Púchovský sochár Jaroslav Martiš oslavuje šesťdesiatku

247

V piatok 2. marca je v Divadle vernisáž výstavy „Na srdce dnes klope krásny deň“ pri príležitosti životného jubilea sochára Jaroslava Martiša. Navštívili sme ho v jeho dielni a položili zopár otázok.

Kedy si sa začal vážnejšie venovať výtvarnému umeniu?

Je to približne osem rokov. Po päťdesiatke som cítil, že moje športové aktivity končia, tak som si hľadal niečo, čo by ma napĺňalo. Začal som pracovať s drevom, robil som rôzne úžitkové predmety. V tej dobe som absolvoval kurzy Detvianskej umeleckej kolónie, kde som sa stretol s reštaurátorom Jozefom Šarmanom, ktorý tam robil lektora. Zapáčila sa mu moja práca a pozval ma na maliarsko-sochárske sympózium. Bolo pre mňa dôležité, že to nebolo obyčajné rezbárske sympózium, ale stretnutie profesionálnych umelcov. Boli tam akademickí výtvarníci, ktorí ma posunuli ďalej.

Zoznámil som sa so Zdeňkom Netopilom, Jirkom Kubelkom, Elzbietou Grosseovou – trojicou umelcov, s ktorými sme neskôr založili spolok Revival ČSR, v rámci ktorého sme vystavovali na Trenčianskom hrade a v Prahe. Za osem rokov som sa zúčastnil viac ako dvadsať sympózií a spoločných výstav realizovaných na Slovensku, v Čechách, Poľsku, Taliansku a Nemecku. Absolvoval som súkromné štúdium u akademickej sochárky Elzbiety Grosseovej. Získal som možnosť sa ďalej vyvíjať.

Ktoré materiály používaš?

Moje začiatky sú spojené s drevom, ktoré ma dodnes fascinuje, najmä jeho prirodzená farba a kresba. Rád robím abstrakciu, pretože tieto prvky nepotláča. V mojich abstraktných sochách vidím myšlienku alebo dokonca nejaký príbeh. Diváka však nenútim, aby videl môj príbeh, ponechávam mu priestor na jeho vlastný príbeh. Najradšej používam drevo z ovocných stromov, dub brest, jaseň, gaštan. Nevyhýbam sa ani exotickým drevám z iných kontinentov, ako merbau, či amazaque.

Vďaka zoznámeniu so sochárom Pavlom Hajdukom som sa dostal ku kameňu. Za posledné tri roky som vyskúšal rôzne druhy materiálu – pieskovec, vápenec, amfibolit, žulu. Nedávno som urobil pre púchovské divadlo sochu „Múza večnosti“ – postavu ženy z pieskovca držiacu špirálu ako symbol večnosti.

Tvorbe veľkej sochy mnohokrát predchádza tvorba modelu, v mojom prípade z dreva, najnovšie z hliny. Považujem ju za perspektívny materiál vo svojej budúcej tvorbe. Moje myšlienky koketujú s keramickou tvorbou, ale potrebujem vypaľovaciu pec. Vedie ma k tomu nielen záujem spoznať niečo nové, ale aj zdravotné problémy, ktoré mi v budúcnosti možno nedovolia robiť s motorovou pílou veľké drevené sochy.

Aké motívy sú tvoje najobľúbenejšie?

Je to jednoznačne žena v akejkoľvek podobe: žena matka, žena milenka, žena dievča. Urobil som veľa sôch anjelov – ja aj anjela považujem za ženu. Zaujíma ma láska, a to nielen láska medzi mužom a ženou. Zaujímajú ma medziľudské vzťahy. Vytvoril som dve sochy ukrižovaného Ježiša ako sochy o láske. Ježiš je pre mňa symbol lásky. Chcel som zachytiť problém odcudzenia ľudí, stratu vzájomného kontaktu, porozumenia a lásky. Na prvej soche Ježiša jeho veľká rana symbolizuje nedostatok lásky medzi ľuďmi. Na druhej soche má Ježiš jednu ruku voľnú, čím chcem vyjadriť nádej, že ešte môžeme o lásku zabojovať.

Spomenieš si na pocit najväčšej radosti z vlastného diela? A aké najväčšie ocenenie si získal?

Keď som vytvoril dielo „Anjel Metatron“ pre vinára Vladimíra Mrvu, mal som radosť, že sa socha vydarila a že sa objednávateľovi sochy páčila. Najväčšou radosťou je, keď vidíš radosť obdarovaného. Akademický výtvarník Zdeněk Netopil mi vtedy napísal: „Vítej mezi nami, profíky!“ Ja síce nemám motiváciu zarobiť na svojich sochách, ale nepáči sa mi označenie amatér. Aj keď ma umenie neživí, som rád, že ma profesionálni výtvarníci, ktorí sa umením živia, berú za svojho. Za najväčšie ocenenie považujem, že moju sochu zobrali do Tatranského múzea v Zakopanom. Väčšieho ocenenia som sa dožil v zahraničí, ako na Slovensku.

Čo plánuješ robiť v najbližšej budúcnosti?

Primátor mesta mi poslal gratuláciu k môjmu jubileu. Potešilo ma to, ale ešte viac by ma potešilo, keby som mohol dokončiť súsošie pri základnej umeleckej škole. Dve sochy sú na ten priestor málo. V tomto roku chcem vytvoriť sochu huslistu, ktorá by doplnila už inštalovaný kontrabas a cimbalistku. Ak by malo mesto záujem, v ďalších rokoch by som mohol trio doplniť ešte o harmonikára a trubkára. A môj sen je urobiť pre Púchov vo vhodnom priestore, ktoré by vybralo mesto, veľkú kamennú sochu.

Zhováral sa Slavomír Flimmel

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here

14 − three =