, potom moju dcéru a teraz moju vnučku.“
Hovorím jej: „To naozaj? Koľko mám potom tých rokov?“ a zasmiala som sa.
Medzi deťmi zažívam veľa úsmevných chvíľ, hlavne pri prvákoch. Keď začínam učiť prváčikov po anglicky, tak sú veľmi natešení, že im pusinka ide aj inak ako po slovensky. Učia sa s nadšením a ja ich učím aj celé frázy. Hovorím im, aby po príchode domov pozdravili maminku po anglicky. A oni si to s nadšením opakujú, aby to doma vyskúšali. Na druhý deň sa ich pýtam, že ako to doma dopadlo. A oni mi odpovedajú: „Maminka povedala, že to je zlé, keď už ani vlastný rodič doma nerozumie svojmu dieťaťu.“ (smiech). Keď sa s deťmi stretnem na ulici, už z diaľky ma zdravia po anglicky: „Hello, how are you today?“ A na druhý deň mi v škole hovoria, že ako sme si super po anglicky „pokecali“ na ulici.

V Cirkevnej škole sv. Margity v Púchove pôsobíte od jej vzniku, prakticky ste jej spoluzakladateľka. Ako hodnotíte pôsobenie tejto školy za obdobie, ktoré v meste existuje?

Na začiatku veľmi ťažko vznikala. Ale ďakujem Pánu Bohu za to, že je! Som veľmi rada, že som tieto posledné roky svojej školskej práce mohla učiť práve tu. Máme výbornú pani riaditeľku, ktorá je naozaj krásna osobnosť. Má cieľ, aby dokázala všetkým, že my v tejto škole dokážeme viac. Chcem tým povedať, že okrem vzdelania, hľadí na citovú a morálnu stránku výchovy. Bola som tam šťastná, je tam výborný kolektív – ako jedna veľká rodina. Stále sa s nimi rada stretávam.

P. Makyna

Medaila_sv_GorazdaChromekova_minister_web