Príbehy stratené v blčiacom ohni

100

Hon na čarodejnice je neoddeliteľnou súčasťou dejín ľudstva. Tento fenomén, ktorý pretrvával celé stáročia v období stredoveku a novoveku, sa hlboko zakorenil v spoločnostiach západnej a stredovýchodnej Európy.

Bosoráctvo bolo odjakživa spájané s ovládaním nadprirodzených síl, prostredníctvom ktorých bosorka škodila človeku aj jeho hospodárstvu. Ľudia prirodzene hľadali vinníka z nevysvetliteľných či dokonca tragických javov a udalostí, ktoré si vďaka svojej nedostatočnej vzdelanosti nevedeli vysvetliť. Vina automaticky padla na podozrivé bytosti, ktoré sa nejakým spôsobom vymykali vtedajším normám, či už v správaní, vo výzore, povolaní, vierovyznaní, a teda boli nežiadúcim článkom danej society, do ktorej patrili. Obvinenie z „čarodejníctva“ sa neskôr hojne využívalo aj ako riešenie majetkových sporov.

POČIATKY HONU NA ČARODEJNICE V UHORSKU

Historička T. Lengyelová tvrdí, že v období stredoveku sa procesy s čarodejnicami vyskytujú len sporadicky a ich súdenie patrilo do kompetencie cirkvi, teda podozriví boli súdení cirkevným súdom (patrili medzi nich najmä odpadlíci od viery, kacíri). Zaujímavosťou je, že klerikovi kanonické právo zakazovalo vyrieknuť a podpísať trest smrti. Už prvý uhorský panovník Štefan I. (1000-1038), prvý veľký kristianizátor uhorského obyvateľstva, ustanovil, že procesy s bosorkami patria do rúk kňazov, ťažšie prípady do rúk biskupov. Prvotné pokusy o „nápravu“ čarodejníc neboli také drastické. Pôst a učenie o kresťanskej viere malo odsúdenú priviesť k pravej viere a donútiť ju zanechať staré „bosorácke“ návyky. Ak k náprave nedošlo, odsúdená bola podrobená prísnemu pôstu, no okrem neho sa jej rozžeraveným kostolným kľúčom vypálil znak kríža na čelo, prsia a medzi plecia. Trojnásobná recidíva už znamenala súd. Zaujímavý postoj zvolil uhorský kráľ Koloman (11.-12.stor.), ktorý sa v zákonoch úplne odmietol zaoberať honom na čarodejnice.

V novoveku, hlavne v 17. a 18. storočí, sledujeme enormný nárast prípadov mučených a usmrcovaných čarodejníc, dokonca v niektorých krajinách hon na čarodejnice dosahoval hranice hystérie, kedy boli hnaní ľudia pred súdny tribunál masovo. Do súdnych procesov vo veľkej miere zasahovali svetské súdy, ktoré napokon prevzali väčšinu dôležitých súdnych kompetencií v posudzovaní čarodejníctva.

MUČENIE A POPRAVY V TRENČIANSKEJ ŽUPE

Uhorsko nepatrilo ku krajinám, kde hon na čarodejnice dosahoval vysoký stupeň popularity. V krajinách západnej Európy boli súdy s čarodejnicami oveľa obľúbenejšie a cielene vyvolávané. Čo do počtu prípadov popravených Uhorsko podstatne zaostáva za zvyškom západnej Európy. Počty súdnych procesov v rámci Uhorska sa neustále menia, a to v závislosti od nových výsledkov bádania historikov. Dnes v literatúre nájdeme zaznamenaných približne 2000 prípadov a v závislosti od nových archívnych výskumov, sa počty priebežne zvyšujú. V Trenčianskej župe bolo vedených čarodejníckych procesov s konečným rozsudkom smrti v rozmedzí 15.-18.storočia dohromady 29 (v 17.stor evidujeme 9 prípadov, v 18.stor. narástol počet prípadov na 20). Archívne pramene nám ponúkajú aj informácie o dvoch špeciálnych prípadoch čarodejníctva zo 17. storočia, kde figurujú dve uhorské šľachtičné, a to Alžbeta Báthoryová, pani Čachtického hradu v Trenčianskej župe a Anna Rozina Listhiusová, pani Šintavského hradu, ktorá bola údajne ešte krvilačnejšia ako Krvavá grófka z Čachtíc!

Z výskumov historičky Lengyelovej vyplýva, že prvé naozajstné procesy s trenčianskymi bosorkami začali okolo roku 1630 a trvali až do roku 1747. Začiatkom procesov bolo svedectvo upálenej bosorky Veroniky Kouaczkovej, ktorým v roku 1630 obvinila istú Anču z čarodejníctva. Medzi osobami, ktoré sa po mučení stratili v blčiacom ohni na hranici bola aj Zuzana Košíková v roku 1655. Za krátky čas ju na hranicu nasledovala Zuzana Lastovicová. V roku 1687 sa pred súd postavila žena Jána Straku, Anna, ktorá spolupracovala s vychýrenou bosorkou zo Soblahova. Svojich pacientov kúpala v odvaroch a bylinách. Ďalšou obeťou bola Katarína Barinka, ktorá bola obvinená z úmyselného zoslania chorôb a smrti na obyvateľov Trenčína. V dochovaných písomnostiach sa stretávame aj s prípadom obvinenia beckovskej poddanej, Zuzany Roškovej, ktorej zniesli hneď niekoľko obvinení – otrava manžela, nabádanie ku krádeži a opovrhovanie zákonmi. Zuzaniným trestom bolo mučenie. Ďalej sa pred súd dostali ženy, ktoré obvinili zo spolupráce s diablom, či liečiteľky. Nezvyčajným prípadom bol príbeh Doroty, ktorá chytala zbojníkov pomocou čarovného cesnaku. Nie každá obvinená bola popravená. Z celkového množstva obvinených sa trestom smrti potrestalo len menšie percento.

Záznam o procese s Jánom Hásom, popraveným v roku 1716. Zdroj Štátny archív v Žiline so sídlom v Bytči, 2021.

PRÍPADY Z HORNÉHO POVAŽIA

V 17. storočí v neďalekom Súľove obvinili ženu z čarodejníctva, lebo liečila dobytok zariekavaním. Trestom jej bolo odopretie Eucharistie. V roku 1614 obvinil richtár z Hvozdnice spoluobčanov, menovite to boli Ján Vrábeľ, Ladislav Černák aj s manželkami, žena Poliaka Suchého, pastierka z Predmiera, sestra – vdova istého Skladaného. Keďže sa podrobný záznam nezachoval, osudy spomenutých ostali neznáme a ani presne nevieme, čoho sa dopustili. Vo februári 1618 padla žaloba na hlavu farára Jura Jelena (Gelenija) pôsobiaceho v Lúkach. Údajne mal predať ľudskú lebku z kostnice nejakej čarodejnici. V mene považskobystrického zemského pána Ondreja Balašu podal bystrický farár Masnicius žalobu na ženu z Predmiera, ktorá sa mala dopustiť svätokrádeže, pretože po podaní Eucharistie si hostiu vybrala z úst a za neznámym účelom ju odniesla domov. Pri vypočúvaní dosvedčila, že to urobila z nevedomosti a jej zámerom bolo prostredníctvom nej vzbudiť lásku u mládencov. Vďaka zemepánovi Balašovi bol mladý život dievčiny ušetrený. Potrestaná bola pravdepodobne len „zacvaknutím do trlice“ a takto musela stáť na verejnom mieste. Podľa slov známeho etnografa 19. storočia Jozefa Ľudovíta Holubyho bol v roku 1716 v Trenčíne upálený Ján Has z Kvašova, ktorý údajne vedel zariekaním navrátiť ukradnuté a stratené veci. V rovnakom roku bol na horiacej hranici spečatený osud istej Garajky z Hníšť. V roku 1720 ju na hranicu nasledovala Kmošenárka zo Záriečia. Kombinovaný trest upálenia a sťatia hlavy bol uložený v roku 1720 Anne Žgeňi z Dolnej Poruby. Na smrť odsúdená bola v roku 1723 aj Belušanka Suzanna Sčedroň, ktorá liečila zariekaním a čarami. Púchovom v roku 1735 otriasol prípad poľskej bosorky Anny, ktorá sa potulovala po chotári a za peniaze čarovala. Pri svojej výpovedi uviedla istú Cekuľku zo Zbory, ktorá ju mala na bosoráctvo navádzať a učiť. Medzi ďalšie popravené ženy z okolia patrili napríklad aj Catharina Gyurcsanszky a Dorotha Kalmová, ktoré boli potrestané sťatím aj upálením. Posledná menovaná bola podrobená pred smrťou tortúre.

PRED SÚDNYM TRIBUNÁLOM

Procesy sa konali pred panskou stolicou, stoličným súdom alebo mestským súdom. Podozrivému najskôr prišlo napomenutie, v horšom prípade nariadili „okúpanie“ alebo „božie súdy.“ Vypočúvanie sa dialo buď dobrovoľným priznaním alebo mučením. Aby bol vynesený rozsudok smrti, muselo vždy dôjsť k doznaniu. Prizvaní svedkovia vypovedali pod prísahou, ale tehotné ženy, klerici, úradníci len sľubom vernosti. Proces sa zahajoval prednesením žaloby žalobcom a končil žiadosťou o trest. Bosorky, ktoré boli obvinené sa nevyhli mučeniu, ktoré predchádzalo poprave a ktoré bolo bežnou súčasťou vypočúvania. Tortúra bola občas neskutočne krutá a odsúdení by si priali radšej umrieť. Bol to nástroj k doznaniu viny, no mučenie sa používalo aj ako mechanizmus k náprave obvineného, po ktorom nemusela automaticky nasledovať poprava. Obvinené ženy zvyčajne upálili alebo ich sťal kat. Milosrdnejším trestom mal byť katom vypálený znak na čelo. Previnenia, ktoré boli proti ženám – bosorkám znesené, vychádzali z bežného života. Stávalo sa, že medzi obvinenými boli aj ľudia s psychickými poruchami. Väčšinou to boli však ženy felčiarky, bylinkárky, liečiteľky, pôrodné babice. Dôvodom obvinení bolo sklamanie ľudí, ak sa nevydaril pôrod alebo sily byliniek nestačili a človek sa neuzdravil. Brali to ako zámerné poškodenie zdravia. Z čarodejníctva udávali aj ohrdnutí mládenci, ak im dievča neopätovalo lásku. Ďalšiu skupinu obvinených máme v rámci rodinných sporov, to znamená, že príbuzní udávali rodinných príslušníkov, mužov i ženy, dokonca aj klerikov, či už z pomsty alebo iných podvratných pohnútok. Žiaľ, stávalo sa, že na hraniciach upaľovali aj deti, no z našich končín takýto záznam nemáme.

Veľa zaujímavostí o honoch na čarodejnice nám podávajú publikácie, pre milovníkov filmov boli natočené rôzne filmy, ako napríklad česko-slovenská snímka Hon na čarodejnice či excelentne prepracovaný film Meno ruže, ktorý bol natočený na motívy knižnej historickej drámy od Umberta Eca. Či už kniha alebo film, osudy hrdinov nás nútia zamyslieť sa, kam až ľudská nevraživosť a zvrátenosť môže zájsť …

Dominika Kukučová, Vlastivedné múzeum v Považskej Bystrici